Zvoliť si potrat nikdy nie je ľahké. V Británii sa každoročne vykoná takmer 220 000 potratov. Tým sa podľa najnovších prieskumov stala krajinou s najvyšším počtom potratov v Európe.
Ale čo ženy, ktoré sa zbavili svojho dieťaťa a zistili, že znovu už nemôžu počať? Tu sú príbehy troch žien, ktoré hovoria svoje príbehy o tom, ako podstúpili potrat a sú nešťastné po tom, čo ostali bezdetné.
EVELYN REI, 31, je herečka a filmová producentka. Je slobodná a žije v spoločnom dome v Plymouth. Interupciu podstúpila pred ôsmymi rokmi. Hovorí:
V tom čase som potrat nevnímala inak, ako obrovskú úľavu. Mala som 23 rokov a necítila som sa pripravená stať sa matkou a určite nie s mojím priateľom Chrisom.
On mal 31 rokov a chodili sme spolu 10 mesiacov po tom, čo sme sa stretli v hoteli v Španielsku, kde sme obidvaja pracovali ako propagační pracovníci. Kým Chris tvrdil, že ma miluje, ja som sa cítila obmedzovaná jeho majetníckym postojom ku mne. Žiarlil, keď som sa rozprávala s inými mužmi a počas jednej nepríjemnej udalosti ma po hádke vyhodil nahú z nášho bytu.
Skutočnosť, že moja prvá reakcia, keď som uvidela dve modré čiarky na tehotenskom teste (napriek tomu, že som brala antikoncepciu) bola strach a nešťastie, hovorí o tom, ako sme boli pripravení stať sa spoločne rodičmi. Aj keď som hneď cítila, že si dieťa nemôžem nechať, inštinktívne som vedela, že Chris bude chcieť presný opak. A ako som očakávala, správou bol nadšený. V nasledujúcich dňoch to povedal všetkým našim kolegom a kamkoľvek som išla, všade mi blahoželali.
Vždy som bola proti interrupciám, pretože som považovala za nesprávne ukončiť život nenarodeného dieťaťa. Ale práve kvôli nestabilite nášho vzťahu som cítila, že potrat bol pre mňa jedinou možnosťou. Napriek Chrisovmu opačnému názoru som sa rozhodla pre potrat.
Interrupciu som podstúpila v apríli 2006, keď som bola v deviatom týždni tehotenstva. Napriek tomu, že som bola v zahraničí, interrupciu bolo jednoduché vybaviť, bez súhlasu NHS (Národná zdravotnícka služba v Spojenom kráľovstve). Bola som objednaná na klinike v Alicante, kde mi dali dve potratové tabletky a poslali ma domov s inštrukciami, aby som ich požila dva dni po sebe.
Prvá tabletka vyvolala intenzívne bolesti podobné menštruačným a hoci som šla do postele s menštruačnou vložkou, nasledujúce ráno bola posteľná bielizeň nasiaknutá krvou. Druhá tabletka spôsobila ešte väčšie bolesti a tak veľmi som krvácala, že som si myslela, že zomriem. Počas tohto ťažkého obdobia ma Chris podporoval. Zdalo sa, že rezignoval na situáciu a myslela som si, že to prijal. Ale keď som sa začala zotavovať, bol zatrpknutý. Začal ma obviňovať z vraždy jeho dieťaťa.
Náš vzťah nakoniec nemohol prežiť. Po štyroch mesiacoch sme sa rozišli a ja som sa vrátila do Veľkej Británie, kde som sa zverila svojim rodičom s tým, čo sa stalo. Moja mama ma objala, ale môj otec nevedel, čo má povedať.
Majú dosť tradičné názory a môj otec vždy pre mňa chcel, aby som sa stala manželkou a matkou.
Aj keď v tom čase som nepochybovala, že som spravila správnu vec, po čase som rozhodnutie ísť na potrat oľutovala.
