Všetci sme sa niekedy stretli so sedevakantistom - ak nie osobne, aspoň na internete. Nebudem vás nudiť teológiou sedevakantizmu okrem toho, že zastávajú názor, podľa ktorého heretik nemôže byť pápežom. Podľa ich hlavnej vetvy bol posledným legitímnym pápežom Pius XII. (hoci raz som stretol jedného, ktorý si myslel, že posledným legitímnym pápežom bol Pius V.).
Sedevakantistom sa často podarilo prežiť turbulentné časy po Druhom vatikánskom koncile alebo sú deťmi tých, ktorým sa to podarilo. Z prvej alebo druhej ruky poznajú strašné prenasledovanie ortodoxie a potláčenie Tridentskej omše. Často udatne bojovali proti herézam, ktoré neustále prúdili z Vatikánu a boli trýznení mnohými miestnymi biskupmi a kňazmi. Mnohí veľmi dobre ovládajú svoju vieru a dokážu jednoducho vysvetliť chyby liberalizmu, modernizmu a nespočetných ďalších heréz. Vo všetkých ohľadoch okrem jedného sa jedná o ortodoxných Katolíkov.
Jedinou chybou sedevakantizmu je v zásade pýcha. Povyšujú svoj názor nad ten cirkevný, keď usudzujú, že pápež je formálnym a zjavným heretikom, zatiaľ čo my vieme, že Cirkev učí, že Prvý stolec nikto nesúdi.
Ale čo s tým má spoločné luciferianizmus?
Kríza v Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile sa často porovnávala s ariánskou krízou zo 4. storočia, keď väčšina biskupov podľahla heréze arianizmu. Medzi ariánskou krízou a dnešnou krízou v Cirkvi je možné vyvodiť štyri paralely. Sú tu, ako poznamenal Michael Davies, hrdinovia Atanáz, Hilár, Eusebius z Vercelli (neplieť si ho s cirkevným historikom Eusebiusom z Caesarie alebo s popredným ariánskym heretikom Eusebiusom z Nikomédie, Eusebius sa mimochodom zdá byť populárnym menom u matiek 4. storočia), ktorí sú typmi hrdinských kňazov, ako napr. arcibiskup Lefebvre, biskup de Castro Mayer a ďalší ortodoxní kňazi, ktorí boli prenasledovaní za svoju obranu viery. Sú tu zároveň diabolskí preláti, ako napr. Areios, Saturninus a Eusebius z Nikomédie, ktorí sa podobajú tým votrelcom, ktorí nakazili Cirkev pred Druhým vatikánskym koncilom a zasiali semená doktrinálnej a liturgickej deštrukcie (napr. de Lubac, Congar, Rahner atď.) Potom sú tu ortodoxní princovia Cirkvi, ktorí, poznajúc pravdu, podľahnú vonkajším tlakom a navonok sa pripoja k radom víťazných kacírov, podobne ako pápež Libérius. Napokon sú tu tí, ktorí vnímajú chyby heretikov a postavia sa hrdinsky proti nim; podľahnú však svojej vlastnej pýche a využívajú schizmu na boj proti heréze.
Je to posledná paralela, v ktorej môžeme vnímať luciferiánizmus v rámci hnutia sedevakantizmu. Existuje tu pozoruhodná podobnosť medzi dnešnými sedevakantistami a skupinou schizmatikov, ktorí sa zrodili počas ariánskej krízy: luciferiáni.
Luciferiáni boli menej nebezpeční, ako naznačuje ich názov. Skôr než uctievači Diabla boli iba prostými stúpencami schizmatického biskupa Lucifera z Cagliari. (Zaujímavý trend mien 4. storočia pokračuje - žeby matka pozrela na svojho novorodeného syna a pomyslela si: "Vyzerá ako Lucifer"?) O Luciferovom pôvode veľa nevieme, iba že sa narodil niekedy na začiatku 4. storočia. Tí, ktorí sú oboznámení s cirkevnou históriou, budú vedieť, že počas ariánskej krízy podľahol veľký počet biskupov ariánskym a semi-ariánskym herézam.
Väčšina Katolíkov pozná hrdinskú obranu ortodoxie sv. Atanáza počas krízy, ale len málo z nich bude vedieť o jeho dobrom priateľovi a chrabrom obrancovi viery Luciferovi z Cagliari. Počas nechválne známej synody v Tyre bol Atanáz odsúdený a vyhostený a pápež Libérius ho chcel brániť zvolaním nového koncilu v Miláne na vyriešenie ariánskej krízy. Libérius si vybral Lucifera za svojho zástupcu na tomto koncile, ktorý bol zvolaný v roku 355 po Kr. Na koncile sa Lucifer dôrazne zastal sv. Atanáza a doktríny Homoousios (podľa ktorej je Ježiš jednej podstaty s Otcom) a presvedčil mnohých biskupov, vrátane Dionysiusa z Milána, aby podporili ortodoxiu. Bohužiaľ si však ariánski biskupi udržali väčšinu a s podporou ariánskeho cisára Konštantína potvrdili svoje heretické Homoiousios predstavy (podľa ktorých je Kristus iba podobnej podstaty ako Otec); zbičovali ortodoxných prelátov a mnohých vyhnali, vrátane Lucifera.
