Prorodinné hnutie na Slovensku sa chystá do veľkej bitky v referende, no nemôže si dovoliť odignorovať zápas o nový Civilný sporový poriadok. Tento zápas môže byť už vopred prehratý, hoci zákon ešte len ide v novom roku do parlamentu - s označením od jeho gestora Borca ako „vianočný darček“...
Minister spravodlivosti SR si dal na vláde schváliť Civilný sporový poriadok, ktorý nahradí Občiansky súdny poriadok. Súčasťou druhého kódexu sú antidiskriminačné klauzuly, ktoré sú útokom na základné ľudské práva a slobody: podnikania, združovania sa (asociácie), zmluvnú slobodu a právo na súkromný majetok. Štát pritom diskriminuje jedna radosť – dáva väčšie príspevky slobodným matkám ako tým, ktoré žijú v usporiadanom manželstve, dáva príspevky na dieťa iba po štvrté dieťa, dáva len veľkým investíciam daňové prázdniny, atď.
Antidiskriminačné zákony najviac ochromujú podnikanie (hlavne malé a stredné), nakoľko uvaľujú nelogické podmienky na podnikateľov na ich vlastnom pozemku, či v nehnuteľnosti. Podnikanie je založené na slobode a dobrovoľnosti a nie na nútení. Podobne zamestnávanie by malo byť dobrovoľné podľa hoci i subjektívnej potreby podnikania. Prečo by podnikateľ nemohol zamestnať svojho syna namiesto inej ženy, kandidátky na tú istú pozíciu?
Aj slogan rovnaká pláca za rovnakú prácu je úplne nerealistický, hoci je zakotvený už vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Paradoxne ďalší článok Deklarácie žiada, že pre toho, komu taká pláca nestačí na dôstojný život, treba aby mu finančne dopomohol štát... Štát tak neumožňuje slobodu dohody mzdy medzi zamestnávateľom a potenciálnym zamestnancom, resp. už zamestnancom. Znamenalo by to, že mzda je pri pohovoroch dopredu daná a nediskutovateľná, zamestnanec nemá právo vyjednať si vyššiu mzdu. Ak zamestnávateľ prilepší jednému zamestnancovi, aby som ho nestratil, tak musí zvyšovať plat všetkým!?
Ďalší skvelý príklad antidiskriminačnej praxe je z Národného pochodu za život. Vlaková spoločnosť odmietla najprv poskytnúť vlak pre účely pochodu. Po upozornení, že ide o prehrešok podľa antidiskriminačného zákona (áno, aj pre politický názor sa vraj nemá diskriminovať), spoločnosť nakoniec vlak poskytla. Lenže urobila tú najhoršiu službu, ako mohla – vlak značne meškal, mal staré vozne s kupéčkami, hoci požiadavka bola na otvorené vozne, nakoľko sa počas jazdy v nich slúžila omša. Ak by diskriminácia bola možná, organizátori by museli osloviť inú vlakovú spoločnosť.
Tak však bude vyzerať nediskriminácia, že napr. občanom tmavšej pleti, ktorých v reštaurácii nechcú, napľujú do jedla. Ak by diskriminácia bola možná, čo je základ spoločenských vzťahov, tak by sa takejto hostilite a nenávisti dalo zabrániť tým, že sa človek jednoducho vyhne tým, o ktorých vie, že sa s ním nechcú spolčovať. Ešteže nemusíme nediskriminovať ako zákazníci a môžeme si zatiaľ slobodne vybrať, v ktorom supermarkete nakúpime a nemusíme vo všetkých obchodoch nakupovať rovnako pravidelne. Aká sloboda!
Antidiskriminačná legislatíva, ako podmienka vstupu do EÚ, potláča náboženské práva a stavia kresťanov do neriešiteľných situácií. Tak to už beží na Západe, že keď kresťania pre rozpor vo svedomí odmietnu napomáhať homoagende, musia zaplatiť za citovú ujmu dotyčnému a ešte i pokutu štátu. A taký prípad sa už v SR stal, že tlačiar pod hrozbou súdu nakoniec vytlačil materiály, ktoré pôvodne odmietol pre homosexuálny obsah. A to ešte nemáme registrované partnerstvá, s tými sa príležitosti pre diskrimináciu podstatne rozšíria.
Do civilného sporového poriadku si homoaktivisti presadili možnosť, aby diskriminovaná strana mohla byť zastupovaná aj mimovládnou organizáciou zameranou „na ochranu pred diskrimináciou“. Zároveň bude dôkazové bremeno na zamestnávateľovi, ktorý sa na súde bude musieť brániť proti obvineniam z diskriminácie. A čo je opodstatnená a neopodstatnená diskriminácia nie je zadefinované. Pre ideológov neexistuje opodstatnená diskriminácia, keď cirkevná škola odmietne zamestnať praktizujúcu lesbu.
Treba najprv povedať, že za 10 rokov platnosti antidiskriminačného zákona sa nepreukázala potreba tejto legislatívy, nakoľko neexistujú žiadne konkrétne medializované či súdne spory v tejto veci. LGBTI skupiny tvrdia, že je nevymáhateľný a potrebuje novelizáciu. No aj táto nenápadná zmena v Civilnom sporovom poriadku môže viesť k lepšej vymáhateľnosti tohto pseudopráva.
Možnosť zastupovať „diskriminovanú“ stranu mimovládnou organizáciou, ktorá sa venuje výslovne „ochrane proti diskriminácii“, t.z. LGBTI skupinami, financovanými z EÚ či vládnych grantov, povedie k prenasledovaniu tých, ktorí nesúhlasia s homoagendou a nechcú jej napomáhať, ako to vidíme na Západe. Napr:
- reštaurácie, ktoré odmietajú ponúkať svadobné a registračné oslavy pre homopáry,
- fotograf, či pekár, ktorí sa odmietajú tváriť sa, že ide o svadbu,
- sexuológ, lebo nevedel radiť homosexuálnym dvojiciam,
- biskup odmietol zamestnať praktizujúceho homosexuála ako mladežníckeho pracovníka
Zoznam by mohol pokračovať. Podnikania, či povolania, kde sú postoje dotyčných známe, sú zámerne oslovené s cieľom vymámiť od nich peniaze, či finančne oslabiť podnikanie, resp. aj konkurenciu. Títo, často práve kresťania, sú terčom narafičených „antidiskriminačných prípadov“.
V slobodnej spoločnosti by mali byť ľudia slobodní robiť biznis, resp. poskytnúť služby, komu chcú, a teda aj slobodní odmietnuť poskytnúť služby pre akékoľvek dôvody. Prečo by mal byť tlačiar nútený tlačiť pre politickú stranu, či pre ideologickú organizáciu, s ktorou nesúhlasí, alebo pre kresťanskú komunitu, ak je proti šíreniu ich myšlienok? To nám už nezáleží na slobode?
Takéto zákony vôbec nevnášajú toleranciu do spoločnosti, ale spôsobujú ešte väčšie problémy. Ale štát musí niečo pre občanov riešiť, aby mali pocit, že ho potrebujú. Dokonca podľa tvorcov Stratégie ľudských práv schválenej Vládou SR je antidiskriminácia základným pilierom ľudských práv. Asi nemusím spomínať, ktoré porušovania ľudských práv pochodujú pod rúškom „ľudských práv“. Antidiskriminácia je ďalším z nich.
Jana Tutková
Autorka je riaditeľka Centra pre bioetickú reformu (www.pravonazivot.sk).