Áno, môj život by bol peklom, keby som zostala s Chrisom, ale teraz premýšľam nad tým, či som nemohla vychovávať svoje dieťa sama a aký by bol môj život, keby som si dieťa nechala.
Obidvaja moji rodičia boli mladí dvadsiatnici, keď som sa narodila a bez ohľadu na okolnosti by uvítali vnúča a radi by mi pomáhali chlapčeka alebo dievčatko vychovávať.
Tieto bolestivé výčitky sa v priebehu rokov objavujú stále častejšie. Hoci som išla na univerzitu, aby som si spravila titul v oblasti filmovej tvorby a neskôr herecký kurz na RADA (Kráľovská akadémia hereckého umenia) a teraz robím to, čo milujem, odvtedy, ako som sa rozišla s Chrisom, som nemala vážnu známosť.
Pre celibát som sa uvážene rozhodla pred šiestimi rokmi. Bolo to kvôli potratu, ktorý som podstúpila, pretože som nechcela riskovať, že znova nečakane otehotniem s nesprávnym mužom. Ale celibát sa pre mňa stal trvalým stavom, pretože už som v rannom štádiu menopauzy.
Hoci mám len 31 rokov, už teraz pociťujem návaly tepla, zmeny nálady a stratu libida.
Moja stará mama mala menopauzu v 30-tich, takže pravdepodobne ide o dedičnosť. Je jasné, že ak sa mám stať matkou, mala by som sa o to snažiť čím skôr, ale bez partnera sa to pravdepodobne nestane.
Obávam sa, že som premeškala svoju jedinú šancu mať dieťa. Keby som to len vedela v tom čase, možno by sa teraz mali veci úplne inak.
ANDREA GILBERTSON, 41, prevádzkuje webstránku zameranú na motiváciu a finančné poradenstvo. Je slobodná a žije sama v North Shields. Potrat podstúpila pred takmer 15-timi rokmi a hovorí:
S kamarátkou Sally sme boli na dovolenke v Dubline, keď sme sa v bare začali rozprávať s dvoma mužmi. Alkohol tiekol prúdom, mladí muži na nás zapôsobili svojim írsky šarmom a Sally mi pošepkala, že sa ide poprechádzať s jedným z nich.
Ostala som teda s jeho priateľom, ktorý ma zavolal do svojho bytu. Keďže som nechcela stráviť zvyšok večera sama, súhlasila som a skončilo to tak, že sme vypili príliš veľa alkoholu a mali sex na jednu noc. Nasledujúce ráno sme sa rozlúčili bez toho, aby sme si vymenili kontakty a už sme sa nikdy nevideli.
Nie som na to hrdá, najmä, keď sme ani nepoužili ochranu. Problémy sa objavili o mesiac neskôr, v júli 1999, keď som počas preventívnej prehliadky zistila, že som tehotná.
Bola som vydesená. Ako som len mohla dovoliť, aby sa to stalo? Mala som 27 rokov, práve som si kúpila svoj vlastný dom a mala skvelú prácu v cestovnej kancelárii. Nevedela som ani len priezvisko muža, s ktorým som otehotnela a bola som skalopevne presvedčená, že nechcem vychovávať dieťa bez otca.
Dôvod, prečo som si tým bola taká istá je, že presne takto som prišla na svet ja. Keď mala moja mama 28 rokov, bola v auguste 1971 na dovolenke na Majorke a domov sa vrátila tehotná. Nevedela, ako sa spojiť s mojím španielskym otcom, ale bola tak veľmi proti potratu, že sa rozhodla, nechať si ma.
Hoci som vyrastala v blízkosti môjho starkého, vždy som chcela otca a neznášala som, keď sa ma deti v škole pýtali, kde je môj otec. Všetko, čo som o ňom vedela bolo, že sa volá Carlos a žije na Majorke v meste Palma Nova. Moja mama mala jednu jeho rozmazanú fotku a hoci sme tam chodievali, aby sme ho našli, nikdy sa nám to nepodarilo.
