Britské referendum z 23. júna tohto roku (Brexit) potvrdilo definitívne zrútenie mýtu – sna o „Európe bez hraníc“, vybudovanej na ruinách jej jednotlivých štátov.
Projekt takejto Európy, spustený Maastrichtskou dohodou v roku 1992, obsahoval v sebe už od začiatku zárodky sebadeštrukcie. Bolo totiž absolútnou ilúziou očakávať zavedenie ekonomickej, peňažnej únie ešte pred politickou úniou; alebo, a to bolo ešte horšie, vidina využitia peňažnej integrácie na zavedenie politickej unifikácie. Plán dosiahnuť politickú jednotu vytrhnutím duchovných koreňov, ktoré navzájom spájajú ľudí, bol ešte väčšou ilúziou. Charta základných ľudských práv EÚ, schválená Európskou radou v Nice v decembri 2000 nielenže zničila akúkoľvek nadväznosť na náboženské korene Európy, ale sama v sebe vnútorne znegovala prirodzený a kresťanský poriadok. Zavedením zákazu akejkoľvek diskriminácie súvisiacej so „sexuálnymi sklonmi“, článok 21 tejto Charty obsahuje, in nuce (v podstate), legalizáciu zločinu homofóbie a pseudohomosexuálneho manželstva.
Projekt „Konštitúcie“, vytvorený podľa Konvencie o budúcnosti Európy medzi rokmi 2002 a 2005, odmietli dve ľudové referendá – 29. mája 2005 vo Francúzsku a 1. júna toho istého roku v Holandsku. Eurokrati sa predsa len nikdy nevzdali. 13. decembra 2007, po dvoch rokoch „úvah“, schválili hlavní predstavitelia štátov a vlád EÚ Lisabonskú dohodu, ktorú mal ratifikovať výlučne parlament. Írsko, ako jediná krajina, ktorá vyzvala svojich občanov prejaviť svoj názor v referende, túto dohodu 13. júna 2008 aj odmietla. Signatárske štáty však v takomto prípade vyžadujú jednomyseľnosť a preto Írsku uložili povinnosť referendum zopakovať. Tentoraz „vďaka“ veľmi silnému ekonomickému a mediálnemu tlaku dohodu odsúhlasilo.
Európska únia, ktorá počas svojej krátkej existencie nedokáže vymedziť svoju zahraničnú politiku a bežné bezpečnostné pravidlá, sa mení na ideologický tribunál, ktorý zliepa dohromady rezolúcie a direktívy a tlačí na vlády členských krajín, aby sa „oslobodili“ od tradičných rodinných hodnôt. Veľká Británia vo vnútri EÚ šliapla na brzdu, čím spomalila francúzsko-nemecký plán na vytvorenie európskeho „superštátu“, zároveň však podľa európskych meradiel urýchlila postup od potratu k eutanázii, od adopcií detí homosexuálmi ku genetickému inžinierstvu. Túto mravnú úchylku v Anglicku sprevádzalo akési multikultúrne opojenie, ktoré vyvrcholilo v máji 2016 zvolením moslima Sadiqua Khana za starostu Londýna.
Avšak, ešte v roku 2009 vyzval vtedajší konzervatívny starosta Boris Johnson všetkých londýnčanov, aby sa aspoň na jeden deň zúčastnili osláv ramadanu a navštívili mešitu pri západe slnka. Ministerský predseda David Cameron nedávno posudzoval amerického prezidentského kandidáta Donalda Trumpa, keď povedal, že je „pyšný na to, že reprezentuje jednu z najúspešnejších multirasových, multináboženských a multietnických krajín sveta“ (Huffpost Politics, 15. mája 2016).
Brexit predznamenáva vlnu pýchy a hrdosti národa na vlastnú históriu, plnú starodávnych tradícií. Základom identity a slobody národa je však vždy rešpekt a úcta k Božiemu a prirodzenému zákonu a žiadna politika neobnoví slobodu v krajine, ktorá ju stratila z dôvodu vlastného morálneho úpadku. ´Nie´ Európskej únii je v skutočnosti protestom proti arogancii oligarchie, ktorá si nárokuje rozhodovať – bez ľudí a proti ľuďom – o záujmoch ľudí.
Ba čo viac, bruselské byrokratické pravidlá ničia svojou právomocou aj morálne pravidlá Západu. Tí, ktorí akceptujú diktátorstvo LGBT, strácajú právo na vlastný Deň nezávislosti, pretože svojej identity sa už zriekli. Tí, ktorí odmietajú brániť morálne zásady národa, strácajú právo na obranu jeho hraníc, pretože súhlasia s „plynulým“ prechodom na globálnu spoločnosť. Z tohto hľadiska sa v Británii po Brexite uvoľní hybná sila so zatiaľ netušenými následkami.
