Jill pracovala neúnavne celé roky na záchrane ľudských životov. No prvý život, ktorý zachránila, bol život jej syna. Keď mala 26 rokov, jej nastávajúci si sobáš rozmyslel v deň ich svadby. Ponížil Jill dokonca až tak, že sa na svadbe ani neukázal.
Po tomto trápnom odmietnutí Jillin bývalý snúbenec striedavo do jej života prichádzal a zase z neho odchádzal. Otehotnela a on ju vzal na potrat. Na klinike Jill uvidela ultrazvuk svojho malého syna. Píše: „Náhodou som uvidela svoj ultrazvuk, keď šla zaplatiť na pokladňu Plánovaného rodičovstva. Videl som malé ručičky, malé nožičky a hlavu.“ Fotografia ležala na vrchu jej karty.
Všetkým ženám, ktoré práve teraz sedia na potratových klinikách a premýšľajú, či by nemali odísť, odkazuje Jill na základe vlastnej skúsenosti takéto posolstvo:
„Okamžite odíďte! Verte svojej intuícii! Boh dáva matke deväť mesiacov na to, aby sa pripravila. Máte veľa času na plánovanie a na to, aby ste sa pripravili na príchod svojho anjela!“
Aj keď ultrazvuk jej syna zasiahol Jillino srdce s celou krásou ľudskosti, stále váhala, či má kliniku Plánovaného rodičovstva opustiť. Otec jej dieťaťa chcel, aby šla na potrat. Snažila sa mu povedať o neuveriteľnej snímke jeho synčeka, ale on jej prosby za život ich dieťaťa nechcel počúvať. Nechcel ani vziať do úvahy želanie matky jeho dieťaťa. Jill ho doslovne prosila: „Nie je to správne. Na ultrazvuku som videla dieťa. Musíme to vyriešiť, musíme odtiaľto odísť.“ No jediné, čo jej partner dokázal povedať, bolo: „Ja nemôžem.“
Predtým než náhodne uvidela snímku z ultrazvuku (ktorú jej ani len automaticky neposkytli ako vecný, vedecký obraz jej dieťaťa), absolvovala Jill poradenstvo na Plánovanom rodičovstve. Dnes ho považuje za podvod, ktorý jej bol pri rozhodovaní úplne neužitočný. Jill hovorí, že štátom nariadené odborné poradenstvo sa skladalo z dvoch otázok, povzdychu a slov - No, tak potom je rozhodnuté. Na klinike bolo taktiež treba pretrpieť film, ktorý zobrazuje, "ako z vás doktor vysaje nechcené tehotenstvo“. Film opísala ako úplne dehumanizovaný – takmer ako s kreslenými postavičkami – ktorý sa vôbec nepodobal realite potratu.
Jill tiež spomína, že v čakárni boli veľmi odlišné ženy. Boli tam dve priateľky, ktoré sa nahlas smiali z toho, že idú na potrat po „súčasnej jednorazovke“. Ďalej tam bola staršia žena, ktorej Jill tipovala niečo nad štyridsať. Tá vyzerala zničene. A potom tam bol množstvo matiek vysokoškolského veku. Všetky ženy posielal personál kliniky z jednej miestnosti do druhej. Ako dobytok. Až napokon k pokladni, kde mali to privilégium zaplatiť za to, že im Plánované rodičovstvo zabilo ich dieťa.
Úroveň zdravotnej starostlivosti v Plánovanom rodičovstve na Jill dojem neurobila. Podľa jej skúsenosti tam vlastne žiadna starostlivosť ani nebola. „Šli sme oblečené vo svojich šatách do miestnosti, kde lekár vykonával zákroky. Potom som sa pomaly skĺzla po studenom kovovom stole vedľa dokonalého strieborného podnosu, na ktorom ležali ostré vyleštené nože všetkých možných tvarov a veľkostí.“ Do izby prišla akási staršia žena, ktorá Jill informovala, že lekár príde do piatich minút. Ten bez toho, aby Jill ponúkol nejaké lieky proti bolesti, povedal, aby sa Jill pripravila. Jill píše, že toto bol celý „rozhovor medzi lekárom a pacientom“, ktorý zažila.
Keď tam tak ležala na chladnom stole, vstúpila do nej sila, ktorú mala ako matka svojho syna: zmeniť rozhodnutie a navždy zmeniť osud dvoch životov. Popisuje, čo nasledovalo, pričom seba označuje ako „matku“:
„Matka skĺzla z lekárskeho stolu, strhla zo seba nemocničné oblečenie a ponáhľala sa, aby urobila prvý, naliehavý a nezabudnuteľný krok preč od potratovej kliniky. Ona bude tomuto výnimočnému chlapčekovi matkou i otcom.