Nechcela som, aby sa história znovu zopakovala. Ale keď som mojej mame povedala, že som tehotná, vyzerala šťastne.
Chcela vnúčatá a bola presvedčená, že by som mala zvážiť, že si dieťa nechám. Koniec koncov, ona sama sa rozhodla, že si ma nechá, veľmi dobre sa vysporiadala s úlohou slobodnej matky a nikdy neľutovala svoje rozhodnutie.
Ale ja som bola sama sebou tak šokovaná z toho, akým spôsobom som počala, že som si nedokázala predstaviť, že si dieťa nechám.
V deviatom týždni tehotenstva som bola prijatá do nemocnice NHS na chemickú interrupciu. Potom, čo som požila prvú tabletku, som začala krvácať. Išla som na záchod, kde som tak krvácala, že na to nikdy nezabudnem.
Po potrate som cítila skôr úľavu ako výčitky. Aj keď som nikdy nedovolila, aby som znovu otehotnela, opakovane som vstupovala do katastrofálnych vzťahov.
Predpokladala som, že budem mať dostatok času, aby som stretla niekoho špeciálneho a založila si rodinu, ale teraz mám takmer 42 rokov a viem, že sa to asi nestane.
Toto mi spôsobuje smútok. Najmä, keď si ľudia myslia, že nemám rada deti. Chcem im povedať, že ja som tiež čakala dieťa.
Hoci najviac ľutujem to, ako som sa správala, a že som vôbec musela podstúpiť potrat, čím ďalej tým viac premýšľam nad tým, aký by bol môj život, keby som si dieťatko nechala. Keďže teraz sa zdá, že to bola moja jediná šanca stať sa matkou.
Nemám žiadnych súrodencov ani deti, a preto sa obávam, že v budúcnosti budem sama. Keby som mala dieťa, môj život by bol úplne iný. Moje dieťa by už bolo teenager a mohla by som sa tešiť na vnúčatá.
Moja mama mi to určite nikdy neodpustí. Teraz žije v zariadení pre dôchodcov a keď som upratovala jej dom, bola som ohromená, keď som našla osobitnú zásuvku s detským oblečením, ktoré mala odložené pre vnúča. Oblečenie som darovala charite, ale bolo pre mňa dojemnou pripomienkou toho, čo mohlo byť.
AMANDA BRAWN, 53, bývalá riaditeľka, žije so svojím manželom Nickom, 46, ktorý pracuje v školstve v Bedfordshire. Podstúpila dva potraty, prvý pred 26 rokmi a druhý pred 11 rokmi. Hovorí:
To, že som otehotnela, keď som mala 27 rokov, bolo pre mňa obrovským šokom. V neposlednom rade preto, že som bola tehotná s jedným mužom a vydatá za druhého.
Aby to nebolo málo komplikované, bola som diabetik typu 1, čiže závislá na inzulíne, čo znamenalo, že moje tehotenstvo bolo nebezpečné pre mňa aj pre moje dieťa.
Nič z toho som nevedela, kým mi moja poradkyňa nepovedala, že s mojou hladinou glukózy v krvi by som mala byť pred počatím starostlivo monitorovaná po dobu šiestich mesiacov. Ak tak neurobím, vystavujem svoje dieťa riziku vrodených vád, kým mne hrozili problémy s obličkami a zrakom.
Bolo len na mne, či sa rozhodnem pokračovať v tehotenstve, alebo ho umelo ukončím, ale v tom čase, som kvôli môjmu komplikovanému osobnému životu cítila, že nemám inú možnosť.
Vydala som sa za svoju lásku z mladosti, Edwarda (25, inžinier), keď som mala 23 rokov, no vždy som mala pocit, že naše manželstvo bolo chybou. Bol workoholik a hoci aj ja som bola posadnutá svojou kariérou, vždy som sa chcela zabávať a on nechcel.
