Reportérka LifeSiteNews Jeanne Smitsová bola očitým svedkom tejto výnimočnej udalosti. Potvrdzuje tvrdenia organizátorov o obrovskom počte účastníkov a informuje o mnohých aspektoch, ktoré francúzske či iné média ignorovali alebo prekrútili. Táto exkluzívna správa LifeSiteNews je o skutočnom priebehu demonštrácií, vrátane absolútne nemiestneho použitia slzotvorného plynu zo strany polície voči niektorým z jej pokojných a modliacich sa priateľov a príbuzných.
Analýza
Podľa tvrdení organizátorov sa 24. marca 2013 v Paríži stretlo takmer jeden a pol milióna ľudí, aby sa pridali k demonštrácii proti legalizácii „manželstiev“ osôb rovnakých pohlaví. Za posledných päť mesiacov je to už tretia demonštrácia zorganizovaná proti tomuto návrhu zákona, ktorý presadzuje francúzska vláda.
Veľký počet tých demonštrantov, ktorí sa nemohli zúčastniť udalosti na jej hlavnom dejisku, pretože už o 15:00 bolo zaplnené, alebo ktorí zamierili priamo k najväčšej a najprestížnejšej parížskej ulici Champs-Elysées a blížili sa k prezidentskému palácu, policajti bili a zaútočili na nich slzotvorným plynom. Obeťami boli šesťročné deti, starší páni, ženy všetkých vekových kategórií, kňazi a rehoľníci v strednom veku a dokonca aj desaťmesačné bábätko.
Lancelot, chlapec vo veku 14 rokov, mal asi pol hodinu dýchacie ťažkosti. Ďalšieho 17-ročného mladíka Leonarda zasiahol plyn, následne ho vzala poriadková polícia a hodila dolu schodmi pri neďalekom vchode do metra. Aj Christine Boutinová, predsedníčka poprednej Parti chrétien démocrate (kresťanskodemokratickej strany), bola medzi obeťami. Omdlela po zásahu slzotvorným plynom a niekoľko minút ležala v bezvedomí na ulici.
Videá tiež ukazujú demonštrantku, ktorú očividne úmyselne zrazila policajná dodávka. Prvú pomoc jej poskytol dobrovoľník z Rádu maltézskych rytierov. Iný mladý muž, Tristan, uviedol pre LifeSiteNews.com, že ho aj s priateľmi postriekali plynom, keď sedeli na zemi na ulici po výzve zo strany príslušníkov ozbrojených síl.
Francúzske média bagatelizovali policajné násilie. Všetky hlavné rádiá, televízie a iné spravodajské zdroje informovali o „útokoch“ násilných mladých demonštrantov na políciu a ozbrojené zložky. Manuel Valls, minister vnútra, medzitým verejne zablahoželal policajtom za ich „profesionalitu a chladnokrvnosť“. Desiatky videí na internete, rovnako ako aj svedectvá očitých svedkov zo strany osobných známych autorky tohto článku, však dokazujú opak: drvivú väčšinu demonštrantov, ktorí boli neozbrojení a mierumilovní, napadli ozbrojené zložky. A prečo? Lebo nahlas vyjadrovali svoj nesúhlas s návrhom zákona. Vlastne, väčšina z nich sa smiala a spievala, keď kráčali po „najkrajšej ulici sveta“, ako ju označujú Francúzi. A zrazu ich napadla polícia.
Narozdiel od nedávnych demonštrácií, ktorých sa zúčastnili mladí z predmestí, počas tejto nebola spôsobená žiadna škoda a mladí ľudia a rodiny neboli ozbrojení. Nehádzali sa kamene či molotovove kokteily, proti polícii neboli namierené prakticky žiadne útoky a tá pri viacerých príležitostiach nechala ľudí prejsť Champs-Elysées bez veľkého odporu.
