Keď v roku 1918 prepukla pandémia španielskej chrípky, mnoho zborov reagovalo ustanovením osobitých modlitebných dní, vyzývajúc svojich členov, aby prosili Boha o pomoc čeliac šíriacej sa chorobe, ktorá kosila milióny ľudí. V niektorých prípadoch ľudia žiadali predstaviteľov svojich krajín, aby nabádali občanov k pokľaknutiu (austrálsky premiér dostal jeden list, v ktorom ho žiadali o týždeň "Pokory a modlitby na zastavenie pustošenia pľúcno-chrípkového moru"). Vtedy bolo zrejmé, ak nie akceptované, že Boh má kontrolu nad všetkými vecami, a preto je dôležité, aby sme Ho prosili o milosť.
Odvtedy ubehlo storočie a reakcia elít na možnosť novej pandémie poukazuje na posť-kresťanskú povahu našej kultúry. Začiatkom tohto mesiaca sa stala virálnou fotografia z 26. februára, na ktorej sa americký viceprezident Mike Pence modlí v Bielom dome spoločne s krízovým štábom. Skutočnosť, že Pence a jeho tím sa snažili vyhľadať Božie vedenie pri riešení možnej pandémie, bola terčom mnohých uštipačných komentárov. "Ešte som sa nezúčastnil vedeckého stretnutia, ktoré by sa začínalo kresťanskou modlitbou," vysmievala sa na Twitteri Dr. Angela Rasmussen, virologička z Columbia University.
Väčšina reakcií na fotografiu na sociálnych médiách bola rovnaká. Thomas Chatterton Williams, autor pracujúci pre New York Magazine a Harper’s Magazine, tweetoval fotografiu s titulkom: "Mike Pence a jeho koronavírus tím modliaci sa za riešenie. Sme úplne v háji." Jeho príspevok zdieľalo 4 300 ľudí. Zdá sa, že Rasmussen a Williams si neuvedomujú fakt, že väčšina veľkých titánov vedy bola sama hlboko veriacimi a modliacimi sa mužmi - alebo, ako poznamenal autor Jonathan Merrit, že 79% Američanov sa údajne modlilo za obdobie posledných troch mesiacov.
A potom tu bola reakcia komikov, ktorí podľa všetkého považujú apokalyptickú povahu možnej pandémie za zdroj humoru. Priznávam, že som pocítil jemnú triašku na chrbte, keď sa moderátor talk show Stephen Colbert, ktorý sa považuje za Katolíka, rozhodol využiť príležitosť zosmiešniť kresťanov tým, keď kráčal cez pódium, zvonil veľkým zvonom a vykrikoval: "Mor! Mor! Spravodlivá očista, ktorá potrestá človeka za jeho túžbu a márnivosť! Ach, kmitaj svojou kosou, ach, rozhnevaný Boh! Pokánie! Pokánie! Čiňte pokánie!" Táto rutina bola privítaná výkrikmi smiechu.
Môže sa zdať príliš pochmúrne poukazovať na tento stereotyp ako na niečo strašidelné, ale na chvíľu o tom premýšľajte: Colbert sa vysmieval konceptu, že vírus alebo "mor" by mohol byť trestom Božím, a myšlienka, že by sme mali činiť pokánie zo svojich hriechov čeliac tomuto strachu, bola pointou vtipu. Túto vec možno považovať za vzdialene vtipnú, ak skutočne veríte, že niet Boha, že sme sa nestali ničomnými národmi a vírusy - alebo "mor", ako to uvádza Colbert - nemožno považovať za súdy alebo výzvy k pokániu. Ale ak veríte týmto veciam, Colbertove vtipy sa zdajú byť prehnané a sarkastické - a nebesá nie sú prázdne.
Niektorí z nás sa cítia skutočne vďační za to, že stále existujú vládni predstavitelia, ktorí nepovažujú pokánie za vtip alebo zdroj humoru, ale namiesto toho si pokľaknú a prosia Boha o múdrosť, ktorú zúfalo potrebujeme. Nebojím sa modlitieb ľudí, ktorí bojujú s týmto vírusom - bojím sa tých, ktorí si myslia, že modlitba nemá miesto a že Božie súdy sú k smiechu. Mike Pence má správny nápad a všetci by sme ho mali nasledovať.