V Knihe Zjavenia sv. apoštola Jána 5, 1-10 opisuje sv. Ján knihu, zapečatenú siedmimi pečaťami, ktorú nemôže nikto otvoriť:
"I videl som v pravici Sediaceho na tróne knihu popísanú znútra i zvonka a zapečatenú siedmimi pečaťami. A videl som mocného anjela, ktorý ohlasoval mohutným hlasom: „Kto je hoden otvoriť knihu a rozlomiť jej pečate?“ Ale nik na nebi ani na zemi, ani pod zemou nemohol otvoriť knihu a nazrieť do nej. Ja som veľmi plakal, že sa nenašiel nik, kto by bol hoden otvoriť knihu a nazrieť do nej. A jeden zo starcov mi povedal: „Neplač, lebo zvíťazil Lev z Júdovho kmeňa, Koreň Dávidov; on otvorí knihu a jej sedem pečatí.“ I videl som v strede medzi trónom a štyrmi bytosťami uprostred starcov stáť Baránka, ktorý bol ako zabitý."
Ide tu o hlboký liturgický kontext: štyri živé bytosti predstavujú štyri evanjeliá (Zjv 4, 6-7) a Kristus je uprostred starcov (biskupov alebo kňazov). Ježiš Kristus sa tu prezentuje takmer Eucharistickým spôsobom: "Uprostred starcov som videl stáť Baránka, ktorý bol ako zabitý". A Kristus, prezentovaný týmto spôsobom, je kľúčom k rozlomeniu siedmich pečatí a k zjaveniu zmyslu a významu knihy. Platí to prakticky pre každý aspekt kresťanského života. Predstavujeme vám ďalších sedem oblastí, ktorým plnšie porozumieme vďaka "kľúču", ktorým je Eucharistia:
1) Kľúč k Novej zmluve
V teologických kruhoch sa veľa hovorí o "zmluvnej teológii" a kresťanstvo sa ako také často označuje za "Novú zmluvu". Podľa tohto je zvláštne, že Kristus špecificky spomína Novú zmluvu v Novom zákone iba jediný raz - pri Poslednej večeri. Keď premieňa víno na svoju Krv, hovorí: "Tento kalich je novou zmluvou v mojej Krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku" (1 Kor 11, 25; Mt 26, 28; Mk 14, 24; Lk 22, 20). Kristus nám teda hovorí, že keď chceme porozumieť Novej zmluve, musíme hľadieť na Eucharistiu. Pokiaľ uznávate zmluvnú teológiu, ktorá sa nezameriava na Eucharistiu, nemáte ešte ucelený obraz.
2) Kľúč k Starej zmluve
Pre súčasného čitateľa môže byť Starý zákon dosť záhadný - čo si pomyslieť o všetkých tých zvieracích obetách a krviprelievaní na každom kroku? Vysvetlenie máme v Liste Hebrejom 9, 18-22:
"Preto ani prvá zmluva nebola uzavretá bez krvi. Keď totiž Mojžiš oznámil všetkému ľudu všetky prikázania podľa zákona, vzal krv teliat a capov s vodou, so šarlátovou vlnou a yzopom a pokropil samu knihu aj všetok ľud, hovoriac: „Toto je krv zmluvy, ktorú pre vás nariadil Boh.“ Podobne pokropil krvou aj stánok a všetko bohoslužobné náčinie. A podľa zákona sa skoro všetko očisťuje krvou a bez vyliatia krvi niet odpustenia."
Počúvajte ozvenu Kristových slov v celom časopriestore dejín až u Mojžiša. Ak sa vrátime späť k úryvku v Starom zákone, na ktorý sa odvoláva List Hebrejom, prepojenie je ešte výraznejšie (Ex 24, 7-11):
"Potom vzal (Mojžiš) knihu zmluvy a čítal ju nahlas ľudu; a oni vraveli: „Splníme všetko, čo Pán povedal, a budeme poslúchať.“ Mojžiš vzal krv, pokropil ňou ľud a povedal: „Toto je krv zmluvy, ktorú s vami uzavrel Pán podľa všetkých týchto slov.“ Mojžiš, Áron, Nadab, Abiu a sedemdesiati zo starších Izraela vystúpili a uvideli Boha Izraela a pod jeho nohami akoby dlažbu zo zafírových kameňov a ako samo nebo, keď je jasné. Ale ani na vyvolených zo synov Izraela nevztiahol svoju ruku; uvideli Boha a jedli a pili."
