V roku 2003 mi priateľ navrhol, aby som napísal príbeh o Billovi a Sharon Edwardsových a ich rodine. Na základe toho, čo mi môj priateľ, lekár, povedal, som pohotovo súhlasil, hoci Edwardsovci nemohli pochopiť, prečo sa s nimi chcem rozprávať a vysvetľovali, že sa vôbec nepovažujú za mimoriadnych.
„To je dôvod,“ povedal môj priateľ, „prečo sú takí zvláštni.“
Toto som o Billovi a Sharon Edwardsových vedel, keď sme sa stretli: Majú 11 detí a 11. sa narodilo s Downovým syndrómom. Trošku zaskočení tým, kam ich život vedie, urobili čosi, čo by pravdepodobne väčšine ľudí nenapadlo. Adoptovali si tri deti, z toho dve s Downovým syndrómom.
„Citili sme, že je dôležité, aby sme spoločnosti čosi nejakým spôsobom splatili, aj keď len tým, že poskytneme bezpečný a milujúci domov pre dieťa, ktoré by inak žiadny nepoznalo,“ povedal Bill Edwards v článku z novembra 2003.
Na takýchto ľudí nezabudnete. Takže o niečo viac než 10 rokov neskôr sme sa fotograf Dean Hoffmeyer a ja vrátili navštíviť rodinu Edwardsovcov, aby sme zistili čo majú nové, opäť sme boli užasnutí. Ukázalo sa, že mali veľa práce.
V jeden studený, sivý deň sme vkročili do toho istého rozľahlého domu v Južnom Richmonde s pieskoviskom na prednom dvore a, tak ako pred 10 rokmi, nás uvítal nie len dom plný detí ale aj pozoruhodný pokoj. Deti sa potichu hrali hry a čítali si knihy, Sharon sa vo veľkom, mäkkom kresle maznala s dvomi mladšími deťmi. Táto scéna bola zjavne pozoruhodná iba pre mňa.
„Pre nás to nie je pozoruhodné,“ povedal Bill, ktorý pred desiatimi rokmi podotkol, že so Sharon neplánovali mať obrovskú rodinu. Len to tak nejak proste vyšlo. „Uvedomujem si, že nepasujeme do typickej formy, ale keď v tom žijete, je to pre vás proste normálne.“
Bill a Sharon mali 14 detí, keď sme ich navštívili v roku 2003. Teraz ich majú 20, keďže si ich v predchádzajúcej dekáde adoptovali šesť, vrátane dvoch s Downovým syndrómom a jedného s cystickou fibrózou. Najstaršie z detí Edwardsovcov má 38 a najmladšia, Bella, adoptovaná z Bulharska, dovŕšila nedávno 4 roky. Iba 11 detí žije stále doma, ostatní sa odsťahovali na vysoké školy a za kariérou.
„Ťahá mi na štyridsiatku,“ zasmial sa Bill, keď sme sa začali baviť o veku. To by znamenalo vyrazný prelom voči starnutiu, keďže mal 50, Sharon 49, keď sme sa rozprávali pred 10 rokmi.
Prebrali sme novinky o starších deťoch, novších deťoch a ich nespočetných dobrodružstvách, ako napríklad ich adopčné cesty v rokoch 2004 a 2005 do Dagestanu, ruskej republiky známej etnickým napätím, terorizmom a všeobecnou nedôverou k Američanom.
„Nikto tam nechodí,“ povedala Sharon. Ale ona a Bill šli, pretože našla fotku dieťaťa na web stránke adopčnej agentúry a rozhodla sa adoptovať ju, bez toho aby si uvedomila, že to dievčatko žije v sirotinci v Dagestane. Radili im necestovať, ale v tom čase už boli presvedčení, že toto dieťa potrebuje byť s nimi.
„Proste bola tam,“ hovorí Sharon. „Nemali sme na výber.“
Skrátka prekonali ozbrojené kontrolné stanovištia, spletitý súdny proces a výbuch auta, ktorý sa odohral neďaleko miesta ich ubytovania. Bolo to zhodou okolností olympíjske tréningové stredisko pre ruských zápasníkov. Miestni rozhodli, že bývať v hoteli by bolo príliš nebezpečné. Počas svojho neľahkého pobytu boli Bill a Sharon pozvaní na narodeninovú oslavu riaditeľa sirotinca, kde na ich počesť odznel úprimný prípitok. Pocta? „Chceli by sme pripiť na vašu odvahu.“
Jordan, dieťa, kvôli ktorému sa vystavili týmto nebezpečenstvám, má teraz 13.
„Poviem vám o Jordan jednu úžasnú vec,“ povedal Bill. „Priviedli sme ju domov vo februári 2005 a povedal by som, že za päť až šesť mesiacov zvládla angličtinu. Jednoducho neuveriteľné.“
Bella a Sophia sú najnovšími prírastkami do rodiny. Pricestovali do Richmondu z Bulharska v januári 2013. Obe majú Downov syndróm a Sophia, ktorá bude mať 6 rokov, utrpela pred adopciou aj mŕtvicu. Kvôli nej nedokáže chodiť ani rozprávať a ťažko nadväzuje styky s ostatnými, zrejme preto, že väčšinu z prvých piatich rokov svojho života strávila uväznená v postieľke v sirotinci. „Nemyslím si, že by verila ľuďom,“ povedal Bill.
