Nedávno sme sa počas dovolenky v Missouri s mojou štvorročnou dcérkou Ellou vybrali na výlet do neďalekého nákupného centra. Moju pozornosť upútal nápis vo výklade obchodu pre tínedžerov a mládež: „Výpredaj – vybraný tovar po 5 dolárov.“
Keďže to bola veľmi lákavá ponuka, vošla som dnu, či tam niečo nenájdem. Ella sa rozbehla k stojanu, kde si myslela, že sú princeznovské šaty. Ella veľmi dobre pozná farby, látky a ozdoby, z ktorých sú vyrobené princeznovské róby, pretože ich má 80% času na sebe. Niekedy je oblečená ako Popoluška, inokedy je z nej zasa Rapunzel, a takto by som mohla pokračovať ďalej. Miluje každú jednu zo svojich ôsmich očarujúcich malých rób, z ktorých väčšinu dostala od svojich štedrých babičiek. Keďže som jej na prázdniny do Missouri nevzala žiaden z týchto jej každodenných kostýmov, určite musela pociťovať absťák.
Ako som sa tak prehrabovala medzi vešiakmi s oblečením po 5 dolárov, Ella ma stále volala k stojanu so šatami, ktoré našla. Bola plná nadšenia a radosti z toľkých kostýmov jej veľkosti, ktoré boli zrazu všetky pokope na jednom mieste. Zakričala na mňa a povedala: „Mami, chcem si ich vyskúšať. Jedny by som chcela.“ Najprv som sa zasmiala a povedala som jej: „Ella, tie šaty sú pre tínedžerky.“ Znova som sa otočila k svojmu stojanu, pretože som vedela, že v tomto obchode nemajú nič pre moje 4-ročné dieťa.
Ella však na šaty hľadela ešte uprenejšie a dávala mi najavo svoje sklamanie, prosiac ma, aby som jej dovolila jedny si vyskúšať. Podľa nej to boli šaty presne pre dievčatá, ako je ona. Keď som si napokon uvedomila, že Ella sa len tak ľahko nevzdá, prešla som k nej, aby som jej to rozumne vysvetlila. Stále to však nemohla pochopiť. Keď som sa však lepšie pozrela na šaty ponúkané 16-ročnám tínedžerkam, došlo mi, čo sa deje. Šaty vyzerali také malé, že by sedeli môjmu 4-ročnému dieťaťu. Tak som sa teda nechala prehovoriť a dovolila som jej vyskúšať si nádherné princeznovské šaty, ktoré jej síce boli trošičku veľké na hrudi a brušku, no na dĺžku jej boli akurát.
Ella ešte nie je poznačená kultúrnymi klamstvami, takže vidí veci tak, ako sú. Ako potom môžem diskutovať s úprimným myslením dieťaťa, ktoré nie je otupené? Jej zmätený výraz tváre akoby hovoril: „Mami, nie je to jasné? Tieto šaty sú pre mňa, nie pre tínedžerku.“
Šaty boli také krátke a malinké, že si nevedela predstaviť, že by mohli byť určené hocikomu inému, len nie 4-ročnému dieťaťu. A ja s ňou súhlasím. Keď som jej dala niekoľko z nich vyskúšať, bola naozaj presvedčená, že sú na ňu! A tak to, čo by na mojej Elle vypadalo cudne, by 16-ročné dieťa olúpilo o všetku jeho predstavivosť.
Na konferenciách pre mládež som mnohokrát prednášala pred mladými dievčatami o cudnosti. Aby som vám to objasnila, zvykla som im ukázať dva tielka a povedala som im, že jedno som kúpila v detskom oddelení a druhé v oddelení ženskej bielizne. Potom som ich vyzvala, aby hlasovali o tom, ktoré tielko som kúpila v ktorom oddelení. Bolo to vždy veľmi tesné hlasovanie a väčšina dievčat si myslela, že červené hodvábne obtiahnuté tielko s tenkými ramienkami som určite musela kúpiť v oddelení bielizne. Potom som im vysvetlila, že som vlastne oba tielka kúpila v tom istom detskom oddelení a ani jedno nebolo z oddelenia bielizne. Zakaždým tieto dievčatá ostali v nemom úžase. Potom som im povedala, že to, čo sa im zdalo ako bielizeň je naozaj bielizeň. Ide však o to, že obchody s oblečením teraz presunuli oddelenie bielizne do detského oddelenia.
Nedávno som vo svojom blogu s názvom „Znudení, zavalení pornom a samy: falošný svet našich detí“ vysvetlila túto vec: Kedysi sa muž musel tvrdo usilovať, aby mohol ženu požiadať o ruku a získať tak i právo manžela vidieť svoju ženu oblečenú v spodnej bielizni. Dnes muž môže jednoducho hocikedy ísť po ulici a vidieť ženu v odhaľujúcom oblečení, ktoré vypadá ako spodná bielizeň a ktoré si ženy väčšinou kúpili v normálnych oddeleniach obchodov s oblečením.
A tak je to úžasné a krásne tajomstvo ženy, ktoré by malo ostať ukryté pod oblečením, predčasne odhalené každému, kto sa chce pozrieť, kto to chce využiť a zneužiť. Toto dievča však možno ani netuší, že sa na ňu pozerajú len ako na predmet alebo len ako na telo bez pocitov, rozumu či duše.
Byť cudnou znamená odmietnuť odhaliť tajomstvo o tom, kto si. Princeznovské šaty mojej 4-ročnej dcéry v celej svojej kráse a ozdobe odhaľujú jej nádheru, pretože nechávajú zakryté to krásne tajomstvo o nej samej. Chápem, že 16-ročné dievčatá si stále predstavujú samé seba ako Popolušky a dokonca si možno pamätajú i na dni, keď boli vo veku mojej dcéry a kedy život vyzeral omnoho jednoduchšie. Boli to dni, kedy sa neobliekali ako princezné kvôli tomu, aby upútali pozornosť nejakého chlapca, ale aby si uvedomili svoju vlastnú krásu, aby si len tak tancovali a hrali sa, aj keď sa nikto nepozeral. A ako moja dcéra rastie, tak bude rásť i veľkosť jej šiat, pretože v jej telesnom zjave je úžasná krása, ktorá nebola určená pohľadu každého chlapca.
Modlím sa, aby nikdy nestratila túto svoju nevinnosť, ktorá jej pomáha rozpoznať, kedy sú šaty zjavne ušité pre dieťa, aj keď sa nachádzajú na stojane s vecami pre tíndežerky.
Môj odkaz tínedžerkam znie: Nenechajte sa zviesť myšlienkou, že menej oblečenia vám prinesie viac toho, po čom túži vaše srdce, ak teda vaše srdce netúži len po väčšom trápení. Nosiť na sebe viac odevu ponúka viac možností, ako byť správne milovaná a cenená. Viac odevu chráni vašu dôstojnosť a dáva vám slobodu cítiť sa vo svojej koži pohodlne, vediac, že nemusíte odhaliť všetko, aby si muž všimol vaše telo, rozum a dušu. Viac odevu bez pochyby bude chrániť vašu čistotu a cudnosť a bude viesť čestného chlapca s dobrým úmyslom k tomu, aby chcel s vami chodiť pre to, kto ste vo vnútri, a nie preto, ako sa obliekate.