Celý tento úryvok vyznieva priam liturgicky: začína čítaním z Písma, z knihy zmluvy. Ľudia potom odpovedajú určitým druhom vyznania viery. Potom Mojžiš vyhlasuje krv, ktorou kropí ľud, za krv zmluvy, čo predstavuje paralelu s konsekráciou Eucharistie. Potom nastáva čas na nebeské spoločenstvo: Mojžiš spolu so staršími Izraela uvidia Boha, jedia a pijú.
Tento princíp si treba vždy zachovať v mysli: predzvesti v Starom zákone sú vždy podradené ich naplneniu v Novom zákone. Náznak nie je nikdy taký veľkolepý, ako jeho naplnenie v skutočnosti. Preto aj liturgia, ktorú Ex 24 len predvída, je oveľa úžasnejšia, než to, že Izraeliti videli Boha, pričom jedli a pili. Je zrejmé, že toto je len jedno z miest, na ktorých Starý zákon poukazuje na Eucharistiu. Už som o nich písal, takže teraz spomeniem iba zopár z nich:
- Manna na púšti (Ex 16) poukazuje na Telo Kristovo. Ježiš na to nadväzuje v Jn 6, kde vyhlasuje, že On je oveľa viac ako manna (Jn 6, 51) a hovorí: "Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Invokácia v modlitbe ´Otčenáš´: "chlieb náš každodenný daj nám dnes" odkazuje v tomto význame na Krista ako na našu duchovnú mannu z neba.
- Voda zo skaly (Ex 17) poukazuje na Krv Kristovu. Na mannu a vodu nadväzuje sv. Pavol v 1 Kor 10, 3-4, kde na ne odkazuje ako na nadprirodzený pokrm a nápoj Židov.
- Prechod (Ex 12) poukazuje na Eucharistiu zrejme tým najočividnejším spôsobom. 1 Kor 5, 7 opisuje Krista ako nášho "Veľkonočného (paschálneho) Baránka", ktorý bol "obetovaný". Táto obeta je neoddeliteľná od obety sv. omše, ustanovenej pri Poslednej večeri, ktorá sa - vôbec nie náhodou - odohráva počas Veľkej noci (Lk 22, 15). Napokon, aj reč o Eucharistii v Jn 6 sa odohrávala počas Veľkej noci.
Existuje viac príkladov, no ako som už povedal, písal som o nich inde. Nateraz postačí, keď poviem, že bez pochopenia Eucharistickej obety nepochopíte nič zo Starého zákona, a už vôbec nie systém jeho krvavých obiet.
3) Kľúč k sv. omši
V 1 Kor 10 naznačuje sv. Pavol trojitú paralelu v systéme obetovania u pohanov, Židov a kresťanov (1 Kor 10, 16-22):
"Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. Pozrite na Izrael podľa tela: nemajú azda tí, čo jedia obety, účasť aj na oltári?
Čo tým chcem povedať? Že mäso obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? Ale to, čo obetujú, obetujú zlým duchom, a nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi zlých duchov. Nemôžete piť Pánov kalich aj kalich zlých duchov; nemôžete mať podiel na Pánovom stole aj na stole zlých duchov. Alebo chceme dráždiť Pána? Sme azda silnejší ako on?"
Začnime pohanmi. Obetovali zlým duchom na oltári, ktorý Pavol opisuje ako "stôl zlých duchov". Potom zo "stola zlých duchov" jedli a z "kalicha zlých duchov" pili, čo bolo obetované, čím sa stali "partnermi zlých duchov".