Ďalšou veľkou ranou pre ortodoxiu bol rok 357 po Kr., keď pápež Libérius podľahol veľkému tlaku cisára Konštatína; podpísal formulu Hosius, ktorá odmietala doktrínu Homoousios; a exkomunikoval Atanáza.
V nádhernom diele História Katolíckej cirkvi otec Mourett opisuje Lucifera ako "impulzívneho ortodoxného biskupa". V roku 360 Lucifer obhajoval vyhýbanie sa ariánskym heretikom v De non consentiendo cum haereticis a porovnával cisára Konštantína s modlárskymi kráľmi Izraela v De regibus apostaticis. Lucifer v žiadnej etape krízy nepodľahol heréze; rozhodne sa však poddal nerozvážnosti. Nakoniec, po mnohých ďalších skúškach a ťažkostiach, ktoré boli pridlhé, aby sme ich tu opisovali, sa Atanáz, Lucifer a ortodoxní preláti vrátili a v Alexandrii sa zvolal koncil, aby sa konečne vyriešila ariánska kríza.
Na koncile v Alexandrii, ktorý do značnej miery vyriešil ariánsku krízu, sa svätí otcovia domnievali, že všetci tí kňazi a biskupi, ktorí spolupracovali s ariáncami a stáli na ich strane na rôznych konciloch, ale ktorí verejne nevyznali kacírstvo arianizmu, si mohli ponechať svoje úrady a slúžiť v rámci Cirkvi. Ďalej bolo vyhlásené, že tí, ktorí sa verejne vzdali svojej herézy, sa môžu vrátiť do spoločenstva so Svätou katolíckou cirkvou. To bolo príliš veľa pre "impulzívneho" Lucifera. Lucifer viedol od začiatku dobrý boj, bol zosmiešňovaný a trpel hrozným prenasledovaní pre svoju vieru. Bol lojálnym sluhom svojho pápeža Libériusa, ale aj jeho priateľ Libérius pod tlakom opustil ortodoxnú Homoousios pozíciu. Spolu so svätým Hilárom, Atanázom a Eusebiom a hrsťou ďalších bol súčasne jedným z posledných ortodoxných prelátov v celej Cirkvi.
Vidieť ariáncov a semi-ariáncov, proti ktorým bojoval v Miláne a na iných miestach, ako ich rehabilitovali, bolo pre jeho pýchu veľa na prehltnutie. Ako by sa mohli oni, ktorí boli nepriateľmi Krista a Jeho Cirkvi, vrátiť na svoje miesta a mocenské pozície nad ním, keď on, statočný ochranca ortodoxie a veterán podzemnej Cirkvi, stále viedol dobrý boj?
Lucifer sa obrátil proti svojmu bývalému priateľovi Atanázovi a odsúdil opatrenia prijaté pre návrat kajúcich sa ariáncov. Pápež Libérius ratifikoval rozhodnutia koncilu, ale bol heretik. Podpísal heretickú formulu Hosius, ktorá odmietala doktrínu Homoousios. Nebol odsúdený za heretika, napriek tomu však bol heretikom a tým sa treba vyhýbať. Lucifer vyhlásil, že kacíri - dokonca aj kajúci sa kacíri - nemôžu zastávať cirkevné úrady, a preto odsúdil Libériusa, Atanáza a všetkých cirkevných biskupov, ktorí by ho nepodporili. Opustil cirkev a odišiel na Sardíniu so svojimi nasledovníkmi, ktorí prevzali meno "luciferiáni". Na tomto mieste Lucifer prežije zvyšok svojho života, oddelený od spoločenstva s pápežom, Atanázom a Cirkvou. Kedysi veľký ochranca ortodoxie zomrel v schizme.
Ak je niekto v pokušení odmietnuť pápeža a všetkých biskupov Cirkvi z dôvodu kacírstva a škandálov, ktoré neustále podporujú, spomeňte si na príklad sv. Atanáza, ktorý vždy bojoval za to, aby ostal v spoločenstve aj s heretickým pápežom Libériusom. Keď uznávate a vzdorujete pápežovi, ste v spoločenstve so sv. Atanázom, ale keď ho odmietate a vzdorujete mu, ste v spoločenstve s Luciferom.
Poznámka autora: Mám strýka, ktorého nešťastím je to, že nesiem jeho meno (budeme ho volať "Veľkým Michaelom Masseym"). V dôsledku toho, keď som v minulosti písal o sedevakantizme, dotknutý sedevakantista, ktorý mi chcel poslať jeho...ahm...konštruktívnu spätnú väzbu, sa pomýlil a poslal môjmu drahému strýkovi objemné dielo, v ktorom "vyvracal jeho" esej. Stačí povedať, aby sa predišlo akýmkoľvek nejasnostiam, adresujte prosím akúkoľvek kritiku Michaelovi Masseyovi menšiemu a nechajte úbohého strýka Micka na pokoji.
Michael Massey