Súsošie: Sv. Anna s malou Máriou (Shutterstock)
Ak hľadáte svätých patrónov, ktorí by vám pomáhali vo vašej neplodnosti, nebojte sa, neprídete skrátka.
Pokiaľ mi pamäť siaha, túžila som po veľkej rodine. Päť, šesť, sedem, osem detí – na tom nezáležalo; bola som pripravená prijať toľko detí, koľko mi Boh požehná. Vznikol však problém – dvadsiatka aj tridsiatka prešla bez toho, aby mi Boh poslal do cesty manžela. Osem detí už zrejme mať nebudem, a päť asi tiež nie. V štyridsiatke, kedy som stretla úžasného muža a zasnúbila som sa, dúfala som, že budem mať aspoň dve deti. Bola som zdravá, mala som optimálnu hladinu hormónov, nebol dôvod, prečo by som nemala počať dieťa. Koniec koncov, aj priatelia v mojom veku, dokonca aj starší, mali deti. Prečo by som nemala mať ja?
Rovnakú otázku si kladiem aj o osemnásť mesiacov neskôr, a ani doktor z NaProTechnology, ku ktorému chodím, nepozná na ňu odpoveď. Podľa neho aj vo veku 42 rokov môžem pokojne počať dieťa. No nedá sa, a mne sa každým dňom, každou minútou srdce čoraz viac rozpadá na kusy.
Žiaľ z neplodnosti je žiaľom ako žiadny iný. Celú ťa stravuje; žiadne doplnky stravy, hormóny, úpravy diéty, ani testy ťa od neho neodvedú. Je doslova frustrujúci. Moje telo a duša boli stvorené pre materstvo, avšak moje telo z neznámych dôvodov nespolupracuje; nerobí to, čo sa od neho očakáva. Smútok z neplodnosti je však tak či onak osamelý. Táto osamelosť pochádza z toho, že si obklopená zdravými, krásnymi katolíckymi rodinami, ktoré k deťom zjavne prichádzajú veľmi ľahko. Keď som pri nich, nemám pocit, že k nim patrím a keď iné ženy rozprávajú napríklad o kojení, nemám sa ako zapojiť do debaty. Skrátka medzi ne nezapadám. Mnohé ženy sa s touto osamelosťou vyrovnávajú tým, že o svojom zármutku mlčia. Zistila som, že rozprávať o neplodnosti môže byť krížom dotyčnej ženy.
Takmer každý ti dáva „dobré rady nad zlato“: „Len sa uvoľni“, „Veď si adoptujte dieťa“, „Skús jesť toto, držať takúto diétu, brať tento výživový doplnok ...“. Tí, čo ti neradia, ťa pre zmenu karhajú („Musíš byť vďačnejšia“, „Aspoň si vydatá“...) alebo ťa zahrnú otrepanými frázami („Boh ťa určite volá k duchovnému materstvu“, „Boh vie najlepšie“ ...).
Ide o dobrý zámer, no všetko toto v tebe zanechá aj tak len dojem, že za danú situáciu si zodpovedná ty a že nemáš nárok na žiaľ a smútok. Na rozdiel od mnohých žien, ktoré nesú rovnaký kríž ako ja, však mám vďaka Bohu priateľov, ktorí tiež kráčajú podobnou cestou. Môžem s nimi hovoriť o svojej bolesti a tým sa cítim so svojím krížom menej osamelá. Čo mi však pomáha ešte viac než ich spoločnosť, je spoločnosť svätých.
Ak hľadáte svätých, ktorí by vám pomáhali pri vašej neplodnosti, neprídete skrátka. Je tu sv. Júda Tadeáš, Ježišov bratranec a sv. Rita z Cascie, talianska vdova a matka, ktorí sa veľmi často odporúčajú ako svätí patróni „neriešiteľných situácií“ a neplodnosť takou situáciou nepochybne je. Sv. Anton Paduánsky, sv. Colette, sv. Gerard Maiella a sv. Filoména sa tiež tešia povesti svätých, čo pomáhajú neplodným ženám a považujú sa za zvláštnych patrónov tých, čo túžia počať dieťatko. Existujú aj biblické ženy, ktoré „zápasili“ s Bohom o dar dieťaťa: Sára, Ráchel, Anna a Alžbeta. Ak máte problém s mimovoľnými potratmi, pomôže vám príhovor sv. Kataríny Sienskej, sv. Kataríny Švédskej a sv. Eulálie. Ak má na vašej neplodnosti podiel aj manželova neplodnosť, proste o pomoc sv. Mikuláša (áno, toho, čo prináša dary).
