Filozoficko- etické východiská Metodickej príručky sexuálnej výchovy
Autori Metodickej príručky sexuálnej výchovy (ďalej MP) Rovňanová, Lukšík, Lukšíková, z lobistickej organizácie Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, sa hlásia k vedeckému prístupu bez ohľadu na ideologické pozadie. Toto vyhlásenie však nekorešponduje s tým, čo MP skutočne obsahuje. Už len zo zoznamu odporúčanej literatúry, ktorý obsahuje takmer výlučne feministickú a genderovú literatúru, je zrejmé ideové zameranie MP. V rozpore s deklarovaným vedeckým prístupom je aj odvolanie sa na nemeckú koncepciu sexuálnej výchovy U. Sielerta, podľa ktorej by sme mali deti podporovať pri ich pokusoch v oblasti sexuality. Autori, podobne ako U. Sielert, chápu deti už od útleho veku ako sexuálne bytosti a teda určitá forma sexuálneho (aj keď ešte nie partnerského) života je pre ne, podľa nich, prirodzená. Ako dospeli autori k tomuto revolučnému chápaniu detskej sexuality?
Ak máme pochopiť, niektoré prekvapujúce závery autorov, potrebujeme si uvedomiť z akých myšlienkových smerov vychádzajú. V prvom rade je to marxizmus, jeho modernejšie verzie (neomarxizmus, ľavicový liberalizmus) a postmodernizmus (Derrida, Foucault) a ich deriváty ako sú feminizmus a genderová ideológia. Politicky ide o radikálnu (revolučnú) ľavicu. (Keďže filozofická reflexia nepatrí k silným stránkam autorov MP, je možné, že si orientáciu na uvedené ideové smery, s výnimkou gender ideológie a feminizmu, ani neuvedomujú. Z nejakého dôvodu si neuvedomujú ani nevedecký charakter feminizmu a genderovej ideológie.)
Pre marxizmus je typické vnímanie spoločenských vzťahov cez prizmu mocenského boja. V klasickom marxizme je to boj medzi kapitalistom (vykorisťovateľom, utláčateľom) a proletárom (vykorisťovaným, utláčaným). V polovici 20. st. prešiel marxizmus radikálnou premenou, keď taliansky marxista A. Gramsci formuloval teóriu kultúrnej hegemónie. Podľa nej by sa marxistické revolučné snaženie nemalo zameriavať primárne na politickú a ekonomickú sféru, ale najprv je potrebné uskutočniť revolučné zmeny vo sfére kultúry a to znamená okrem iného aj revolúciu vo vzdelávaní. Súčasťou tohto revolučného snaženia je aj sexuálna výchova, ktorá by mala prispieť k tomu, aby sme vychovali nového človeka. V modernom marxizme je „kapitalistom“ muž a „proletárom“ žena. Takto to formuloval ešte F. Engels. Ranní marxisti považovali rodinu za jeden z pilierov buržoáznej spoločnosti určenú na zotročenie ženy a preto marxisti po roku 1917 chceli v Sovietskom Rusku klasickú rodinu zrušiť.
Vzťah kapitalista proletár však môžeme preniesť aj na vzťah rodičov a detí, keď kapitalistami sú rodičia alebo všeobecnejšie dospelí a proletármi sú deti. Útlak dospelých vo vzťahu k deťom sa prejavuje aj v tom, že pred nimi chcú zatajiť informácie o sexe a ponechať si tak dobro, ktorým sexualita je, len pre seba.
Ak s marxistickým vnímaním spoločenských vzťahov cez prizmu mocenského boja spojíme radikálne kultúrne rovnostárstvo (egalitarizmus), potom deti sú rovné dospelým a majú teda právo na všetky dostupné informácie o sexualite (vrátane informácií o rôznych deviáciách a úchylkách) a rovnako tak právo na sexuálny život. V tomto prípade však dochádza k zámene pojmov rovnosti a rovnakosti. Dieťa nie je menejcennou bytosťou ako dospelý, ale je kvantitatívne aj kvalitatívne (dieťa nie je len malý dospelý) inou bytosťou. Preto aj detská sexualita má (kvalitatívne) iný charakter ako sexualita dospelých.
