Poznámka editora: Nasledovné interview od Izabelly Parowicz s kardinálom Raymondom Burkem, prefektom Vatikánskej Apoštolskej Signatúry bolo vypracované 7. januára 2014 a originálne publikované v Polonia Christiana magazine (http://www.pismo.
1. Vaša Eminencia, je vôbec možné byť len čiastočne katolíkom? Často počujeme výroky ako: „Som katolíkom, ale...“ Do akej miery sú katolíkom dovolené kompromisy, keď ide o obranu ľudského života, manželstva a rodiny?
Pojem „čiastočný katolicizmus“ je protirečením, ktoré odráža aktuálne kultúrne tendencie kloniace sa k individualizmu a relativizmu, inými slovami, tendencie prispôsobiť sa akejkoľvek skutočnosti, bez ohľadu na jej objektívny charakter - len podľa vlastných myšlienok a túžob. Katolíci, ktorí majú takúto predstavu o svojej katolíckej viere a jej praktizovaní sú niekedy nazvaní „cukrárenskí“ katolíci, pretože z toho, čo učí Cirkev o viere a morálke, si vyberajú to čo chcú veriť a čím sa chcú riadiť. Skutočný katolík prijíma bez kompromisov všetky pravdy, ktoré Cirkev učí o viere a morálnom živote.
2. Prečo sa nevinnosť v našej dobe bagatelizuje? Mám na mysli život nenarodených detí, deti, ktoré sú psychologicky znásilňované počas povinnej výučby sexuálnej výchovy a nevinnosť chápanú ako čistotu myšlienok a (predmanželskú) čistotu tela.
Ak chce táto totálne sekulárna agenda uspieť, musí pre svoj spôsob myslenia získať deti a mládež. Vzdelanie je hlavným kľúčom k víťazstvu v spoločnosti. Jediný spôsob ako zachytiť deti a mládež je ten, že si uzurpujú svätú povinnosť rodičov a učiteľov vzdelávať v súlade s tým, čo je pravdivé, dobré a krásne. Rodičia a učitelia, ktorí s rodičmi spolupracujú pri správnej výchove ich detí, musia nutne úplne rešpektovať obdobie nevinnosti detí a mladých ľudí. Rešpektovaním prirodzenej nevinnosti - ktorá je odrazom Božieho daru svedomia každému dieťaťu - rodičia a učitelia pripravujú deti a mladých ľudí, aby jasne a odvážne reagovali na tie sily, ktoré by ich olúpili o ich nevinu. A to ako zvnútra - vďaka účinkom prvotného hriechu – tak i zvonku, napríklad, kvôli zlým kamarátom a zlým komunikačným prostriedkom akým je napríklad pornografia na internete. Rodičia a učitelia by mali byť ostražití, či do učebných osnov nie je zavedené niečo, čo porušuje nevinnosť dieťaťa, či dokonca niečo, čo sa snaží vštepiť dieťaťu veľmi zlé spôsoby myslenia. Príkladom je učebný plán, ktorý schválili niektoré významné vlády: učí 4-5 ročné deti, že manželstvo môže mať i iné formy ako len celoživotné verné a plodné spojenie jedného muža a jednej ženy.
3. Hippokrates nebol katolík, no svojim bohom prisahal toto: „Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny.“ Dnes sú útoky na ľudský život čoraz silnejšie a silnejšie. Dokonca aj výslovne katolícki lekári, ktorí tiež skladajú (v modernej verzií) Hippokratovu prísahu, majú tendenciu posvätnosť ľudského života klásť na ľahkú váhu a umožniť riešenia, ktoré zahŕňajú zabíjanie (t. j. potraty a eutanáziu), aby sa zabezpečilo osobné naplnenie, pohodlie alebo odstránenie „problému“ jednotlivca. Ako môžeme zabrániť, aby sa toto vnútorné skryté zlo šírilo ďalej?