,Kam pôjdete? Čo budete robiť?‘ Zavolalo na mňa šesť zamestnancov. Cez rameno som im povedala:
,Neviem, ale viem, že toto je zlé!‘Z rohu miestnosti niekto prehovoril a zašepkal:
,Tak mohla ísť... do pôrodnice.‘“
Keď už Jill naozaj šla do pôrodnice, recepčná jej povedala slová, ktoré boli ako požehnanie a na ktoré si stále jasne spomína:
„Blahoželáme vám, že ste stali matkou! Gratulujeme vám k materstvu!“ Po toľkých „To je hrozné!“, alebo „Aké strašné!“, alebo „Choď na potrat a začni svoj život od znova“, bolo naozaj osviežujúce počuť - čo i len od jednej osob - niečo pozitívne o situácii, v ktorej som sa nachádzala.
Jill dúfa, že aj ostatní ľudia si zapamätajú postoj a slová tejto recepčnej na pôrodnici a podelia sa o jej pozitívne a povzbudivé slová s tehotnými mamičkami.
Spýtal som sa jej, čo by chcela povedať iným ženám, ktoré sú pod tlakom, aby šli na potrat. Odpísala:
Moja matka mi pripomenula, že to dieťa sa počalo z lásky. To ma však od cesty na potratovú kliniku neodradilo. No aspoň som si to dvakrát premyslela.
Ja by som im asi povedala toto: „Spomeňte si na čas, keď ste bol nevinným, neporaziteľným malým dievčatkom. Aké boli vaše očakávania a sny? Uvažovalo by vôbec toto silné dievča o zabití svojho dieťaťa? Viem, že ste plánovali, že vyrastiete a stretnete muža svojich snov, zaľúbite sa, vydáte sa, budete mať rodinu, ale Boh má teraz pre vás iný plán. Viem, že sa narušili vaše sny. Áno, viem to, ale jeho plánom pre vás teraz je, aby ste si založili túto rodinu: a aj keď budete rodinu tvoriť len vy a toto krásne dieťa, všetko bude v poriadku.“
A Jill určite vie, o čom hovorí. Svojho syna Nicholasa Josepha vychovala sama. Aj keď hovorí, že v práci zažila diskrimináciu praktizovanú na tehotných ženách, šla stále ďalej. Pre svojho syna, ktorého sa rozhodla milovať, robila to najlepšie. Po Nicholasovom narodení, prišla na spôsob, ako vyjsť s peniazmi a byť pritom so svojím synom: „Založila som si svoju vlastnú cateringovú spoločnosť. Trikrát týždenne som pripravovala jedlo pre zdravotnícky personál a ďalšie tri dni v týždni som k sebe brávala deti, takže som mohla zostať doma s Nicholasom.“
Jill ani raz vo svojom živote neoľutovala rozhodnutie utiecť zo stola Plánovaného rodičovstva a zachrániť tak svojmu synovi život. Píše o vďačnosti, ktorú cíti voči tým, ktorí sa modlia za matky a deti, za tých, ktorí pracujú v kanceláriách, pri počítačoch, pri vytváraní rozpočtu pro-life agentúr, pri koordinácii dobročinnej práce, ktorí prijímajú odborných poradcov s magisterským vzdelaním, za sestry, ktoré prevádzkujú domovy pre tehotné matky, za darcov kompletných detských výbavičiek s pletenou dekou pre novorodencov, za mužov na pochodoch za životov, za tých, ktorí budujú útulky, a za rodičov, ktorí svojim dcéram hovoria: ,Milujem ťa, vždy sa mi môžeš v prípade núdze zveriť.‘
Osobitne je vďačná dvom evanjeličkám, ktoré boli pred potratovou klinikou práve v deň, keď z nej odišla. Práve ony sa snažili zastaviť môjho bývalého, keď ma hnal dnu a povedali: "Prosím, nezabíjajte svoje dieťa! Ježiš vaše dieťa miluje!" O niekoľko rokov neskôr som sa vrátila a poďakovala som im za to, že sa vtedy modlili pred klinikou Plánovaného rodičovstva. S jednou z týchto dám sa stále priatelíme. Ešte stále pri klinike Plánovaného rodičovstva každú sobotu rozdáva kvety a brožúry. A to už má 84 rokov.“
A každej tehotnej žene Jill odkazuje: „POMOC EXISTUJE.“