Prečo sa tisícky ľudí – podľa údajov organizátorov „Manif pour tous“ („Demonštrácie pre všetkých“) ich bolo až do 40 000 – rozhodli vzdorovať pokynom polície a pochodovať po Champs-Elysées tak, ako to bolo pôvodne naplánované? Zákaz oficiálne platil päť dní a potvrdilo ho aj núdzovo vydané vládne nariadenie. Definitívna trasa a miesta vstupov na demonštráciu boli zverejnené až počas víkendu jej konania. Frigide Barjotová, hlavná organizátorka, vopred oznámila, že ak by vstup na Champs-Elysées mal byť zakázaný, pochod by tadeto aj tak prešiel. Na ulici by sa za účelom jej blokovania postavili stany, a to až do poskytnutia záruky, že o návrhu zákona sa nebude hlasovať a nebude sa ani presadzovať. Neskôr od tohto vyhlásenia upustila.
Symbolika Champs-Elysées je pre Francúzov veľmi dôležitá. Každoročne sa tu 14. júla konajú vojenské prehliadky, 26. augusta 1944 tadeto prešiel oslobodzovací pochod, státisíce fanúšikov futbalu sa tu zhromaždilo, keď sa Francúzi stali majstrami sveta v roku 1998 a tiež sa tu 31. decembra schádzajú davy ľudí, aby privítali Nový rok. Táto ulica bola tiež miestom politických zhromaždení, za zmienku stojí najmä vyjadrenie podpory zo strany stoviek tisícov Francúzov generálovi De Gaullovi pri začiatku revolúcie v máji 1968.
Ak by aj mobilizácia proti homosexuálnym „manželstvám“ bola pokojná, mocenskí predstavitelia od 17. novembra 2012, kedy demonštrácie začali, znervózneli z odporu verejnej mienky. Navyše, Champs-Elysées je príliš blízko prezidentského paláca (nazývanému Elysée). François Hollande, čoraz viac nepopulárny pre svoje kroky v čase hospodárskej krízy – posledné prieskumy mu dávajú biednych 36 % podpory ľudí - sa určite zaobíde aj bez veľkej verejnej nepriateľskej manifestácie. Zvlášť, keď jeho predchodca, socialista François Mitterrand, je známy svojím vyhlásením z roku 1984: „Keď do ulíc vyjde viac ako jeden milión ľudí, vláda sa otriasa v základoch.“
To môže byť aj dôvod policajných údajov o počte demonštrantov, ktorí prišli v nedeľu poobede vyjadriť svoj názor. Niekoľko dní pred pochodom parížska polícia oznámila, že očakávajú približne 100 000 účastníkov, hoci počet špeciálne vypravených vlakov a autobusov smerujúcich z francúzskych provincií bol väčší než pred dvoma mesiacmi. 13. januára polícia oficiálne oznámila 340 000 účastníkov. Organizátori „Manif pour tous“ napočítali cez jeden milión demonštrantov.
Tentokrát to však muselo byť menej. Oficiálne zdroje zastavili počítanie pri čísle 300 000, a to aj napriek vopred oznámenému plánu, že ak sa ulica za Víťazným oblúkom, kde sa demonštrácia konala, zaplní (čo znamená, že tam bude asi 1,2 miliónov ľudí), otvoria ďalšiu ulicu, kde sa budú môcť demonštranti posunúť. Toto sa udialo o 15:00. Následne sprístupnili ďalšiu ulicu, ale napriek tomu boli davy tak natlačené, že mnoho ľudí sa doslova vylialo na námestie l’Etoile, ktoré rozdeľuje Champs od ulice Grande-Armée s obrovským pódiom. Autorka tohto článku pozorovala časť demonštrácie z balkóna na 6. poschodí a môže dosvedčiť, že úzko poprepájaný nehybný dav zaplnil ulice medzi Víťazným oblúkom a riekou Seinou, čo je približne šesť kilometrov.
Týmto je demonštrácia „Manif pour tous“ jednou z najvýznamnejších za posledných tridsať rokov. A mnohých to prekvapilo. Predpovedali nižšiu účasť ako pred dvomi mesiacmi, berúc do úvahy náklady a unúvanie sa do Paríža zo vzdialených provincií. Mnoho veľkých rodín vzalo so sebou aj všetky svoje deti. Demonštranti však nežiadali práva, výhody či verejné peniaze. Svoj nesúhlas s „manželstvami“ a s „rozmnožovacími právami“ pre homosexuálne páry prišli Francúzi vyjadriť z princípu, aby bránili celú komunitu, práva detí a budúcnosť spoločnosti ako takej.
