[autor: Francis Phillips]
Postava sv. Márie Magdalény je pre feministky príťažlivá, ale to iba preto, lebo sú slepé voči jej pravému evanjeliovému významu.
Keď som si prečítal tento článok ohľadne prichádzajúceho austrálskeho filmu o sv. Márii Magdaléne, ktorý ju vykresľuje ako feministickú hrdinku, povzdychol som si. Cítiť tu jemné ozveny Da Vinciho kódu a zdá sa preto, že tento film je odhodlaný nahradiť Sväté Písmo a tradíciu feministickou fantáziou, pričom sa bude hlavne spoliehať na gnostické „evanjelium podľa Márie“, ktoré je nekanonickým fragmentom textu z druhého storočia.
Feministky a ich mužskí podporovanie sú k sv. Márii Magdaléne priťahovaní preto, lebo sú slepí voči jej pravému evanjeliovému významu: ako oddanej Ježišovej nasledovníčke, pápež František ju v 2016 nazval „apoštolom apoštolov“, sa jej dostalo toho najväčšieho privilégia byť prvou svedkyňou Kristovho zmŕtvychvstania. V umení je často zobrazovaná pri kríži spolu s Pannou Máriou a sv. Jánom a jej dlhé, zlaté, rozpustené vlasy jej vanú na chrbte, čo je znak jej minulého hriešneho života; cudné a úctyhodné ženy ich mali vždy načesané. Feministky nechápu, že umelci v dobách viery zobrazovali Máriu Magdalénu ako symbol zbožnosti, ako sväticu; inými slovami, ako kajúcu hriešnicu.
Našej modernej dobe, ktorej dominuje sex (čo je vracajúca sa gnostická starosť), sa zdá akoby Mária Magdaléna veľmi vyhovovala a dávala jej všetko, po čom túži: nedovolenú zmyselnosť, nezávislosť od mužov a ak keďže Mária nebola členkou pravoverného kňazstva a jedným z dvanástich apoštolov, poskytuje aspoň „kňazstvo“ svojim vlastným spôsobom. Povzdychol som si, pretože celá táto dezinterpretácia je tak plytká, plná klišé a nikam nesmerujúca. Dôležitejšie je ale to, že moderným ženám zamedzuje pohľad na to, v čom spočíva skutočná ženská genialita; na to, na čo poukazoval už Goethe, keď napísal: „večná ženskosť smeruje k dokonalosti“.
Kniha, o ktorej som minulý rok písal na blogu a ktorá ma naučila o tejto svätici viac ako čokoľvek iné, čo som predtým čítal, má názov Sv. Mária Magdaléna: prorokyňa eucharistickej lásky, napísal ju otec Sean Davidson a vydalo ju Ignatius Press. Autor dáva za pravdu starej tradícii, ktorá túto ženu, z ktorej bolo vyhnaných sedem zlých duchov, ktorá bola hriešnica z evanjelia sv. Lukáša a ktorá bola Máriou z Betánie, sestra Marty a Lazara, vidí ako jednu a nie tri ženy, a tento záver podopiera výrečnými argumentami. Akceptuje tiež prastaré ústne-podávané presvedčenie, že počas prvého prenasledovania kresťanov v Jeruzaleme, okolo roku 41 po Kr., bolo mnoho Ježišových najbližších nasledovateľov poslaných do exilu naprieč Stredozemným morom a následne dorazili na juhovýchodné pobrežie zeme, ktorá sa vtedy nazývala Gaul (Francúzsko).
Davidson bol inšpirovaný napísať svoju knihu po tom ako dva roky žil neďaleko baziliky sv. Márie Magdalény v malom meste v Provensálsku menom Saint-Maximin-la-Sainte-Baume. Zdá sa, že táto bazilika bola známym pútnickým miestom v ranných storočiach cirkvi a niesla si atmosféru a auru ženy, ktorá zistila, že „asi najlepším miestom.. pre život v miery a samote je malá jaskyňa na pol ceste na vrchol hory la Sainte Baume.“
Davidson čitateľom pripomína, aby študovali život tejto svätice ako „zdroj hlbokej inšpirácie“ a dodáva, že dnes „môžeme iba stáť v úžase nad tým, že taká chudobná a zlomená hriešnica vstala z temnoty po tom ako sa stretla s Kristovou lásku a následne sa vydala s neochvejným presvedčením na cestu k dokonalosti.“ Aký skvelý film mohol byť o jej živote natočení – tým ale určite nebudú tieto moderné feministické fantázie.