[autorka: Hannah Brockhaus]
V Ríme, tesne za hranicami Vatikánu, nájdete malé skromné múzeum zamerané na duše v očistci, ktoré vystavuje jednoduché veci ako modlitebné knižky a oblečenie.
Nezdá sa to byť nič nezvyčajné, ale to platí iba do chvíle, kým si neuvedomíte, že na každom exponáte sa údajne ukázali znaky po zosnulých – ako napríklad záhadne vypálené odtlačky prstov – ktorí sa zjavili svojim blížnym žiadajúc ich z očistca o modlitby.
Múzeum duší v očistci sa nachádza v kostole Svätého srdca Ježišovho v Prati, blízko Anjelského hradu, a obsahuje približne 15 svedectiev a artefaktov, ktoré boli po Európe zozbierané francúzskym kňazom Victorom Jouëtom.
V mnohých prípadoch sa ľudia domnievajú, že tieto znaky boli zanechané ako dôkaz, že zosnulí sa naozaj zjavili a prosili o modlitby alebo o to, aby bola za nich obetovaná omša.
Jedným artefaktom je odtlačok prsta sestry Márie od sv. Luigiho Gonzaga, ktorý bol zanechaný na obliečke na vankúš, keď sa zjavila sestre Margite od Najsvätejšieho srdca noc po tom, ako zomrela.
Toto zjavenie bolo zaznamenané v archívoch kláštora svätej Kláry od Dieťaťa Ježiša v talianskom meste Bastia. Podľa záznamov povedala sestra Mária sestre Margite, že je v očistci na odčinenie jej nedostatku trpezlivosti pri prijímaní Božej vôle.
Ďalším artefaktom je modlitebná knižka Marie Zagantiová, na ktorej sú tri odtlačky prstov po jej priateľke Palmire Rastelliová (zosnulej 5. marca 1871), ktorá bola farárovou sestrou. Zjavila sa svojej priateľke s prosbou, aby boli za ňu vyslúžené omše jej bratom otcom Santem Rastellim.
21. decembra 1838 bol ponechaný žeravý odtlačok prstov na nemeckej modlitebnej knižke Georga Schitza od jeho brata Josepha. Prosil ho o modlitbu na zadosťučinenie za jeho nedostatok zbožnosti počas života.
Múzeum duší v očistci vzniklo v 1897 na podnet otca Victora Jouëta. Ako misionár Najsvätejšieho srdca založil otec Jouët v Ríme Association of the Sacred Heart of the Suffrage for the Soul of Purgatory [Asociáciu svätého srdca na príhovor za duše v očistci]. Kaplnka, ktorú táto asociácia používala medzi rokmi 1896-1914, sa nachádzala na mieste, kde je teraz kostol Svätého srdca Ježišovho.
V 1897 začalo v kaplnke horieť. Keď do nej otec Jouët pribehol, videl na stene za oltárom obraz ľudskej tváre so smutným a melancholickým výrazom. Veril, že to bola tvár duše zosnulého muža, ktorý sa snažil skontaktovať s ľuďmi na zemi.
Po tejto udalosti sa rozhodol vytvoriť múzeum venované artefaktom zjavení duší v očistci. Cestoval po Európe a Taliansku, kde zbieral rôzne predmety a svedectvá.
Každá vec v múzeu vola donesená otcom Jouëtom od toho istého človeka, ktorý zažiť konkrétnu víziu. V múzeu tiež môžete nájsť obraz toho muža z kaplnky.
Počas jeho ciest otec Jouët tiež prosil o peniaze na postavenie kostola na okraji kaplnky. Poverenie postaviť ho dostal v sne.
Medzi ďalšie artefakty múzea patrí odtlačok ruky a kríž otca Panziniho, ktorý zomrel 1. novembra 1731. Tento artefakt zostal na drevenom stole ctihodnej Clari Isabel Fornariovej, ktorá bola abatišou Chudobných klarisiek v kláštore sv. Františka v talianskom meste Todi.
V múzeu je tiež kópia talianskej 10 lírovej bankovky, ktorá je jedna z 20 bankoviek, ktoré po sebe zanechal kňaz v kláštore sv. Leonarda, ktorý zomrel medzi 18. augustom a 9. novembrom 1919.
Katolícke učenie v otázkach posmrtného života hovorí o troch miestach, kde môže duša po smrti ísť: nebo, peklo alebo očistec.
Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi (§1023), ľudia ktorí idú do neba sú „tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom.”
Tie duše, ktoré idú do pekla sú také, ktoré si cez smrteľný hriech slobodne vybrali „vylúčenia zo spoločenstva s Bohom a blaženými.“ (§1034)
Očistec je miestom, kde idú duše tých, ktorí zomreli v priateľstve s Bohom, ale ešte nie sú dokonale očistenými. Očistec je preto miestom, kde duše „hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.” (§1030) Tieto duše sú si po očistení isté svojou večnou spásou v nebi.
Cirkev učí, že duše v očistci sa spoliehajú na modlitby duší, ktoré sú stále na zemi, aby im zmiernili niektoré z ich dočasných bolestí a urýchlili ich cestu do neba. Na oplátku, duše v očistci sa môžu modliť za tie na zemi.