Porovnajme to s Židmi v Izraeli. Ich kňazi tiež obetovali, no obetovali Bohu, nie zlým duchom. K tomu Pavol poznamenáva, že ľudia sa na obete zúčastňovali tým, že ju zjedli: ´nemajú azda tí, čo jedia obety, účasť aj na oltári?´
Teraz si všimnime kresťanstvo. Naši kňazi tiež obetujú na oltári, ktorý Pavol opisuje ako "Pánov stôl". My potom jeme a pijeme túto obetu. Krv Kristovu Pavol opisuje ako posvätný nápoj, ako "Kalich Pánov", počas Veľkej noci ako "Kalich dobrorečenia". A my práve tým, že jeme Eucharistickú obetu, máme účasť na Kristovom Tele a Krvi a na Jeho obete. Ak vaše ponímanie kresťanstva neobsahuje tieto posvätné elementy, týkajúce sa Eucharistie, celá táto paralela sa rozpadáva. Práve preto sa v Katechizme Katolíckej cirkvi (KKc) hovorí:
"Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka“ (1324).
Toto je podstatné pre pochopenie sv. omše, Božej liturgie a akejkoľvek inej kresťanskej liturgie. O liturgii sv. Jakuba sa napríklad verí, že je najstaršou stále používanou liturgiou. Hymnus cherubov sa tu ako súčasť tejto liturgie používa pravdepodobne od začiatku roku 300 a nádherne vyjadruje centrálnosť Eucharistie (voľný preklad): "Zmĺknite všetci smrteľníci, s bázňou a chvením stojte a zmýšľajte v sebe nadpozemsky - pretože Kráľ kráľov a Pán pánov, Kristus, náš Boh prichádza, aby bol obetovaný a aby sa stal pokrmom pre veriacich; so všetkou mocou a vládou idú pred ním chóry anjelov - cherubíni s mnohými očami, serafíni so šiestimi krídlami - zahaľujú si tváre a hlasno spievajú hymnus na slávu: Aleluja, Aleluja, Aleluja."
Ide tu o vykreslenie obrazu Božskej liturgie ako pozemskej ukážky nebeskej liturgie, ako sa nám predkladá v Knihe Zjavenia. Srdcom tejto liturgie je sebaobetovanie Krista, ktoré sa nám dostáva v Eucharistii. A práve toto vysvetľuje paradox "Baránka, ktorý bol ako zabitý". Nečakáme predsa, že zabitý baránok bude stáť; čakáme, že bude ležať - mŕtvy a porazený. Avšak práve Kristovo obetovanie seba samého je Jeho víťazstvom, nie porážkou: "... keď budem vyzdvihnutý zo zeme, všetkých pritiahnem k sebe" (Jn 12, 32). On nie je len obetou, ale je zároveň aj kňazom, na nebeskej hostine je hosťom, aj hostiteľom. Sv. Ján Chryzostom zachytáva túto nebeskú dimenziu v diele O kňazstve (c. 387 A.D.): "Stále si myslíte, že ste na zemi medzi obyčajnými ľuďmi, keď vidíte na oltári obetovaného Pána, ako kňaz stojí a modlí sa nad obetou a všetci, čo si Pána ctia, sú pokrytí Jeho prevzácnou Krvou purpurovej farby? Nie ste priamo prenesení do neba, nevyháňate všetko pozemské a živočíšne zo svojej duše a nekontemplujete duchom, oslobodeným od tela a s čistým úmyslom veci, ktoré sú v nebi? Aký to úžas! Aká to láska Boha k človeku! Ten, ktorý sedí na výsostiach s Otcom, je v tú hodinu v rukách všetkých a Sám seba dáva tým, ktorí Ho chcú ochotne a úprimne prijať. A všetko toto sa uskutočňuje očami viery! Zdá sa vám, že týmito vecami treba radšej pohŕdať, alebo že môžu byť použité proti vám?"