Situácia, ktorú opisujete, je tragicky reálna. Často som hlboko zarmútený, keď vidím ako je lekárske umenie, ktoré svojou povahou smeruje k uzdraveniu a zachovaniu ľudského života, ponížené len na technológiu zmrzačenia a smrti. Je dôležité, aby deti, medzi ktorými sú budúci lekári celého sveta, dostali solídnu katechézu, vrátane základnej formácie týkajúcej sa nedotknuteľnej dôstojnosti nevinného a bezbranného života, integrity manželstva a rodiny a slobodného správania sa podľa správne informovaného svedomia. Je tiež dôležité poskytnúť príležitosti pre lekárov a ďalších zdravotníckych pracovníkov, aby sa stretávali kvôli ďalšiemu vzdelávaniu týkajúceho sa etických a náboženských dimenzií zdravotnej starostlivosti a kvôli vybudovaniu vzájomnej solidarity v boji proti kultúre sekularizmu a smrti. Vynikajúcim príkladom takejto práce je Spoločensvo Lekárov svätej Gianny (St. Gianna Physician’s Guild), ktoré vyvinulo „Katolícku Hippokratovu prísahu spoločenstva lekárov sv. Gianny“.
4. Je kladený rastúci tlak na Poľsko, aby legalizovalo techniky in vitro. Vybraným nemocniciam sa už i pridelili verejné financie, aby „pomohli“ zúfalým párom. Katolícki lekári, ktorí sa verejne postavia za ľudský život a neváhajú ho chrániť, sú často nazývaní šialencami a fanatikmi, aj keď svoje pozície opierajú o silný, poctivý a dobre podložený výskum. Rovnakú nálepku dostávajú i obyčajní ľudia, ktorí sa zapoja do pro-life aktivít. Akými argumentmi možno presvedčiť tieto zvrátené (a často zmätené) mysle, ktoré nechcú počúvať „pápežencov“ ?
Je dôležité zdôrazniť, že opozícia Cirkvi voči „in vitro“ technikám určeným na ľudské počatie vychádza z prirodzeného mravného zákona a nie zo špecificky katolíckeho prikázania. Keď sa o tejto téme verejne diskutuje, je dôležité poukázať na to, že zdravý rozum berúci do úvahy nedotknuteľnú dôstojnosť ľudského života a integritu ľudského plodenia bude vždy a všade považovať umelé vytváranie ľudského života za veľmi zlé – hoci by to bolo i s dobrým zámerom. Uvažovať o otázke oplodnenia „in vitro“ by sme nemali bez odkazu na inštrukciu Donum Vitae vydanú dňa 22. februára 1987 na príkaz svätého Jána Pavla II. Kongregáciou pre náuku viery. Ona predstavuje základnú cirkevnú náuku spolu s prirodzeným mravným zákonom a potom rieši konkrétne otázky, ako napríklad oplodnenie „in vitro“.
5. Dnešný svet pohŕda mnohopočetnými rodinami (obzvlášť „nezodpovednými“ rodičmi), na druhej strane mnoho rodín sa snaží dať svojim deťom čo najlepšiu výchovu a vzdelanie. A aby tak mohli spraviť (v dobe ekonomickej krízy), rozhodnú sa, že nebudú mať „príliš veľa“ detí. Bezpochýb má poznanie antikoncepčných metód (či už Cirkvou schvaľovaných alebo nie) vplyv na moderný model rodiny. Ako môžeme podporovať otvorenosť k novému životu, keď tak veľa rodín a to vo vyspelých i rozvojových krajinách bojuje s finančnou neistotou? Sme i my, katolíci (t. j. katolícke manželstvá) nakazené určitým strachom z toho mať viac detí? Nehľadáme výhovorky, aby sme ospravedlnili naše uzatváranie sa voči novému životu?
