Odpovedá arcibiskup Vincent Gerard Nichols počas Vianočnej kázne vo Westminsterskej katedrále.
Londýn, 25. 12. 2009 Westminsterský arcibiskup Vincent Nichols predniesol počas polnočnej svätej omše vo Westminsterskej katedrále v Londýne túto homíliu:
Sláva Bohu na výsostiach a pokoj všetkým ľuďom na zemi
To je môj vianočný pozdrav pre vás a pre všetkých, ktorí majú účasť na tejto svätej omši prostredníctvom televízie.
Šťastné Vianoce!
Naozaj, v tejto chvíli nás napĺňa pokoj a šťastie umocnené krásou liturgie a spomienkami na dobro.
Vydrží nám? Pri realistickom pohľade musíme priznať, že je ťažké vytrvať v šťastí a v pokoji aj po doznení chvíľ, ako je táto. Omnoho častejšie nás počas všedných dní trápi stres, nespokojnosť alebo ťažoba problémov. Možno práve schopnosť vytrvať v šťastí je umenie, ktoré sme stratili.
Takto znie náš vianočný pozdrav: že dieťa narodené v maštali v Betleheme je zdrojom nášho šťastia.
Aký paradox!
Múdrosť tohto sveta nám hovorí, že šťastie k nám prichádza spolu s úspechom alebo s dosiahnutím výnimočnosti v našom odbore, s bohatstvom získaným podnikavosťou alebo v lotérii, prípadne s dosiahnutím statusu celebrity, hoci aj v podobe prchavej televíznej slávy. Hovorí nám, že šťastie spočíva v tom, ako nás vníma spoločnosť.
No v našom vnútri vieme, že to tak nie je. A aj keď sme niekedy v pokušení nasledovať hlasy Sirén, vieme, že naše šťastie je omnoho bližšie k nášmu domovu: v stabilných vzťahoch priateľstva a lásky: v našich rodinách a komunitách.
Ak sa vydáme touto cestou, privedie nás k omnoho hlbšiemu pochopeniu šťastia. Postupne sa naučíme, kde majú byť naše priority, ak chceme túto našu túžbu po pravom šťastí naplniť. Tá kolíska, maštaľ v Betleheme, vyžaruje toto ponaučenie ako jasná hviezda, ktorá presvecuje chladný nočný vzduch.
Zahľaďme sa teda spoločne, a uvidíme.
Je to naozaj ľudská rodina: Mária, Jozef a dieťa Ježiš – milujúca dvojica odhodlaná spoločne zdieľať nepriazeň okolia aj okamihy radosti. Toto je prvý zdroj šťastia: verná, trvalá láska, ktorá prináša ovocie v podobe sebaobetovania.
A potom je tu dieťa. Ono je v srdci tohto zjavenia, v srdci nášho šťastia, lebo v každom jeho slove a čine zjavuje pravdu, nielen o Bohu, ale aj o nás, ľuďoch. Ono stojí v centre týchto osláv, je to Jeho narodenie, ktoré slávime, a Jeho posolstvo, ktoré znovu a znovu ohlasujeme.
Ale je tu ešte niečo, čo potrebujeme pochopiť pri pohľade na dieťa, ktoré jediné dokáže odomknúť dvere k pravému šťastiu: Ono je, vo svojej osobe, pravým Bohom aj pravým človekom. To je kľúč. Bez pevného uchopenia tejto pravdy stratíme najväčší zo všetkých darov. Bez tejto pravdy nepochopíme skutočný význam tohto posolstva.
Ak by bol Ježiš skutočný Boh, ale nebol by plne človekom – čiže akýmsi „Bohom v prestrojení“ – potom by posolstvo milujúceho a odpúšťajúceho Boha bolo vskutku očarujúce, avšak pre nás nedosiahnuteľné. Ak by nebol vskutku človekom, nenašiel by domov v našom tele.
Ak by bol Ježiš skutočne jedným z nás, pravým človekom, ale nie pravým Bohom, jeho posolstvo pokoja a odpustenia by mohlo byť ľudsky inšpirujúce, avšak chýbala by mu sila meniť naše životy. To dokáže iba Boh.
Len ak pochopíme, že Ježiš je pravý Boh a pravý človek, priepasť medzi nami a Bohom sa preklenie, a potom už nebudeme ponechaní sami na seba.
To je dôvod, prečo nebesá plesajú a anjeli spievajú pri Ježišovom narodení! To dieťa je vskutku jedinečné a jeho príchod je premieňajúcim okamihom. Toto je Boh s nami, Boh v našom tele, a jeho posolstvo je pravdivé a silné zároveň. Je tu pre nás a môže naozaj zmeniť náš život.
Toto dieťa, Ježiš, musí rásť. Rovnako ako jeho posolstvo v nás, v našom svete. Vyzýva každého z nás, aby sme postupne dozrievali a rástli, od detskej viery až k zrelému odhodlaniu stať sa – tak ako Mária – nástrojom nie našich vlastných ambícií, ale nástrojom Božej vôle.
Toto je náš boj: Hoci túžime po pokoji, vo vnútri, v našich srdciach aj v našom svete, pretrváva konflikt. Konflikty zapĺňajú stránky novín a spôsobujú zranenia aj smrť tých, ktorí bojujú v Afganistane a Iraku, a ktorých najmä v tomto čase spomíname v našich modlitbách. Hoci túžime po úprimnosti, stále je v nás a v našej spoločnosti mnoho podvodu a pokrytectva. Hoci túžime po zmysle pre komunitu, mladí ľudia sa uchyľujú k zločinu a násiliu, aby si posilnili svoj oslabený zmysel pre identitu. Hoci túžime po uzmierení, stále koluje v našej krvi priveľa zatrpknutosti.
No i tak, navzdory všetkému, ten dar je tu pre nás: dar Kristovej lásky a odpustenia, ktorý čaká, aby sme ho prijali na kolenách. Ak ho prijmeme, môžeme opäť rásť.
V tomto raste spočíva naše pravé šťastie:
Šťastie z úprimnej služby druhým,
šťastie z oslavy spoločných snažení a radostných okamihov,
šťastie zo schopnosti odpustenie ponúkať aj prijať,
šťastie trvalej lásky, ktorá sa nebojí sebaobetovania.
Je to šťastie, ktoré sa nám otvára uprostred tejto tmavej noci. Radujme sa z tohto daru, prijmime ho nanovo a s vďakou, a zaželajme si navzájom naozaj šťastné Vianoce.