Dôvera sa však buduje tým, ako je obklopená láskou a súrodencami, kamkoľvek sa obráti.
Desaťročná Claire, ktorá má tiež Downov syndróm, prekonala leukémiu a dva roky chemoterapie a darí sa jej dobre. Sarah, 15, najmladšia z biologických detí Edwardsovcov a prvá s Downovým syndrómom, prekonala pred niečo vyše rokom operáciu kvôli krvnej zrazenine a je rovnako zábavná a osobná, ako bola keď mala 5 rokov.
Ako inšpirácia pre nasledujúce adopcie Sarah tiež pomohla rodičom uvedomiť si, „že deti s Downovým syndrómom nie sú až také odlišné od našich ostatných detí. Stále sú to iba deti,“ povedala Sharon.
„Chcem povedať, že z našej strany to nie je obeta,“ hovorí. „Naše deti s Downovým syndrómom prinášajú do našej rodiny toľko radosti a života. Dôvod, prečo sme si adoptovali väčšinu z našich dievčat s Downovým syndrómom z cudziny je, že deti s Downovým syndrómom v detských domovoch čelia veľmi smutnej budúcnosti. Ak nie sú adoptované približne do veku päť alebo šesť rokov, väčšina je poslaná žiť celý život v zariadeniach pre duševne chorých bez nádeje na získanie rodiny.“
Bolo „neuveriteľnou skúsenosťou“ sledovať všetko toto dianie, povedala Suzanne E. McKeeverová, odborníčka na patológiu detskej reči a problémy s príjmom potravy, ktorá pracovala s viacerým deťmi Edwardsovcov počas uplynulých dvanástich rokov.
„Milujem, ako táto rodina vie, že krv nie je jedinou vecou, ktorá hovorí, „My sme rodina,““ povedala McKeeverová. „Toľkým z nás ukázali, že rodina je stav mysle, a že ak všetci otvoríme svoju náruč o niečo viac, možeme pridať viacerých do tohto kruhu lásky.“
„Veľmi sa mi páči ako Sharon a Bill vychovali toľko úžasných detí, ktoré pôjdu a zmenia svet, a to preto, že ich naučili starať sa o seba navzájom.“
Medzinárodná adopcia môže byť drahá, rovnako ako výchova 20 detí. Ale Edwardsovci stále vyšli z Billovho platu, zo svojej pozície vo výrobnom manažmente v spoločnosti Philip Morris odišiel do dôchodku v roku 2009, ale po roku sa tam opäť vrátil pracovať ako živnostník. A boli šetrní. Deti tiež prispievajú. Syn Michael pripravil klavírny a dcéra Abigail harfový koncert, aby získali peniaze na adopciu Belly a Sophie. Dospelé deti zaplatili terapiu adoptovaných mladších súrodencov.
Osem z detí chodilo na hodiny klavíra, päť hralo v American Youth Harp Ensemble [Harfový zbor americkej mládeže] a tri staršie dievčatá s Downovým syndrómom tancujú v súbore Miracles in Motion [Zázraky v pohybe]. Viacerí z nich vycestovali na misijné cesty do iných krajín alebo študovali v zahraničí.
Emily nedávno odpromovala magna cum laude [s vyznamenaním] na Univerzite Georga Masona a získala titul z medzinárodných vzťahov a ruských a eurázijských štúdií a precestovala viac než pol tucta krajín. Megan bude promovať na medicíne v máji. Edwardsovci vzdelávajú svoje deti doma a úspech, ktorý dosiahli staršie deti, pomohol Sharon stať sa, ako hovorí, „nie až tak náročnou, ako som možno bývala.“
„Myslím, že som uvoľnenejšia, než som bola, keď moji prví boli malí,“ povedala. „Chcela som sa uistiť, že uspejú ... ale teraz cítim, že nemusím nič dokazovať. Bethany má veľmi rada, keď jej čítam, tak si len čítame a čítame.“
Mať dom plný detí „nie je také, ako si ľudia myslia,“ hovorí. „Ľudia si myslia, „Och, toľko detí!“ Ale to naozaj nie je také. Nie je to zlé. Mne sa to páči.“
Keď som sa spýtal Billa, či si takto predstavoval život v tomto veku, povedal: „Nepremýšľam nad takými vecami.“
„Proste rád žijem,“ povedal. „Rob, čo chceš. Teda, máme plány, nápady, sny. Nič z toho sa nezmenilo.“
„Ale,“ prerušila Sharon, „nikdy sme nešli do Číny získať tam dievčatko.“
„Hej, viem,“ povedal Bill. „Stále mi posiela obrázky tých dievčatiek z čínskych sirotincov.“
Môžu opäť niekoho adoptovať?
„Nie je to vylúčené,“ povedal Bill, a zasmial sa keď sa pýtal: „Chcete toto robiť opäť o desať rokov?“