Musíme si v pamäti uchovať dve základné etické a náboženské zásady. Po prvé, manželské puto je zo svojej podstaty zamerané na plodenie. Manžel a manželka budú teda vítať plodenie a výchovu detí ako „korunu slávy“ svojej manželskej lásky – ak mám teda použiť slová Pastoračnej konštitúcie o Cirkvi v súčasnom svete z Druhého vatikánskeho koncilu (Gaudium et spes, 48). Po druhé, plodenie a výchova detí je najzávažnejšou zodpovednosťou rodičov, ktorú vykonávajú s plným rešpektom voči povahe ľudského plodenia, a to bez použitia či už zariadení alebo chemikálií, aby tak zamenili umelé za to, čo je prirodzené. Pápež Pavol VI. nám podáva nemenné učenie Cirkvi o zodpovednom rodičovstve vo svojej encyklike Humanae Vitae (25. júla 1968). Svätý pápež Ján Pavol II. venoval svoje stredajšie audiencie počas prvých rokov svojho pontifikátu úvahám o manželskej láske a jej konkrétneho vyjadrenia v tajomstve plodenia. Je poučné si uvedomiť, že pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Caritas in veritate osobitne odkazuje na encykliku pápeža Pavla VI. Humanae Vitae, čo podčiarkuje, že náuka Humanae Vitae nie je len otázkou „individuálnej morálky“, a že pravé porozumenie ľudskej sexuality je nevyhnutné k pravému ľudskému rozvoju (č. 15). Podľa slov pápeža Benedikta XVI., je potrebné „ešte raz budúcim generáciám vyzdvihnúť krásu manželstva a rodiny a skutočnosť, že tieto inštitúcie zodpovedajú najhlbším potrebám a dôstojnosti človeka“ (č. 44).
Nakoniec je dôležité, aby sme pochopili, že manželská láska je sviatostnou účasťou na Božej láske, ktorá je čistá a nezištná, to znamená - úplne veľkorysá. Rodičia potom ako sa postarajú o to, čo je nevyhnutné pre správnu výchovu svojich detí, budú veľkorysí pri prijímaní každého daru nového ľudského života od Boha, uznávajúc v akte plodenia spoluprácu pri tajomstve Božej lásky, ktorá je konkrétne ich láskou. Týmto spôsobom budú učiť svoje deti milovať rovnakým spôsobom, t. j. prijať i obetovanie hmotných statkov kvôli láske k Bohu a blížnemu. Antikoncepčná mentalita, ktorá radikálne narúša krásu manželstva a rodiny, nás učí hľadať hmotné statky nado všetko. Takto sa stávame sebeckými. Niet divu, že antikoncepčná mentalita vedie nakoniec myseľ jednotlivca k ospravedlneniu vykonania potratu, teda skutočného zlého skutku.
6. Za posledných 50 rokov sa cirkevná anulácia stala pomerne jednoduchým spôsobom, ako sa dostať z ťažkého alebo nevyhovujúceho manželstva. Skutočné dôvody na vyhlásenie neplatnosti manželstva sú často zamieňané za púhe výhovorky o začatí nového života. Existujú prípady, keď jeden alebo obaja manželia fiktívne zmenili svoju adresu, aby získali kladné rozhodnutie od druhého, rýchlejšieho alebo „nie tak úzkoprsého“ diecézneho súdu. Stáva sa tiež, že aj keď jeden z manželov tlačí na zrušenie, druhý sa k tomu stavia negatívne a - ak je anulácia udelená - nakoniec veľmi trpí alebo dokonca stratí vieru. Navyše sa zdá, že vzniká „na trhu“ nový druh právnikov špecializujúcich sa v týchto prípadoch na neplatnosť. Mohli by ste nám, Vaša Eminencia, ponúknuť niektoré postrehy na to, ako najvyššie súdne orgány Cirkvi zabraňujú zneužívaniu inštitútu anulácie? Ako môžu laici odolať pokušeniu zneužiť anuláciu ako „núdzový východ“ z nerozlučiteľného manželstva?
