Aké to je, byť dnes kňazom?
Niekedy to znamená sedieť na skladacej stoličke a počúvať svojich žiakov ako spievajú vianočné koledy; inokedy stáť pri posteli zomierajúceho človeka, ktorý už len lapá po dychu.
Niekedy žasnúť nad tým, že pri sv. omši držíš v rukách Telo a Krv, Dušu a Božstvo nášho Pána Ježiša Krista; inokedy sa cítiť absolútne nehodným robiť to.
Niekedy sa za ambónou čudovať, že ťa ešte niekto počúva; inokedy si až príliš dobre uvedomovať, že ťa ľudia počúvajú. Niekedy to znamená byť jediným silným človekom v miestnosti plnej trúchliacich ľudí; inokedy oprieť si hlavu o volant a snažiť sa po takých okamihoch nejako pozbierať.
Niekedy je to radosť z krstu; inokedy bolestný zármutok z pohrebu. Niekedy to znamená skvelý obed u farníka; inokedy spomínať si večer, či si dnes vôbec niečo jedol. Niekedy je to radosť, že si pomohol márnotratnému synovi vrátiť sa domov; inokedy zármutok, keď vidíš odchádzať vzdorovitého a márnotratného syna preč.
Niekedy sa celé hodiny pri modlitbe priam vznášaš; inokedy ti bolesť z ohovárania a osočovania podrazí nohy. Niekedy sa prebudíš a vieš, že dnes kráčaš na bojisko; inokedy zažiješ okamihy neuveriteľnej milosti a vzápätí kráčaš údolím smrti.
Niekedy to znamená byť rešpektovaným; inokedy opovrhovaným a zosmiešňovaným. Niekedy ľudí utešovať; inokedy vhod aj nevhod vyzývať k obráteniu. Niekedy je to o pochvale za tvoju službu; inokedy o tom, že keď povieš pravdu, nevedia ti ani na meno prísť.
Žiť správne však vždy znamená žiť ako služobník ´in Persona Christi´, v osobe Krista.
Je to síce náročné, ale o svoju odmenu určite neprídeš. Je to o povolaní neustále vydávať svedectvo; ísť ´proti prúdu´ a nechať sa za to pranierovať; každý deň vedome zomierať samému sebe a umožňovať Božej milosti aby pôsobila ako sa len dá.
Nie je to nič pre precitlivelých a urážlivých ľudí, ani pre svetaskúsených a ambicióznych. Nie je to zamestnanie, ani kariéra. Je to spôsob života.
Aj tak by som sa nikdy nerozhodol inak!