Žili sme pod jednou strechou, ale viedli sme oddelené životy a po troch rokoch som si začala pomer s Danielom, ktorý mal len 20 rokov. Pracoval ako predajca áut a získal ma svojou vrúcnosťou.
Stretávali sme sa asi jeden rok, keď som v januári 1988 otehotnela. Bol to obrovský šok, pretože sme vždy používali kondómy a Daniel z toho vôbec nebol nadšený.
Môj manžel, ktorý sa dozvedel o mojom pomere a tehotenstve, keď ma započul, ako som telefonovala s Danielom, bol prekvapivo pokojný. Hneď som mu povedala, že by sme sa mali rozviesť a hoci na to nič nepovedal, znamenalo to koniec nášho manželstva.
Rozhodla som sa pre chirurgické umelé ukončenie tehotenstva NHS v 12-tich týždňoch. Ako hlavný dôvod som uviedla cukrovku. Ale keď som sa po zákroku prebrala sestra mi povedala: „Viete, bolo to dievčatko.“ Veľmi zúfalá som si natiahla prikrývku cez hlavu.
Nemala som predstavu, ako previnilo a okradnuto sa budem cítiť. Už som sa zmierila so svojím dieťaťom a pokúsila som sa predstaviť si ju a to ako by rástla.
Po tom všetkom som opustila môjho manžela kvôli Danielovi, s ktorým som žila spolu šesť rokov, kým mi v roku 1994 v jeden decembrový večer neoznámil, že ma opúšťa.
Útechu som našla u Nicka, ktorého som stretla v práci. Vzali sme sa v auguste 1995, keď som mala 34 rokov. Nick bol všetko, čo som kedy chcela, a hoci som mu povedala, že mať deti bude zložité, povedal mi, že ja som všetko, čo chce.
Naše manželstvo bolo veľmi šťastné, ale boli sme takí zaneprázdnení našimi kariérami, že sme sa nikdy nepokúsili mať dieťa. Potom, keď som mala 42 rokov, som znovu nečakane otehotnela.
Ale moja cukrovka sa zhoršila a riziká boli ešte väčšie než predtým. Najhorší scenár bol, že mi zlyhajú obličky a stratím zrak. Dieťa sa mohlo narodiť s vrodenými abnormalitami.
Bola som zničená. Uvažovala som, ako si poradím s postihnutým dieťaťom alebo ak oslepnem. Ako budem potom dobrou matkou alebo ako budem pracovať? A ak nebudem môcť pracovať, ako to zvládneme finančne?
Môj manžel povedal, že moje zdravie je prvoradé, ale že bude stáť pri mne, nech sa rozhodnem akokoľvek.
Nakoniec, po dlhej vnútornej analýze som sa rozhodla pre interrupciu.
Druhý potrat v 12. týždni bol strašný a prežívala som to oveľa emocionálnejšie. Teraz som bola v stabilnom vzťahu s úžasným mužom, ktorý by bol skvelým otcom.
Iróniou je, že po tom, čo som vo februári 2010 podstúpila transplantáciu obličky a pankreasu, ktorá vyliečila moju cukrovku, som teraz zdravá. Moja prvá myšlienka po operácii bola: „Mohla som mať dieťa.“ ale bohužiaľ, vo veku 49 rokov mi to už nebolo súdené.
Mala som úspešnú kariéru. Pred tým, ako som v 50-tich rokoch išla do dôchodku, som bola zvolená za riaditeľku a stala som sa výchovnou poradkyňou. Ale vždy budem smútiť za deťmi, ktoré som dala na potrat.
Často premýšľam nad tým, čo by bolo, keby som nešla na potraty. Možno by to vyšlo. Cítim sa vinná za to, že môj manžel je kvôli mne bezdetný, aj keď ma vždy podporoval.
Pochádza z veľkej rodiny a je jediný bezdetný. A z toho som veľmi nešťastná.