Jedným z následkov masovej antikoncepcie je osamelosť a opustenosť starších ľudí v najbohatších krajinách sveta.
K takémuto záveru prišla Mary Eberstadtová vo svojej vynikajúcej eseji, ktorou si pripomína 50. výročie vyhlásenia platnosti encykliky Humanae Vitae, ktorú napísal pápež Pavol VI. Jej článok “The Prophetic Power of Humanae Vitae: Documenting the Realities of the Sexual Revolution” (Prorocká moc Humanae Vitae: Zdokumentovanie reality sexuálnej revolúcie) sa objaví v tohtoročnom aprílovom vydaní odborného katolíckeho žurnálu First Things.
M. Eberstadtová vo svojom článku vymenúva množstvo skutočností, ktoré sa objavili vo svete od vynájdenia hormonálnej antikoncepcie. Patrí sem rastúci počet potratov, ktoré sú neodmysliteľné spojené s čoraz rozšírenejším užívaním antikoncepcie, len pozvoľné reakcie protestantov proti antikoncepcii najmä v Afrike, strata pocitu šťastia u žien a častejší prejav sadomasochizmu v popkultúre, implózia anglikánskej cirkvi, celková „nevýraznosť“ západného sveta.
„Päťdesiat rokov už uplynulo od sexuálnej revolúcie, a predsa jedným z najnaliehavejších problémov pre výskumníkov nie je dnes preľudnenie, ale práve naopak: malá zaľudnenosť“, píše Eberstadtová. „Ukázalo sa, že hystéria z „preľudnenia“ z konca 60-tych rokov bola len ´ideologickou chimérou´." Veľkú službu však urobila tým, ktorí chceli, aby Cirkev zmenila svoju náuku o antikoncepcii. Mýtus preľudnenia však ľudí priviedol k tomu, čo Eberstadtová nazvala „epidémiou osamelosti“.
„Toto zistenie určite neprekvapí pápeža Františka, ktorý v interview pre La Repubblica v roku 2013 nazval „osamelosť starých ľudí jedným z najhorších ziel v dnešnom svete. Päťdesiat rokov od zavedenia hormonálnej antikoncepcie – a že je to kvôli nej, je nepopierateľné – sa osamelosť šíri najmä v dobre materiálne zabezpečených krajinách planéty.“
Krivka pôrodnosti v západných krajinách a v Japonsku klesá voľným pádom. Hormonálna antikoncepcia totiž neprivádza ženy k tomu, aby namiesto siedmych mali tri deti, ale aby mali iba jedno, dve alebo žiadne. Toto sú následky. Podľa The New York Times zomiera každý týždeň osamote štyri tisíc starších Japoncov. The Grey Lady v roku 2017 uviedla, že títo ľudia zomierajú sami vo svojich domovoch, ležia tam bez povšimnutia týždne alebo mesiace; nájomné a poplatky v tichosti pravidelne odchádzajú ako trvalé príkazy z ich účtov, až kým sa ich susedia nezačnú sťažovať na silný zápach.
V Japonsku sa rozmáha nové „podnikanie“ – čistenie bytov po osamelých zosnulých. Rastúci počet osamelých ľudí a ich nepovšimnutá smrť sa stáva čoraz väčším problémom aj v Európskych krajinách, ako sú Francúzsko, Nemecko, Portugalsko a Švédsko. Tento nový druh osamelosti je dôsledkom častej rozvodovosti a rozpadu rodín. Eberstadtová ironicky podotýka, že človek si môže prečítať množstvo „štúdií o osamelosti“, pričom vôbec nevníma jej prepojenosť s deťmi, čo je priam zarážajúce opomenutie, ktoré veľmi veľa vypovedá o dobe, v ktorej žijeme.“
I keď osamelosť dolieha na každého, najrizikovejšiu skupinu predsa len tvoria starší ľudia. V Nemecku sa napríklad 20% ľudí nad 70 rokov pravidelne stretáva len s jedným človekom, alebo s nikým. Viac ako 2 milióny Nemcov nad 80 rokov žijú sami. „Jedného zo štyroch navštívia menej ako jedenkrát do mesiaca priatelia a známi; a jedného z desiatich nenavštívi nikdy nikto“, uverejnil v roku 2013 Der Spiegel. Nemecké noviny bez obalu tvrdia, že sa očakáva, že osamelosť u starších ľudí bude rásť:
„ ... v dôsledku faktu, že čoraz viac ľudí sa rozhoduje nemať deti, čo následne zhoršuje osamelosť u starších ľudí. Je to naozaj tak, bezdetnosť pozoruhodne zvyšuje riziko osamelosti a opustenosti. Podobne aj väčšia mobilita ľudí, ako aj skutočnosť, že ich čoraz menej býva blízko svojich starších rodičov, spôsobuje, že staršia generácia sa už viac nespolieha na to, že sú neoddeliteľnou súčasťou života svojich detí a že sa o nich raz postarajú. Riziko osamelosti medzi staršími ľuďmi v budúcnosti zrejme ešte porastie“, hovorí riaditeľ Nemeckého centra pre gerontológiu Clemens Tesch-Römer.
Vo Veľkej Británii je problém s osamelosťou taký vážny – hovorí sa, že postihuje až deväť miliónov ľudí – že vláda vymenovala Ministra pre osamelosť. Bez akéhokoľvek sentimentu sa dá potvrdiť, že osamelosť zanecháva na zdraví starších ľudí vážne následky, vrátane straty pamäte a poznávacej schopnosti.
Eberstadtová dáva do protikladu túto „biedu človeka“ s jeho materiálnym blahobytom v tej istej nevýraznej, jednotvárnej spoločnosti. Poukazuje aj na to, že Japonsko s európskymi krajinami ´kultúrne´ spája sexuálna revolúcia, „vďaka“ ktorej sa len zvýšila rozvodovosť, klesol počet uzatváraných manželstiev, o počte detí ani nehovoriac.