Keď Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila kvôli vírusu Zika celosvetový výnimočný stav, uviedla tiež, že choroba súvisí so zvyšujúcim sa počtom prípadov mikrocefálie detí. Hneď na druhý deň Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva, ktorý aktívne podporuje názor, že „prístup k potratu je záležitosťou ľudských práv“, vyvíjal tlak na krajiny v Strednej a Južnej Amerike, aby zmenili zákony, ktoré chránia prenatálne deti.
Nastala nová chvíľku oportunizmu a chytili sa toho aj iní aktivisti za právo na potrat. Blog ThinkProgress to opísali ako „dobrú stránku vírusu Zika“. Feministický blog portálu Slate s názvom XXFactor vyslovil nádej, že Zika by pre Latinskú Ameriku mohla byť „momentom podobným rubeole“. Tým narážal na to, že v 50. rokoch 20. storočia spájanie rubeoly s vrodenými defektmi detí spôsobilo, že verejnosť začala tolerovať potraty, ktoré boli dovtedy v Amerike nezákonné. Amnesty International zas hovorilo o „ničivých dôsledkoch“ protipotratových zákonov. Medzinárodná vetva Plánovaného rodičovstva tieto správy dokonca využila na vytvorenie špeciálnej zbierky na vírus Zika.
A to je dosť zvláštna reakcia – v neposlednom rade preto, že doteraz sa súvislosť medzi vírusom Zika a mikrocefáliou detí nepreukázala. Webové stránky WHO vysvetľujú, že „stále neexistuje žiadny vedecký dôkaz potvrdzujúci súvislosť medzi vírusom Zika a mikrocefáliou“. Kolumbijskí úradníci hlásia 3 177 tehotných žien nakazených vírusom Zika, avšak bez akéhokoľvek dôkazu, že by vírus spôsobil čo len jediný prípad mikrocefálie. Dve lekárske organizácie – jedna z Argentíny a druhá z Brazílie – naznačujú, že namiesto vírusu Zika by príčinou mohol byť istý pesticíd. Vírus Zika má totiž v Latinskej Amerike dlhú históriu a doteraz sa nikdy nespájal s vrodenými chybami.
Aj keby sa však nejaké spojenie predsa preukázalo, tak potratiť dieťa s mikrocefáliou je naozaj surová reakcia. Ultrazvuk ho totiž nemusí zistiť až do tretieho trimestra. A to už je dávno po tom, čo dieťa začína cítiť bolesť. Dokáže vtedy už tiež žiť mimo maternice. Taktiež je to termín, ktorý leží za časovou hranicou, v ktorom je väčšina pro-choice [za možnosť výberu, pozn. prekl] ľudí ochotná prijať potraty. Iné prenatálne testy, predovšetkým tie na začiatku tehotenstva, väčšinou pri diagnostike zlyhávajú. Okrem toho sa prognózy pre detí s mikrocefáliou môžu značne líšiť – ako sarkasticky pripomenul istý brazílsky novinár z BBC - ktorý má sám mikrocefáliu.
Nie je ťažké pochopiť, prečo sa obyvatelia Latinskej Ameriky môžu hnevať na skupiny ako OSN, Amnesty International či Medzinárodnú federácia plánovaného rodičovstva a na ich dlhoročné pokusy vnútiť cudzie morálne a právne princípy tým, ktorí zmýšľajú inak. V Spojených štátoch vznieslo voči tomu námietky len niekoľko protipotratových skupín, čo možno chápať, ako ďalší príklad neokolonializmu alebo ešte niečo horšieho – ako príkladu novej eugeniky. Prečo takáto slabá reakcia?
Môže sa stať, že eugenický impulz je v americkej kultúre tak hlboko zakorenený, že ho už ani nedokážeme spoznať. Už v roku 1909 štát Indiana schválil eugenickú nútenú sterilizáciu – zákon, ktorý svojím stanoviskom neslávne obhajoval aj Najvyšší súd a svoje stanovisko uzavrel slovami: „Tri generácie idiotov stačia“.
