Poznámka editora: Nasledujúci text je štvrtou časťou rozsiahlej eseje autora a maliara Michaela D. O'Briena o blížiacej sa Veľkej apostáze. Prvá časť je tu, druhá tu a tretia tu. Celú esej si môžete pozrieť tu.
Katolíci v Severnej Amerike a západnej Európe žijú v blízkosti schizoidných cirkví, ktoré nás nabádajú k tomu, aby sme sa vyhli tzv. "farizejstvu" a zároveň zabudli na výzvu k pokániu. Veľké množstvo diecéz, farností a náboženských rádov podporujú falošné oddelenie mysle od srdca tvrdiac, že pravda a milosrdenstvo sú v rozpore, že spravodlivosť a milosrdenstvo sú relatívne voľné koncepty oddelené od základu, od Jediného, ktorý je spravodlivosť a milosrdenstvo, že náuka a pastoračná prax nemusí byť konzistentná a že autentickým výkonom duchovnej právomoci je autoritárstvo. Masívna skazenosť evanjelikálneho poslania Cirkvi skrz teológov-odpadlíkov a tých, ktorých formujú, značne prevažuje nad chybami pietistov medzi nami, ktorí sú veľmi malou menšinou - povedal by som drobnou, možno aj proporčne mikroskopickou. Počas desaťročí sme videli, ako sa naše cirkvi menia podľa falošnej interpretácie Druhého Vatikánskeho koncilu, liturgia sa často stáva sociálnym rituálom zameraným na človeka. Taktiež sme boli svedkami, ako boli nádherné učenia našich predchádzajúcich pápežov ignorované alebo vyvrátené, zmutované a nesprávne aplikované. My, radoví členovia národných cirkví, sme zažili marginalizáciu veriacich Katolíkov, ticho sme trpeli nespočetné množstvo horlivých homílií voči farizejstvu, ktoré prirovnávali k ortodoxii, zatiaľ čo vo väčšine diecéz sme iba sporadicky prijímali pevné poučky.
S novou generáciou apoštolských biskupov a kňazov sa situácia v niektorých farnostiach pomaličky zlepšuje, aj keď je tu ešte veľmi dlhá cesta, kým nastane skutočná, nová renesancia. Väčšina veriacich Katolíkov naďalej ponúka svoje utrpenie tým, ktorí im ho spôsobujú, pre konečné očistenie a posilnenie Kristovho tela v našich časoch. Oni sa snažia žiť veritas a zároveň caritas ako jeden celok, uprostred vnútornej nevery našich cirkví a nepriateľského, spoločenského a politického prostredia našich národov, ktoré do značnej miery kapitulovali voči anti-life a anti-rodinným politikám.
Ako roky a desaťročia ubiehajú, verní Katolíci sa čoraz viac cítia ako zbitá menšina, nie ako pokrytecká "elita". Vedia, že sú hriešni. Vedia, že potrebujú milosť. A kvôli tomu poznajú svoju potrebu úplnosti Kristovej Cirkvi a evanjelií pre autentický duchovný a sviatostný život, uctievanie Boha, na čo bol človek stvorený - aby mal vnútornú silu milovať svojho blížneho ako seba samého, osobu hneď vedľa stojacu i všetkých ľudí na svete.
Na jednej ruke dokážem spočítať osoby, ktoré som stretol počas života a podobali sa stereotypu starých farizejov. Na druhej strane poznám niekoľko stoviek láskyplných, hrdinsky obetavých ľudí, ktorí nesúdia iných, ale ktorí sú kvôli vernosti k viere považovaní za hrozbu pre "jednotu" konkrétnej Cirkvi. Bezdôvodne boli často obetnými baránkami a hromozvodmi strachu a zlosti iných. Väčšinou sú tými, ktorých súdia. Ak sa niekedy ohradili voči falošnostiam, ktoré sa učili v Božom dome, svätokrádeži a neposlušnosti voči všeobecným normám bohoslužieb, urobili tak súkromne a dobročinne. Cirkev učí, že to nie je len ich právo, ale niekedy aj povinnosť (Kódex Kánonického práva, článok 212 odsek 3). Takmer vždy sa stretávajú s iracionálnym hnevom alebo, v najlepšom prípade, s ľahostajnosťou. Znášajúc negatívne dôsledky svojho bolestivého úsilia, a len s malým alebo žiadnym zlepšením ich situácie, mnohí podliehajú skľúčenosti a napokon sa vracajú k mlčaniu. Ich pocit márnosti rastie ako rakovina v Kristovom tele a príliš ľahko vyvoláva určitý druh paralýzy. Prijali ako nevyhnutnosť jednu z najzákernejších a najničivejších taktík, ktorú noví farizeji používajú pri neutralizácii opozície. Veriaci sa znovu a znovu učia, že pri bránení pravdy ich obvinia z farizejstva.
V homílií počas omše z 29. júna 1972 pápež Pavol VI. povedal, že "dym Satana preniká do Božej Cirkvi cez trhliny v múroch". V prejave z roku 1977 sa dostal ďalej:
Chvost diabla funguje pri rozpade katolíckeho sveta. Temnota Satana vstúpila a rozšírila sa po celej Katolíckej cirkvi až na jej vrchol. Apostáza, strata viery, sa šíri po celom svete a prúdi do najvyšších úrovní Cirkvi. (Prejav na šesťdesiatom výročí fatimských zjavení z 13. októbra 1977)
Voľba tohto nezvyčajného popisu je významná, pretože "chvost diabla" odkazuje na pasáž z Knihy zjavení:
Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Bola ťarchavá a kričala v bolestiach, lebo mala rodiť. A bolo vidieť aj iné znamenie na nebi: Veľký ohnivý drak; mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov. Jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a vrhol ich na zem. A drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zhltol jej dieťa, len čo ho porodí. (Zjv 12, 1-4).