4) Kľúč k prvotnému kresťanstvu
Eucharistia nebola iba kľúčom k liturgii prvých kresťanov, ale kľúčom k celému ich životu a k ich Cirkvi. Veľmi skoro to rozpoznávame u sv. Ignáca Antiochijského, študenta sv. apoštola Jána, ktorý v roku Pána 107 používa popieranie reálnej prítomnosti gnostikmi ako dôkaz, že nepatria do Cirkvi (voľný preklad):
"Gnostici nepožívajú Eucharistiu a nemodlia sa, pretože neuznávajú, že Eucharistia je živým Telom nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý trpel za naše hriechy, a ktorého Jeho Otec vo svojej dobrotivosti vzkriesil z mŕtvych. A preto si tí, čo hovoria proti tomuto Božiemu daru, privolávajú uprostred svojich dišpút na seba smrť. Bolo by však pre nich lepšie, keby sa k tejto veci stavali s úctou, aby aj oni mohli byť raz vzkriesení. My sa však držme od týchto osôb bokom a nehovorme s nimi ani v súkromí, ani na verejnosti; venujme pozornosť prorokom a nadovšetko evanjeliám, v ktorých nám bola zjavená pravda o Umučení Krista a plne dokázané Vzkriesenie. Vyhýbajme sa však všetkým rozdeleniam, pretože oni sú počiatkom každého zla."
Ignác sa nesnaží svojich čitateľov presvedčiť, že Eucharistia je naozaj Telom a Krvou Ježiša Krista. Vie, že oni to vedia. Namiesto toho hovorí veriacim v Cirkvi, že nakoľko gnostici o tom nie sú presvedčení, nemôžu s nimi tvoriť spoločenstvo. Ich popieranie Eucharistie tiež opisuje ako príčinu ich duchovnej smrti a hovorí, že by bolo pre nich lepšie, keby robili pokánie, aby mohli byť raz aj oni vzkriesení.
V roku Pána 180 prichádza s takmer rovnakým argumentom aj sv. Irenej Lyonský (mimochodom, prvá zmienka o pojme "Trojice" ako opise Božskej prirodzenosti je z roku 181, takže hovoríme o naozaj prvotných kresťanských dejinách). Irenej reaguje na tých, ktorí popierajú vzkriesenie tela kresťanov na konci čias. Ich názor vyvracia tým, že dokazuje jeho nezlučiteľnosť s Reálnou prítomnosťou Eucharistie:
"Ako môžu povedať, že telo, ktoré sa sýti Telom a Krvou Pána, sa zničí a nebude mať účasť na živote? Nechajte ich preto nech zmenia svoj názor alebo nech prestanú ponúkať spomínané veci. Náš názor je však v súlade s Eucharistiou a Eucharistia je zároveň jeho základom. Dôsledne hlásame jednotu tela a Ducha. Chlieb, ktorý vzíde zo zeme už po vzývaní Boha nie je viac obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, pozostáva z dvoch realít - pozemskej a nebeskej; tak aj naše telo už nie je po prijatí Eucharistie viac pominuteľné, ale má nádej na vzkriesenie pre večnosť."
Inými slovami - Eucharistia je spoločenstvom s Ježišom Kristom, Jeho Telom a Krvou, Dušou a Božstvom. A my sa s Ním spájame duchovne, aj telesne. Pretože naše telo prijíma Bohočloveka Ježiša Krista, môžeme si byť istí, že na konci nášho života nebude len tak jednoducho zničené. Bude s ním tak, ako hovorí Kristus "Kto je moje Telo a pije moju Krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň" (Jn 6, 54). Je prekvapujúce, že viera Ireneja vo všeobecné vzkriesenie je, ako pripúšťa, zakorenená v jeho viere v Reálnu prítomnosť. Toto je stredobodom jeho teológie a zároveň aj kľúčom k pochopeniu viery prvotných kresťanov.
Čo sa stane keď niekto nemá tento kľúč, vidíme v diele Octavius od Minucia Felixa (roku Pána 50 až 270). Tu vidíme námietky Rimanov voči kresťanstvu, ktoré vychádzajú z bizarného nepochopenia Eucharistie: "Priebeh iniciácie mladých novicov je známy svojou ohavnosťou. Nemluvňa, pokryté pokrmom, tak že to môže oklamať neznalých veci, sa umiestni pred toho, kto sa má poškvrniť ich obradom; nemluvňa má zabiť mladý žiak, ktorého nútia na pohľad neškodnými ranami udierať po povrchu pokrmu, na ktorom sa objavujú temné a tajuplné rany. Smädne a žiadostivo - ó, hrôza - lížu jeho krv a dychtivo si delia jeho končatiny. Táto obeť a vedomie hanebnosti ich spája vo vzájomnom mlčaní."