Ani tento postoj vtedajšia spoločnosť neodmietla. Prieskum časopisu Fortune z roku 1937 zistil, že dvaja z troch Američanov podporovali nútenú sterilizáciu „mentálne postihnutých“. Margaret Sangerová, ktorá v roku 1921 založila organizáciu, z ktorej sa neskôr stalo Plánované rodičovstvo, trvala na tom, že nerovnováha medzi „pôrodnosťou nespôsobilých a spôsobilých“ je „najväčšou hrozbou súčasnej civilizácie“.
Tento druh myslenia sa v Spojených štátoch prejavuje aj dnes, aj keď v inej podobe. Podľa Arthura Caplana, zakladateľa a vodcu bioetického programu New York University, viac než 85 % rodičov, ktorí sa prostredníctvom prenatálneho testovania dozvedia, že plod má Downov syndróm, ukončí tehotenstvo. Deje sa tak napriek štúdiám, ktoré zistili, že deti s Downovým sú šťastnejšie než tie, ktoré sú „normálne“. A že oveľa spokojnejšie sú práve rodiny s takými deťmi. O tom však už lekári nehovoria.
Odborníci na lekársku etiku sa už dlho znepokojujú kvôli rétorike, ktorú používajú lekári, keď rodičom hovoria o genetickom testovaní a potrate. Tí, ktorí bránia postihnuté osoby, argumentujú, že významnú úlohu v 85 percentnej potratovosti zohráva aj prístup lekára, ktorý je direktívny a nesie sa v duchu pohŕdania postihnutými. Mnohí z nás počuli veľmi smutné či nahnevané rozprávanie rodičov, ktorým sa dôrazne odporúčal nielen prenatálny test, ale aj potrat v prípade, ak bude test pozitívny. Skupiny obhajujúce práva postihnutých osôb na to zareagovali snahou o prijatie zákonov, ktoré by od lekárskej komunity žiadali zanechanie týchto neetických praktík. Žiadajú, aby lekári pacientom dávali len údaje o pozitívnom výsledku.
Možno je to začiatok organizovaného odporu voči nášmu smerovaniu k eugenike; odporu, ktorý je taký potrebný. Ako však ukazuje podlá reakcia na vypuknutie vírusu Zika, máme pred sebou ešte dlhú cestu. Prax vyraďovania zraniteľných, keď sa stanú nevhodnými, je presne tým, čo František kritizoval, keď hovoril o našej súčasnej „jednorazovej kultúre“. František trvá na tom, že prednosť máme dávať tým najzraniteľnejším medzi nami, a nie tým najproduktívnejším. Keď sa na niekoho pozerá ako na bremeno, je prvým znakom toho, že by sme mu mali venovať osobitnú pozornosť a starostlivosť.
Náhly záujem o obhajobu potratu, ktorý má byť odpoveďou na vírus Zika, sa zakladá na nevedomosti a účelnosti. Ak by sa tieto organizácie skutočne zaujímali o to, aby pomohli ľuďom trpiacim vírusom Zika – a nevyužívali ich na rozširovanie svojej agendy – počkali by, kým nebudeme vedieť viac. Viac by sa tiež zaoberali názormi komunity obhajujúcej práva znevýhodnených osôb.
Podporovatelia potratov a médiá by nemali arogantne trvať na tom, že rozvojové krajiny musia zmeniť svoje zákony tak, aby vyhovovali niekoho ideológii. Väčšiu službu by vykonali vtedy, ak by sa kriticky pozreli na hrozivé tendencie (v USa aj v iných krajinách), obracať sa pri riešení problémov, akým je aj vírus Zika, na eugeniku.
Charles C. Camósje mimoriadnym profesorom teologickej a sociálnej etiky na Fordham University.