Väzňom sexuálneho obchodovania s ľuďmi som bola od 14-tich do 17-tich rokov. Obchodovanie s ľuďmi nie je ako akékoľvek iné legitímne odvetvia. Je to absolútna anarchia. Neexistujú žiadne pravidlá.
Ja sama som bola počatá počas brutálneho znásilnenia a dozvedela sa o tom, keď som bola veľmi mladá. Toto vedomie a pohlavné zneužívanie mojím vlastným otcom a neskôr ujom z maminej strany spôsobilo, že som sa cítila zraniteľná a menej hodnotná ako ostatní. Mala som 12, keď sa moja matka druhý raz rozviedla. Do trinástich som už bola namočená v drogách a alkohole, flákala som sa po okolí a tvrdla s jedným kulturistom v čiernom Cadillacu. Bol trpezlivý, keď mi dvoril a manipuloval mnou tak, aby ma dostal do postele.
V sexuálnom obchode s bielym mäsom ma nedržali zámky, mreže alebo putá, ale strach, vyhrážanie a beznádej. Vôbec som nedúfala, že by mi pomohli nejaké autority. Jeden apartmán, v ktorom som raz bola, si prenajal kandidát na post šerifa tohto malého mesta. Niektorí z klientov boli obchodníci, poradcovia mesta, odborníci, ale aj vyvrheli, ktorí mali radosť z násilia a bolesti.
Prvý raz ma predal na moje štrnáste narodeniny. Stála som asi vo ôsmich centimetroch roztápajúceho sa snehu, moje tenisky boli plné ľadovej vody, triasla som sa pred miestnou drogériou na konci ulice, kde sme bývali, a čakala som, kým ma vyzdvihne Ace. Kupec bol nadšený, keď sa dozvedel, že som taka mladá, že mi je to trápne a že mám strach.
Ace ma sexuálne predal stokrát. Potom ma predal inému človeku, ktorý ma tiež predával na sex. Bola to bažina zneužívania, znásilnenia, pokusu o samovraždu, nespavosti, chúlenia sa pri dverách a schodoch kostola, drog, pitia, zatýkania a pestúnskej starostlivosti a opätovného úteku. V sedemnástich ma predali jednému človeku ako „domáceho miláčika“. Myslela som, že to bude bezpečnejšie – aspoň budem slúžiť len jemu. Obliekol ma a vzal ma na pekné večere. Dostala som prácu. Nakoniec som sa cítila trochu stabilne, tak trochu normálne.
Povedal mi, že ak by som otehotnela, tak by som musela ísť na potrat. Vydesilo ma to, ale nemala som pocit, že mám na výber.
Po štyroch mesiacoch som otehotnela. Vtedy päsťou udrel na drevené operadlo pohovky a vykríkol: „Ja nechcem ŽIADNY život!“ Bolo to desivé - jeho hlas ma prevŕtal ako náboj. Tento muž bol bezvýznamným bossom organizovaného zločinu. Povedal, aby som šla na potrat, inak ma zabije. Vedela som, že je to pravda. Jeden z jeho výpalníkov bol mojim pasákom. Mnohokrát ma zbil a znásilnil. V jeho prítomnosti som sa objednala [na potrat].
Dajte „like“, ak ste PRO-LIFE!
Ten večer som doslova zdvihla svoje ruky k nebu, plakala som a modlila sa: „Bože, ak si skutočný, prosím, pomôž mi!“ Nejako som zaspala a mala som živý sen o potrate z pohľadu vnútra maternice. V tom čase som o potrate nič nevedela, ale teraz viem, že moje dieťatko bolo veľmi pravdepodobne presne na tej úrovni vývoja, ako sa mi snívalo. Tie malé ruky a nohy, tá malá tvár, rebrá a krv – bolo to desivé! Odnepamäti som chcela byť mamou.
Keď som sa prebudila, volala som všetkým, na ktorých som si spomenula. Prechádzala som staré vizitky, ktoré mi ľudia kedysi dali. Skontaktovala som jedného sociálneho pracovníka, ktorý sa mi pokúsil pomôcť, keď som raz ušla. Našiel pôrodnicu, kam by ma vzali. Niektorí priatelia by uskladnili moje veci. Ale ako sa dostanem preč? Môj únosca trval na tom, aby sme po vykonaní potratu šli na večeru.
Nuž, a ten deň prišiel. Odišla som a spolu s týmto sociálnym pracovníkom sme urobili potrebné opatrenia. Vrátila som sa však a pripravila som sa na večeru. Bola som taká vydesená, že som plakala a bola som celý deň takmer hysterická. S opuchnutou tvárou a podliatymi očami som sa trasúc s plytkými nádychmi dostala do auta. Nervózne som sa vrtela – a aj moje nádychy boli nepravidelné. Koktala som, keď som mu hovorila, že by som chcela odísť a žiť u bratranca, ktorý by mi dal prácu.
„Niečo sa mi na tom stole stalo,“ povedala som, „už tu viac nechcem byť“. Myslela som, že to pochopí, pretože mi hovoril o iných dievčatách, ktoré už nútil k potratom a nechal ich odísť. Celý večer som vôbec nemohla obsedieť, pretože som sa bála, že by to zistil. Často som chodila do kúpeľne a počas jedla som plakala predstierajúc nevoľnosť a bolesť. Počas cesty domov mi povedal, že môžem odísť, ale že ho budem musieť vyhľadať, ak by som sa vrátila do mesta.
Na druhý deň som sa rýchlo presťahovala. Sľúbila som Bohu, že ak bude moje dieťa v poriadku, tak svoje deti vychovám v bázni pred Pánom. Aj bolo, a tak som splnila sľub. Ľudia, ktorí ma poznajú dnes, nemôžu pochopiť, že som žila taký život. Vysvetľujem im: To, že som zachránila svoje dieťa, zachránilo život mne.