Najvyšší tribunál Apoštolskej Signatúry má zodpovednosť za dohliadanie na správny výkon spravodlivosti v Cirkvi. To zahŕňa spravodlivosť pri správe manželských súdov v prípade obvinenia z neplatnosti manželstva z jednej alebo oboch strán manželstva. Prostredníctvom metód, ktoré používajú manželské tribunály - t. j. prostredníctvom procesu, ktorý je ustanovený v univerzálnom práve Cirkvi - sudca alebo sudcovia dospejú k rozhodnutiu o pravdivosti tvrdenia, že manželstvo bolo od začiatku neplatné, aj keď sa zdalo, že je to platné manželstvo. Univerzálny zákon Cirkvi tiež stanovuje dôvody na základe ktorých jedna alebo obe strany môžu takéto tvrdenie urobiť. Tento proces je zameraný výhradne na objavenie pravdy, s ohľadom na to, že len pravda slúži dobru zúčastnených strán. Rozhodnutie súdu sa správne nazýva „vyhlásenie o nulite“, nie „zrušenie“, aby to nebudilo dojem, že Cirkev zrušila platný manželský zväzok. Takéto vyhlásenie znamená, že sudca či sudcovia - prostredníctvom procesu, v ktorom boli starostlivo zvážené všetky argumenty v prospech platnosti manželstva a všetky argumenty v prospech neplatnosti manželstva - s morálnou istotou uzavreli, že manželstvo bolo od začiatku neplatné. Morálna istota znamená, že sudca či sudcovia, ktorí zvažujú všetky argumenty – majúc Boha pred svojimi očami - nemajú žiadnu rozumnú pochybnosť, pokiaľ ide o neplatnosť. Tento proces zahŕňa aj prostriedky pre stránky, ktoré by sa usilovali o účinnú nápravu, v prípade, že by sa domnievali, že proces neposlúžil pravde.
Rozpad manželstva môže byť spôsobený niečim iným, než je neplatnosť manželského súhlasu od začiatku manželstva. Napríklad môže byť spôsobený hriešnosťou jednej alebo oboch strán. Stránka by sa mala domáhať potvrdenia manželskej nulity len keď je presvedčená, že jej manželstvo, ktoré predtým považovala za platné, bolo v skutočnosti neplatné.
Okrem prijímania sťažností ohľadom možných krívd spáchaných miestnymi súdmi, Najvyšší súd Apoštolskej Signatúry tiež dostane výročnú správu o stave a činnosti každého manželského tribunálu. Po preštudovaní správy pošle vyjadrenie manželskému tribunálu, aby mu pomohol lepšie vykonávať svoju prácu. Apoštolská Signatúra tiež niekedy požiada o kópiu konečného rozhodnutia v prípade manželskej nulity, za účelom overenia, že k takémuto rozhodnutiu priviedla proces spravodlivosť a teda pravda. Na druhej strane má Apoštolská signatúra právomoc udeľovať určité prejavy priazne voči súdom kvôli účinnejšiemu výkonu spravodlivosti.
7. Chcel by som sa dotknúť problematiky politikov, ktorí sú katolícki len podľa mena, ktorí konajú proti učeniu Cirkvi, napríklad verejne podporujú potraty alebo legalizáciu homosexuálnych „manželstiev“. Vaša Eminencia často zdôrazňuje, že týmto politikom sa nesmie podávať sväté prijímanie, aby sa tak zabránilo hriechu svätokrádeže. Ako by mali kňazi postupovať, aby sa zabezpečilo, že tento zákaz splní nielen sankčnú ale aj nápravnú funkciu?
Odoprenie svätého prijímania tým, ktorí pokračujú v evidentne ťažkom hriechu, po tom, čo boli riadne napomenutí, nie je otázkou trestu, ale disciplíny, ktorá rešpektuje objektívny stav človeka v Cirkvi. Dokonca aj svätý Pavol v 11. kapitole Prvého listu Korinťanom nabádal prvých kresťanov: „Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie,“ (v. 29), tak aj Cirkev celé veky nabádala tých, ktorí sú v stave zjavne ťažkého hriechu, aby nepristúpili k svätému prijímaniu. V prípade politika alebo iného verejného činiteľa, ktorý pôsobí proti mravnému zákonu vo vážnej veci a napriek tomu prezentuje samého seba ako toho, ktorí pristupuje k svätému prijímaniu, by kňaz mal takúto osobu napomenúť. A potom, ak on alebo ona stále trvá na pristupovaní k svätému prijímaniu, kňaz by mal odmietnuť dať takejto osobe Kristovo Telo. Odmietnutie kňaza dať sväté prijímanie je prvým skutkom pastoračnej lásky, pomáha dotknutej osobe tým, že jej zabráni svätokrádeži a zároveň uchráni od pohoršenia aj ostatných veriacich.