Škótsko, so Severným Írskom v pätách, sa už vyhráža novým referendom o odchode zo Spojeného kráľovstva. A nie je vôbec vylúčené, že keď sa deväťdesiatročná kráľovná vzdá trónu, niektoré krajiny britského spoločenstva vyhlásia nezávislosť. Ktosi povedal, že kráľovná Elizabeth bola korunovaná ako panovníčka Britského impéria a zomrie ako hlava „Malého Anglicka“. Výsledkom tohto politického rozdelenia je v konečnom dôsledku republikanizácia Anglicka.
V roku 2017 si Veľká londýnska lóža, matka moderného slobodomurárstva, pripomenie tristo rokov od svoho založenia. Slobodomurárstvo, ktoré v 18. a 19. storočí použilo protestantské a deistické Anglicko na rozšírenie svojho revolučného programu do celého sveta, je dnes zrejme predurčené, aby podkopalo anglickú monarchiu, v ktorej vidí jeden z posledných symbolov ešte stále prežívajúcich zo stredoveku. Po Brexite sa scenár dezintegrácie objaví zrejme aj v Grécku, a to ako následok explózie ekonomickej a sociálnej krízy; vo Francúzsku, kde na predmestiach hrozí džihádistická občianska vojna; v Taliansku ako následok nezadržateľnej migračnej invázie; vo východnej Európe, kde je Putin pripravený profitovať z oslabených európskych inštitúcií aby prebral kontrolu nad východnou Ukrajinou a mohol uplatniť vojenský nátlak na pobaltské štáty.
Britský generál Alexander Richard Shirreff, bývalý zástupca veliteľa NATO od roku 2011 do 2014, predpovedal vo svojom románe (2017 War with Russia. An Urgent Warning From Senior Military Command, Coronet, London 2016) vypuknutie nukleárnej vojny medzi Ruskom a Západom v máji 2017, čo je dátum, ktorý je katolíkom dobre známy. Pôjde totiž o sté výročie zjavenia sa Panny Márie vo Fatime. Mária vtedy povedala, že mnohé národy budú zničené a Rusko použije Boh ako nástroj na potrestanie zatvrdilého a nekajúceho ľudstva. (zvýraznené redakciou)
Zoči voči tejto perspektíve sa štiepia samotné konzervatívne strany. Ak Marine Le Pen vo Francúzsku, Geert Wilders v Holandsku a Matteo Salvini v Taliansku požiadajú o odchod svojich krajín z EÚ a vložia svoje nádeje do Putina, pozícia maďarského predsedu vlády Viktora Orbána a poľského vodcu Jaroslawa sa radikálne zmení; oni totiž práve v EÚ a v NATO vidia bariéru proti ruskej expanzii.
V roku 1917 vyšlo dielo Oswalda Spenglera The Decline of the West (Der Untergang des Abendlandes; Úpadok Západu). O sto rokov neskôr sa proroctvo nemeckého autora očividne napĺňa. Podľa „Západu“, dovtedy len obyčajného geologického priestoru, sa odrazu pomenováva civilizácia. Táto civilizácia je kresťanskou civilizáciou; je dedičstvom klasickej grécko-rímskej kultúry, ktorá sa z Európy rozšírila na sever i juh amerického kontinentu a do najodľahlejších končín Ázie a Afriky. Svätému Pavlovi Boh vo sne prikázal, aby nešiel do Ázie, ale „aby prešiel cez Macedónsko“ a tam ohlasoval dobrú novinu (Sk 16, 6-18). Rím je miestom, kde sv. Peter a Pavol zomreli mučeníckou smrťou a je zároveň aj centrom novej civilizácie. Spengler, ktorý je presvedčený o nezvratnom úpadku Západu, pripomína Senecov výrok: „Ducum volentem fata, nolentem trahunt (Osud vedie tých, ktorí sa chcú nechať viesť a vlečie za sebou tých, ktorí sa nechcú nechať viesť.)
Skonfrontujme teraz relativistickú a deterministickú Spenglerovu víziu s víziou sv. Augustína, ktorý zatiaľ čo barbari útočili na Hippo, ohlasoval historické víťazstvo Božieho mesta, neustále vedené Božou Prozreteľnosťou. Človek je tvorcom vlastného osudu a s Božou pomocou sa súmrak civilizácie pretaví do úsvitu vzkriesenia. Národy sú smrteľné, no Boh nikdy neumiera a Cirkev nikdy nezanikne.