Prístup, ku ktorému sa autori MP hlásia má skutočne revolučnú povahu, lebo až doteraz bola detská sexualita vo väčšine tradičných spoločností tabu. Preto nebolo dovolené, aby dospelí sexuálne dráždili deti, ako to navrhuje U. Sielert a podľa jeho vzoru aj autori MP. V duchu marxistickej interpretácie to bol dôsledok podceňovania, diskriminácie a útlaku detí. Oveľa pravdepodobnejšie však je, že tabuizovanie detskej sexuality nebolo spôsobom ako si chceli dospelí udržiavať nad deťmi kontrolu, ale malo naopak za cieľ dobro detí, jednak aby boli tieto bezbranné bytosti uchránené pred zneužívaním zo strany dospelých a aby boli uchránené pred energiou, za ktorej prejavy ešte nedokázali prevziať zodpovednosť. Okrem toho, sexualita vždy súvisí s partnerskými vzťahmi, nie je to len záležitosť jednotlivca. Preto by dospelí nemali detskú sexualitu zbytočné prebúdzať ani dotykmi, ako to navrhuje Sielert, ani by nemali dráždiť ich predstavivosť verbálne alebo pomocou obrazov. Ak sa dieťa opýta rodiča na niečo, čo súvisí s pohlavným životom, mal by mu to ten buď primerane jeho veku vysvetliť alebo mu povedať, že na niektoré veci má ešte čas. Je dôležité dovoliť deťom, aby boli deťmi a nesnažiť sa z nich umelo robiť dospelých a to platí aj v oblasti sexuality.
Ak by sme vychovávali deti v duchu filozofie autorov MP, potom by hrozilo, že z nich vyrastú ľudia zameraní na seba, ktorí druhých používajú len na dosiahnutie vlastného pôžitku a nie sú schopní vytvárať hlbšie citové väzby. Autori navrhujú experimentovanie s deťmi a neuvedomujú si možné dôsledky takéhoto experimentu.
Jednotlivé svetové náboženstvá ponúkajú mnoho zaujímavých a inšpirujúcich pohľadov na sexualitu a partnerský život. Ponúkajú predstavu o dobrom partnerskom živote, ktorá sa opiera o skúsenosti mnohých generácií našich predkov. Podľa náboženstiev je v sexualite určujúce duchovné (spirituálne) a nie hmotné hľadisko, to znamená, že fyzická sexualita je prejavom a dôsledkom niečoho duchovného. Autori MP však tieto duchovné tradície úplne ignorovali. Pravdepodobne o nich ani nevedia. Ich revolucionárstvo a materializmus sa prejavuje v odvrhnutí tradícií a v príklone ku genderovej ideológii, ktorá si kladie za cieľ vychovať sexuálne oslobodeného človeka. Genderová ideológia robí z ľudskej sexuality politickú tému.
Práve jednostranné ideologické zameranie je najväčším nedostatkom MP. Nebol by to taký problém, keby autori okrem feminizmu a genderovej ideológie uviedli aj iné prístupy k ľudskej sexualite (napr. spomínané náboženské tradície) a nechali na deťoch, aby si z nich slobodne vybrali. Deti a, v tomto ohľade aj menej vzdelaní, učitelia sú tak tlačení MP k určitej ideológii. MP dokonca na viacerých miestach vyzýva učiteľov na ideologický boj. Svojím tónom tak niekedym pripomína budovateľské príručky z päťdesiatych rokov. Ďalší problém je v tom, že MP vychádza z poznatkov biológie a k nim sa potom snaží mechanicky a umelo pripojiť nejaké etické princípy. Etická stránka MP nevyznieva veľmi presvedčivo aj kvôli takým výrokom ako je ten, ktorý nájdeme na str.44 MP „čo je morálne pre jedného, nemusí byť morálne pre druhého.“ Týmto výrokom sa autori vedome či nevedome prihlásili k morálnemu nihilizmu.
Mgr. Jozef Bugár, PhD.
Autor je vysokoškolský pedagóg v odbore filozófia