V čase Vianoc, keď sa Kristus ako Dieťa zviditeľňuje oveľa viac ako inokedy cez rok, by sa najmä kresťania mali zžiť, možno po prvýkrát v živote, so svojím Pánom tak, ako nám ho Písmo Sväté v skutočnosti zjavuje – ako s protikladom liberálnej, ´politicky korektne orientovanej´ sentimentálnej fikcii 21. storočia, o ktorej dnes kážu od väčšiny kostolných ambón.
Je zároveň tragické a pohoršujúce, že súčasná kresťanská cirkev, či už jej katolícka alebo protestantská varianta, pravidelne zabúda na svoju povinnosť zavrhovať svetskosť. Až príliš veľa jej lídrov je „z tohto sveta“.
Byť z tohto sveta znamená súhlasiť s Zeitgeist, s duchom doby. Tých, ktorí idú „s dobou“, môže alebo aj nemusí napĺňať ich vlastné presvedčenie, no ráta sa s nimi, že budú bezvýhradne akceptovať ´PC dogmy´ súčasnej generácie.
Po prvé - zo strachu aby nerozhnevali svojich samozvaných strážcov, prekrúcajú lídri cirkvi evanjelium tak, aby sa prispôsobilo povýšeniu hodnôt PC generácie – rozmanitosti, rovnosti a začlenenia sa – nad všetky ostatné hodnoty. Koniec koncov, ak by ste sa takémuto ´krédu´ vzpierali, alebo len boli podozriví z toho, že s ním nesúhlasíte, „usvedčujete“ sami seba z bigotnosti, fanatizmu, či už ide o „rasizmus“, „sexizmus“, „klasizmus“, „etnocentrizmus“, „homofóbiu“, „transfóbiu“, „islamofóbiu“, alebo akékoľvek iné „-izmy“ či „fóbie“, nachádzajúce sa v katalógu neodpustiteľných prehreškov PC generácie.
V súčasnosti sa evanjelium šíri ako posolstvo inklúzie, začlenenia sa.
Je samozrejme pravda, že Kristus rozšíril svoju ponuku spásy pre každého, kto chce, má sa však o ňu pričiniť. V tomto zmysle je Dobrá novina nepochybne a doslovne inkluzívna, začleňujúca. Nie je však o nič menej pravdou, ani o nič menej biblické, keď povieme, že existuje aj iný aspekt, podľa ktorého je evanjelium nepochybne a doslovne exkluzívne, výlučné:
Nikto z tých, čo odmietnu prijať spásonosnú milosť Krista, nebude mať podiel na jeho dare večného života.
Sám Ježiš povedal o sebe, že je Cesta, Pravda a Život. On je tou Bránou, cez ktorú musia prejsť všetci, ktorí sa chcú dostať do neba.
To znamená, že ak nekresťania túžia žiť naveky s Kristom, musia v určitom kritickom okamihu (či už na tomto svete alebo v stave očisťovania) prijať Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Skrátka, ak túžia po večnosti, musia sa stať kresťanmi.
Pozvanie Boha k životu v nebi je začleňujúce, lebo zahŕňa všetkých ľudí . Nebo samo je však výlučné.
Po druhé – ak sa má výlučný charakter tohto evanjeliového prisľúbenia brať len okrajovo, ak sa má ignorovať alebo popierať, potom sa musí aj prirodzenosť Krista brať len okrajovo, musí sa ignorovať alebo popierať.
Ježiš je vtelený Boh, je druhá Božská Osoba Najsvätejšej Trojice, ktorá sa stala Telom. Boh je Láska, a preto aj Kristus je Láska. Toto Cirkev stále tvrdí. Boha však prirovnáva k jednorozmernej, svetskej, pohodovej, zmäkčilej a sentimentálnej predstave toho, čo svet nazýva „láska“.
Z tohto pohľadu sa Kristus vlastne nikdy nehnevá. Stále odpúšťa bez podmienok a odpúšťa aj tým najhorším z najhorších, aj keď o to vôbec neprosia. Nesúdi, ani netrestá. Ježiš, o ktorom dnes kážu od ambóny, nerozprával počas svojho pozemského účinkovania podľa všetkého o ničom inom, iba o tolerancii, začlenení sa a, pochopiteľne, o rovnosti. Ak by sme mali Ježiša hodnotiť podľa súčasnej priemernej kázne, v zásade by sa v ničom nelíšil od liberálneho duchovenstva 21. storočia, ktoré o ňom takto rozpráva.
Ježiš, pozliepaný z predstáv dnešných ľavoorientovaných služobníkov božích, je rovnako svetský, ako oni sami. Takýto Ježiš je zo sveta; a svet, z ktorého odvodzuje svoju identitu, je súčasný svet, svet PC, ktorých používanie liberálni teológovia, učenci a duchovenstvo tak oddane presadzujú.
Súčasná cirkev niekedy prispieva k presadzovaniu verzie marcionizmu, starokresťanskej herézy, podľa ktorej Starý a Nový zákon hovoria o odlišných Bohoch: Boh Židov, Starého zákona, je Bohom hnevu a má podradnejšie postavenie ako Kristus, Boh Nového zákona, ktorý je milosrdný ku všetkým.
V skutočnosti je však Ježiš z Nazareta jedným a tým istým Bohom, ktorý zaplavil celú zem, ktorý zničil každého muža, ženu a dieťa, okrem Noema a jeho rodiny.
Baránok Boží, Ježiš, je tým istým Bohom, ktorý opakovane, priamo či nepriamo dopúšťa smrť na mnohých ľudí (aj na ich zvieratá).
Ježiš je jeden a ten istý Boh, ktorý verejne hlásal svoju kategorickú nenávisť nielen voči nejakému abstraktnému pojmu zla, ale voči vykonávateľom konkrétneho zla; čo majú „pyšné oči, jazyk falošný a ruky, ktoré prelievajú krv nevinnú; čo majú srdce, ktoré snuje zlé zámery, nohy, čo bežkom utekajú za zlom; čo hovoria lži ako svedkovia falošní a tí, čo medzi bratmi zvady rozsievajú“ (Prís 6, 17-19).
Ježiš je jeden a ten istý Boh, ktorý v Novom zákone často sľubuje rozpútať hrozivé a mučivé násilie voči neveriacim – nekresťanom – pri svojom slávnom druhom príchode.
Suma sumárum, biblický Boh – Kristus, nie je len „milým chlapíkom“, a už vôbec nie chlapíkom, ku ktorému túži byť pridružené duchovenstvo tejto PC generácie, ktoré káže v jeho mene. Ak by sa takíto duchovní nejakým spôsobom napojili na Ježiša, uvedomili by si, že ich spolupútnici, strážcovia tohto sekulárneho, ´bezúhonného´ sveta, by ich označili za „nenávidených kupcov“, ba ešte horšie.
Biblický Kristus, Kristus viery, s konečnou platnosťou nie je osobou z nášho (politicky korektného) sveta.