Mnohí z rečníkov spomenuli tieto argumenty aj na pódiu. Frigide Barjotová vynaložila veľké úsilie, aby politika a náboženstvo zostali mimo demonštrácie. Niektorým z predstaviteľov UMP, politickej strany exprezidenta Sarkozyho, však bolo umožnené vystúpiť. Väčšina z nich sa zasadzuje za legalizáciu civilných zväzkov ako alternatívy homosexuálnych „manželstiev“ a počas uplynulých rokov podporovali práva homosexuálov a kriminalizáciu „homofóbnych nenávistných prejavov“. Ľavicoví politici, ktorí sú proti „manželstvám“ osôb rovnakých pohlaví, boli rovnako vítaní, vrátane trockistického aktivistu. Robert Lopez, americký profesor, zožal nadšený potlesk za rozpovedanie svojho príbehu a problémov, s ktorými sa pasoval ako dieťa lesbickej matky. Medzi organizátormi tejto udalosti nechýbajú gayovia, ktorí nepodporujú legalizáciu homosexuálnych „manželstiev“. Adoptované deti dosvedčili dôležitosť otca aj matky pri ich výchove, adoptívni rodičia zase davu vymenovali ťažkosti, ktorým páry budú musieť čeliť. Ak totiž bude povolená adopcia detí homosexuálmi, zahraničné krajiny môžu odmietnuť deťom, ktoré potrebujú rodičov, cestovať do Francúzska.
Prehovorili aj predstavitelia židovského a protestantských náboženstiev, ako aj člen moslimského bratstva.
Väčšina účastníkov sa hlási ku katolicizmu, minimálne sociologicky, avšak organizátori nepozvali žiadneho katolíckeho biskupa, aby sa im prihovoril. Je však verejným tajomstvom, že najmä vďaka podpore katolíckej hierarchie prišlo na nedeľnú demonštráciu toľko ľudí.
Jazyk, ktorý odporcovia homosexuálnych „manželstiev“ a občianskeho uznania homosexuálnych párov nevedia prijať (napríklad výzvy Frigide Barjotovej skandovať „homosexuáli“ sa stretli so zdvorilou ľahostajnosťou), určitá nejednoznačnosť, pokiaľ išlo o ciele pochodu a pocit, že úžitok predchádzajúcich demonštrácií nebol dostatočne publikovaný, to všetko prispelo k nervozite davu. Slogany ako „Holland odstúp“ vznikli spontánne. Organizátori však stále žiadali „pána prezidenta“ o „dialóg“ alebo „referendum“ o návrhu zákona. Hlavnou požiadavkou Frigide Barjotovej bol rozhovor s Françoisom Hollandom ešte v daný deň.
Obete nedeľnej policajnej brutality tiež označila za „výtržníkov“ a „extrémistov“, čím ospravedlňovala použitie slzotvorného plynu a násilie voči davu.
Hovorca vlády v pondelok ráno po demonštrácii naznačil, že návrh zákona bude postupovať podľa plánu. Po prvom čítaní v Národnom zhromaždení je začiatkom apríla na programe jeho prerokovanie v Senáte. Očakáva sa, že návrh prejde do druhého čítania, ktoré sa bude konať, ak Senát neschváli identické znenie návrhu zákona.
Socialistická vláda však zatiaľ pripravuje ďalšie útoky na rodinu a právo na život. V Národnom zhromaždení sa napríklad očakáva búrlivá debata o uzákonení embryonálneho výskumu. Rodinám s vyššími príjmami sa budú krátiť prídavky na deti. A od Veľkonočnej nedele budú úplne zadarmo potraty a antikoncepcia pre neplnoleté dievčatá. Financovať sa budú z verejných zdrojov.
Jeanne Smitsová