Rimania si veľmi dobre uvedomujú, že dieťa Kristus je ústredným bodom kresťanstva a že na požívaní tela a krvi pod spôsobom chleba a vína niečo je. Ale chápu to nesprávne (či už zámerne alebo nechtiac) tým najbarbarskejším spôsobom ako kanibalizmus.
5) Kľúč k Cirkvi
Vráťme sa k 1 Kor 10, 17, kde sv. Pavol píše: "Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe." Dôležité je tu poradie príčinnosti. Niekedy si ľudia myslia, že sv. prijímaním oslavujeme fakt, že sme jedno a pretože sme jedno, delíme sa o tú istú Eucharistiu. Sv. Pavol však hovorí opačne: práve preto, že sa delíme o tú istú Eucharistiu, sme jedným Telom. Naša jednota v Cirkvi teda z tohto hľadiska nie je len oslavovaná Eucharistiou, ale veľmi reálnym spôsobom je priam ´spôsobená´ Eucharistiou. Naše cirkevné spoločenstvo je zakorenené vo sviatostnom sv. prijímaní. Mystické Telo Kristovo - Cirkev (Ef 5, 23) má pôvod vo sviatostnom Kristovom Tele - v Eucharistii. Práve preto sa Cirkev nazýva mystickým Telom Krista; je zakorenené vo veľkolepom sviatostnom mystériu. Majte to na pamäti, keď budete čítať v Písme z Listu Efezanom 5, 25-27:
"Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená."
Cirkev je v srdci tajomstva spásy zakorenená v Eucharistii.
6) Kľúč k životu svätých
Mnohé príklady zo života svätých dokazujú ústredné postavenie Eucharistie v ich živote. Najočividnejšie sú tie, v ktorých kresťania za záchranu Najsv. Sviatosti položili svoj život. Sv. Ambróz (340-397) rozpráva príbeh o svojom bratovi Satyrovi, ktorý pri stroskotaní lode riskoval radšej utopenie, len aby sa zachránil pomocou Eucharistie: "Loď sa po stroskotaní začala potápať a Satyrus, ktorý ešte neprijímal Eucharistiu, nie preto, že by sa bál smrti, ale preto, aby sa nerozlúčil so životom bez Mystéria, poprosil o nebeskú sviatosť tých, čo ju už prijímali, no nie zo zvedavosti, ale aby získal pomoc pre svoju vieru. Uviazal ju do vreckovky a vreckovku si dal okolo krku. Hodil sa do mora, no nehľadal žiadny kus dreva z plávajúceho vraku lode, na ktorom by sa mohol zachrániť, pretože veril, že je Eucharistiou dostatočne chránený."
Alebo si vezmime príklad Tarzícia, 12-ročného chlapca z 3. storočia. Bol akolyta a niesol chorému Eucharistiu, keď ho napadla skupina pohanských chlapcov. Keď im odmietol vydať Sviatosť, ubili ho k smrti. Pápež Damasus I o ňom napísal: "Keď sa zmyslov zbavený gang vrhol na svätého Tarzícia, ktorý niesol Kristovu sviatosť, a vyzval ho aby im ju ukázal aby ju mohli zničiť, zvolil si radšej smrť, než by dovolil zneuctiť Božie Telo."
Aj mnohí iní svätí, i keď možno menej zjavne, prežívali svoj život ´eucharisticky´, v čistote. Máme sv. Pavla, ktorý hovorí: "A keby som mal aj svoju krv vyliať na obetu a svätú službu vašej viery, radujem sa a radujem sa s vami všetkými" (Flp 2, 17); "Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu" (2 Tim 4, 6). Tu doslova hovorí, že sa celkom ´rozdá´ v obeti. Porovnajme tieto výroky so slovami Ježiša Krista pri Poslednej večeri: "Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých" (Mk 14, 24). Aj sv. Ignác píše Rimanom na ceste za svojou mučeníckou smrťou: “Som Božou pšenicou; nechajte, nech ma rozdrvia zuby dravých šeliem, aby som sa stal čistým chlebom Krista." Sv. Augustín hovorí podobne aj o sv. Vavrincovi:
"Rímska cirkev nám dnes pripomína deň sv. Vavrinca, keď pohrdol zúrivým svetom a opovrhol lichoteniu a v oboch premohol prenasledovateľa - diabla. V tejto Cirkvi zastával úrad diakona. V nej podával svätú Kristovu Krv; v nej vylial svoju krv pre Kristovo meno. Sv. apoštol Ján jasne vyslovil tajomstvo Pánovej večere, keď povedal: "Ako Kristus položil za nás svoj život, tak sme aj my povinní dávať život za bratov." Bratia, sv. Vavrinec to pochopil a uskutočňoval. Čo prijal z tohto stola, to isté aj pripravil. Miloval Krista vo svojom živote a nasledoval ho aj vo svojej smrti."