Ako vidno, niet núdze o svätých, u ktorých môžete hľadať spoločnosť, ku ktorým sa môžete obrátiť v modlitbe o pomoc pri neplodnosti. Mne sú veľmi blízke dve ženy: sv. Anna, matka Preblahoslavenej Panny Márie a manželka a následne karmelitánka, ctihodná matka Maria Luisa Josefa od Najsvätejšieho Srdca (známa ako „Matka Luisita“).
Tradícia hovorí, že rodičia Panny Márie dlhé roky znášali neplodnosť, kým boli požehnaní dieťatkom. Sv. Anna a sv. Joachim sa postili, modlili a úpenlivo prosili Boha o dieťa. Napokon ich Boh v starobe požehnal a narodilo sa im najmimoriadnejšie dievčatko, aké svet kedy poznal. Tento príbeh je slovom i obrazom zachytený v dóme sv. Anny v Beaupré, najväčšej svätyni, zasvätenej sv. Anne na svete. Nachádza sa len zopár kilometrov od Quebecu, pri rieke sv. Vavrinca a každoročne ju navštívi nespočetné množstvo párov, modliacich sa za dieťa. S manželom sme tam boli počas našich medových týždňov. Sochu sv. Anny máme na čestnom mieste v spálni; obraciam sa k nej s prosbou o útechu a posilu, keď ma zrádzajú moje sily.
Na nočnom stolíku mám obrázok ctihodnej Matky Luisity. Narodila sa v roku 1866 v Mexiku a ako tínedžerka sa vydala za mladého doktora. Pokúšali sa mať deti, no dlhé roky sa im nedarilo. Plakali, modlili sa a napokon sa rozhodli, že ich deťmi budú chudobní. Spoločne založili nemocnicu a svoje manželstvo zasvätili službe tým menej ´šťastným´. Po 14-tich rokoch Luisitin manžel zomrel a ona vstúpila do Karmelitánskeho rádu. V roku 1921 založila vlastnú kongregáciu – Sestry karmelitánky od Najsvätejšieho Srdca, ktoré majú svoju základňu v Alhambre, v Kalifornii.
V týchto dvoch ženách, sv. Anne a Matke Luisite, som našla verné priateľky na mojej životnej púti neplodnosti. Nie sú to iba sväté ženy, ale ženy, ktoré kráčali rovnakou cestou ako ja. Poznajú hlbokú osamelosť, bolesť a frustráciu z neplodnosti. Rovnako plakali a rovnako sa modlili ako ja. Prežívali rovnako zdrvujúce cykly nádeje a sklamaní a znášali rovnako hlúpe a zraňujúce poznámky od ľudí, aj keď možno neúmyselné. V ich spoločnosti sa necítim osamelo. Naopak, cítim sa známou, chápanou, podporovanou a milovanou. Sú mojimi pomocníčkami a spoločníčkami; svojím príhovorom mi zaisťujú všetku milosť a silu, ktorú potrebujem, aby som dokázala nasledovať ich príklad a akceptovať Božiu vôľu, nech už je akákoľvek.
V tomto spočíva nádhera spoločenstva svätých. Akýkoľvek kríž nesieme, nikdy ho nenesieme sami. Po našom boku kráča celý „oblak svedkov“, pripravených pomáhať nám niesť naše bremeno keď už nevládzeme a modliť sa za nás, keď to my už nedokážeme. Ich prítomnosť nevnímame vždy, no oni sú stále s nami, ponúkajú nám svoju pomoc, ktorá je reálna, ktorá má silu a je dostupná v každej chvíli nášho života.
Za všetko som im nevýslovne vďačná. V najhorších mesiacoch môjho života ma títo moji nebeskí spoločníci držia na nohách a pomáhajú mi dôverovať Božiemu plánu. Som ich dlžníkom. A ak budem niekedy držať na rukách vlastné dieťa, viem, že za tento dar im budem dlhovať ešte oveľa viac.