Boh z nás urobil ľudí Adventu: ľudí, ktorí chápu „obmedzenia ako príležitosť k prekonaniu sa“.
Tí, čo vidia iba obmedzenia, sa vo vesmíre, ktorý im nedáva zmysel, cítia stratení. Prežívajú svoj život v zúfalstve. Tí však, čo chápu obmedzenia ako príležitosť k prekonaniu sa, žijú v nádeji ... Pravú slobodu prežívajú ľudia, ktorí si osvojili to, čo filozof Paul Ricoeur nazýva ´vášeň pre možné´. – Susan Muto, Blessings That Make Us Be, 4-5
So začínajúcim decembrom a blížiacim sa slávením Kristovho narodenia sa nám ponúka príležitosť stať sa ľuďmi Adventu; prežiť tento posvätný čas s „vášňou pre možné“. Pripomína sa nám, skrátka, že máme žiť v nádeji.
V ročnom období, v ktorom býva dlho tma, zažíname sviecu, ktorej svetlo nám má pripomínať Svetlo, ktoré prišlo na svet. Počas najkratších dní roka očakávame Boha, ale zároveň aj prejavujeme vďačnosť „Bohu, ktorý je s nami“. V zime, keď všetky živé kvety usychajú a vädnú, si prinášame do svojich domovov živé stromčeky, vešiame na ne svetielka a farebné ozdoby, aby nám svojou živou nádherou pripomínali nádej.
Byť ľuďmi Adventu znamená skutočne prežívať Kristov príchod medzi nás, nielen ako nejakú hmlistú pripomienku, ale ako naozajstné sprítomnenie Toho, ktorý je reálny a pravý. Byť ľuďmi Adventu znamená rozhodnutie neignorovať bolesť a temnotu tohto sveta, ale namiesto toho prijať tieto skutočnosti s dôverou a istotou, že Niekto prišiel, prichádza a príde, aby nás oslobodil od nekonečne dlhej noci hriechu.
Adventná nádej preniká mizériou hriechu, aby nám pripomenula Božie milosrdenstvo. Prečisťuje naše pozemské vízie tým, že nás pozýva hľadieť na svetlo v temnotách. Toto svetlo posväcuje životné okolnosti človeka a pripomína mu, že ho Boh, ktorý je zároveň aj človekom, vykupuje v jeho krehkom človečenstve. Advent je posvätný čas, v ktorom vďačne uznávame, že naše pozemské obmedzenia sú súčasťou bezhraničnej večnosti.
Dnes a denne sa prebúdzame s pocitom opätovnej konfrontácie s vlastnými obmedzeniami, či už ide o únavu z prebdenej noci, pocit úzkosti z problematického vzťahu alebo o pripomenutie si trápení a nezdarov, ktorým máme aj dnešný deň čeliť. Zobudiť sa však s istotou, že sme krehké, omylné deti všemohúceho a neomylného Boha je práve to, čo z nás robí ľudí Adventu: ľudí, ktorí chápu „obmedzenia ako príležitosť k prekonaniu sa“; ľudí, ktorí veria, že Bohočlovek už prekonal všetky obmedzenia človeka.
Tým naozajstným miestom obmedzenia bol Betlehem. Bieda, nedostatok, zima a tma boli „jaslami“ pre narodeného Spasiteľa – posvätný priestor, do ktorého vkročil Všemohúci; tvrdé a neľútostné podmienky a prítomnosť Boha. Tam Boh, tak žalostne pokorený, ponúka svetlo hviezd na otvorenie zaslepených očí, novorodeniatko ako výkričník zatvrdlivým srdciam, ticho a samotu noci na stíšenie pre celé ľudské pokolenie až do prebudenia. Tam voda z panenského lona privádza na svet nové stvorenie – prináša nielen život, svetlo, nádej, ale aj liek na každý ľudský neduh, ktorý dokáže premôcť nekonečná moc Boha.
Advent „nám umožňuje dúfať v (Božiu) nepredvídateľnú veľkorysosť voči ľudstvu“ (Muto, 5). A to nielen pred dvetisíc rokmi, ale aj dnes a denne.
Dovolíme Adventu, aby nás prenikol? Priblížime sa a nasýtime božskosti, ktorá úpenlivo nalieha, aby sme prijali nespútaný potenciál Boha uzdravovať našu ľudskú neschopnosť? Prebudíme sa osviežení do Božej prítomnosti, aby sme jeho svetlom presvecovali našu temnotu a realitu každej ľudskej slabosti, ktorá sa otvára na ukážkové pôsobenie Božej veľkosti?
Advent je na to, aby v nás inšpiroval „vášeň pre možné“, ktorá namiesto „temnoty hriechu, zúfalstva, neľudskosti a prenasledovania“ vidí a vníma „oveľa väčší Boží prísľub vykúpenia“ (Muto, 5).
Je Advent. Možné je všetko.