7) Kľúč k nášmu vlastnému duchovnému životu
Každý z ´eucharistických´ svätých, ktorých som spomínal, riskovali svoj život pre Najsv. Sviatosť. Vo svojej kázni o sv. Vavrincovi však Augustín zdôrazňuje: "V Pánovej záhrade, bratia, však nie sú iba ruže mučeníkov, ale aj ľalie panien, brečtany manželov a fialky vdov. Nijaká skupina ľudí si teda nemá, milovaní, zúfať nad svojím povolaním. Kristus trpel za všetkých. Pravdivo sa o ňom píše: "On chce, aby boli všetci ľudia spasení a aby spoznali pravdu."
Aj to, čo Matka Tereza radí kňazom, sa dá v širšom zmysle aplikovať na nás všetkých: "Pretkaný Eucharistiou, Božou láskou v Ježišovi, ukrytý v spôsobe chleba a vína, môžete prežívať vo veľkoleposti, nádhere a pokore aj bežné udalosti každodenného života. V prežívaní sv. omše musíte pokračovať aj po každodennej liturgii, v úprimnej vernosti aj v tých najmenších veciach vášho života. Ako kvapky oleja, čo ustavične sýtia večné svetlo pred bohostánkom, tak musí aj váš život pokračovať v živom šírení Eucharistie, ktorú ponúkate. S týmto chlebom sa aj vy musíte lámať pre všetkých a s týmto kalichom ´vylievať´ pre všetkých. Milosrdná láska je totiž láska, ktorá koná."
Sv. Josemaria dáva niekoľko konkrétnych rád, aby sme si udržali Eucharistiu ako stredobod nášho života: máme tráviť čas, počas sv. omše aj mimo nej, pred Najsvätejšou Sviatosťou.
"Nedokážem pochopiť, ako môže niekto žiť ako kresťan a necítiť potrebu trvalého priateľstva s Ježišom v Jeho slove a v chlebe, v modlitbe a v Eucharistii. Chápem spôsob, akým postupné generácie veriacich vyjadrovali svoju lásku k Eucharistii, verejnou úctou vyznaním viery, ale aj v tichosti, v kostole, v hĺbke svojho srdca."
"Dôležité je milovať sv. omšu a urobiť z nej stredobod nášho dňa. Ak sa zúčastníme sv. omše, je vysoko pravdepodobné, že s Pánom strávime aj zvyšok dňa, budeme túžiť po Jeho prítomnosti, pripravení konať ako koná On a milovať ako miluje On. Naučíme sa ďakovať Pánovi, že je s nami neustále, nielen počas obetovania na oltári, ale že pre nás ustavične prebýva vo svätostánku."
"Svätostánok je pre mňa ako Betánia, tiché a príjemné miesto, kde žil Kristus. Miesto, na ktorom Mu môžeme porozprávať o svojich starostiach, trápeniach, radostiach, jednoducho a prirodzene ako Marta, Mária a Lazár. Vždy sa preto zaradujem, keď v nejakom meste alebo v dedine môžem navštíviť kostol s bohostánkom, a zjednotiť svoju dušu s Pánom v Najsv. Sviatosti."
Toto je Eucharistická viera, ktorú hlása Kristus, Starý aj Nový zákon, svätí, božská liturgia a Cirkev po celé veky. Pochopenie kresťanstva si vyžaduje hlboké porozumenie tohto Mystéria.