V posledných dňoch kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, bol v Belgicku na prezentácii svojej knihy „Boh alebo nič“. Kardinál odpovedal na určité tendencie modifikovať katolícku morálku, najmä pokiaľ ide o manželstvo a rodinu, ako aj učenie o živote. Môžu sa niektoré jeho slová považovať ako odpoveď na nedávne pripomienky nemeckého kardinála Reinharda Marxa, podpredsedu nemeckej biskupskej konferencie Franz Josefa Bodeho a viedenského kardinála Christoph Schönborna?
Zdá sa, že odpoveď je áno. Hovoriac k plnému kostolu, vrátane prítomných apoštolského nunciu kardinála De Kesela, starostu Woluwé-Saint Pierra a opáta Philippe Maweta, ktorý bol zodpovedný za francúzsky hovoriace pastoračné duchovenstvo, ktoré niekoľko dní predtým kritizovalo Sarahovu knihu v článku ľavicového denníka Libre Belgique, kardinál privolal ideológie a nátlakové skupiny, ktoré „so silnými finančnými prostriedkami a väzbami na médiá atakujú prirodzený účel manželstva a zaväzujú sa k zničeniu rodinnej bunky“.
Ale kardinál z Guiney, ktorý hovoril v jednom z najviac devastovaných miestnych cirkví v celej Európe (autor má na mysli Belgicko ako také - editor), sa nebál zahrnúť do svojho prejavu aj tvrdé slová nasmerované na bratov v episkopáte. „Niektorí vysoko postavení preláti, predovšetkým tí, ktorí prichádzajú z bohatých národov, pracujú na tom, aby spôsobili modifikáciu kresťanskej morálky s ohľadom na absolútne rešpektovanie života od počatia až po prirodzenú smrť, pracujú na otázke rozvedených a civilne opätovne zosobášených a iných problematických rodinných situácií. Títo „strážcovia viery“ by však nemali prestať brať ohľad na skutočnosť, že problém, ktorý predstavuje fragmentácia manželstva, je problémom prirodzenej morálky. Ale tam kardinál neskončil. S pokojom pokračoval: „Keď niektorí preláti alebo katolícki intelektuáli dali zelenú potratom, zelenú eutanázii, tieto veľké odchýlky boli očividné.“ Teraz od chvíle, keď katolíci opustia učenie Ježiša a cirkevného magistéria, prispievajú tak k zničeniu prirodzenej inštitúcie manželstva, ako aj rodiny a teraz je to celá ľudská rodina, ktorá sa rozpadá vďaka týmto novým zradám zo strany kňazov.“
V tomto roku, v ktorom sa oslavuje 50. výročie encykliky Humanae Vitae, bez toho, aby sa snažil skryť alebo otupiť svoje slová, kardinál hovoril dosť presvedčivo: „Cirkev sa musí obrátiť na encykliku Humanae Vitae od pápeža Pavla VI., ako aj na učenie Jána Pavla II. a Benedikta XVI. o týchto životne dôležitých otázkach pre ľudské pokolenie.“ Sám pápež František zostáva v rovnakej línii so svojimi predchodcami, keď zdôrazňuje spojenie medzi evanjeliom lásky a evanjeliom pokoja. Cirkev musí so silou a bez nejednoznačnosti tvrdiť, že magisteriálna váha všetkého tohto učenia jasne zobrazuje svoju kontinuitu (s tradíciou) a chráni tento poklad pred predátormi tohto sveta bez Boha (v ktorom žijeme).
V rozhovore pre Cathobel kardinál Sarah povedal, že Cirkev dnes musí čeliť veľkým otázkam a predovšetkým jej „vernosti Ježišovi, jeho evanjeliu, učeniu, ktoré vždy dostávala od prvých pápežov, od koncilov... a to nie je zjavné, pretože Cirkev si želá prispôsobiť sa kultúrnemu kontextu, modernej kultúre.“
A potom reagoval na tému viery: „Viera je nedostačujúca nielen na úrovni Božieho ľudu, ale aj medzi tými, ktorí sú zodpovední za Cirkev. Niekedy sa môžeme pýtať, či máme naozaj vieru.“ Kardinál Sarah spomenul jednu udalosť (kňaza Freda Olivera) ktorý vynechal Krédo pri omši a zhrnul: „Myslím si, že dnes môže byť veľká kríza viery a tiež veľká kríza nášho osobného vzťahu s Bohom.“
A čo sa týka Európy? „Západ nielen že stráca svoju dušu, ale pácha samovraždu, pretože strom bez koreňov je odsúdený na smrť. Myslím si, že Západ sa nemôže zrieknuť svojich koreňov, ktoré vytvorili kultúru a jej hodnoty.“ Kardinál pokračoval: „Na Západe sa dejú hrozné veci. Myslím si, že parlament, ktorý schvaľuje smrť nevinného dieťaťa bez obhajoby, sa dopúšťa závažného aktu násilia proti ľudskej osobe. Vnucovanie potratu, najmä národom v rozvojovom svete, hovoriac, že ak to neprijmú, už nebudú dostávať (rozvojovú - editor) pomoc, je násilný čin. A to nie je žiadne prekvapenie. Keď je Boh opustený, človek je tiež opustený; už nie je jasný obraz toho, kto je človekom. Ide o veľkú antropologickú krízu na Západe. A vedie to k tomu, že sa s ľuďmi zaobchádza ako s predmetmi.“