Moja dcéra Zoe prehovorila 24. januára 2013 k davu na Pochode mladých za život vo Washingtone. Už niekoľko mesiacov ju ako mentor viedol Bryan Kemper z organizácie Stand True Pro-Life Outreach („Stojte naozaj pro-life“). Cítila sa pripravená na kariéru aktivistky pro-life. Jej cieľom bolo povzbudiť mladých ľudí, aby vstali a pripojili sa k nej v boji proti potratom. Keď ale povedala: „Pretože, čo ak by ma moja mama dala potratiť?,“ Bryan sa na mňa pozrel a povedal, „mala by si je to povedať TERAZ.“
O desať mesiacov neskôr, keď sme hodnotili našu akciu v Lapeer, Michigane, som sa ocitla v situácii, keď sme sa dostali na už známu tému. Bryan ma požiadal, aby som hovorila na inej akcii, ja som povedala áno, a on ma požiadal, aby som zvážila, že poviem deťom o svojom potrate. Už nastala chvíľa, kedy som cítila odvahu a myslela som, že som práve na okraji nájdenia toho správneho momentu, ale tá chvíľa prešla. S manželom sme sa už rozhodli, že na tú diskusiu nie sme pripravení.
„Mala by si čas hovoriť na Pochode za život spolu s Alvedou Kingovou?,“ spýtal sa Bryan. „Samozrejme, to by bolo skvelé,“ bola moja typická odpoveď. „Povieš to tvojim deťom do januára?“
V žiadnom prípade. Môžem bez pochybností vyhlásiť, že by som absolútne nemala odvahu povedať mojim deťom, že som bola s mojím prvým dieťatkom na potrate. Určite by som na to nenabrala odvahu počas najbližších dvoch mesiacoch. Zbláznili ste sa? Proste nie.
„Nemôžem Ťa potom požiadať, aby si verejne hovorila, kým to nepovieš svojim deťom. Je to politika organizácie Už viac nemlčíme.‘“
Pochopila som. Viem presne, prečo funguje táto politika. A ja si dám prestávku od verejných vystúpení. Bodka. A bez otázok.
Alebo nie.
Moje deti boli vždy ochotné zúčastňovať sa na pro-life aktivizme spolu so mnou. Deti vidia celý problém najjasnejším a najjednoduchším spôsobom. Potrat je zabitie dieťaťa. Zabitie dieťaťa je nesprávne. Roky som stála na chodníku a prosila matky a otcov, aby prehodnotili svoju voľbu. Raz, keď mal Jackson iba štyri roky, zakričal „NECHOĎTE NA POTRAT!“ V roku 2012 sa zase Zoe dostala na titulky pro-life novín, keď sa postavila proti pro-potratovým protestujúcim na zjazde demokratickej strany. Sú pevne a oddane PRO-LIFE. Nemôžem byť na ne viac pyšná.
Ale cítila som hanbu.
Nevedeli, že ich vlastná matka raz stála na tej druhej strane chodníka. Ale ako by som im to mohla povedať? Čo by si o mne pomysleli? Ktorá žena môže povedať dieťaťu, že potrat je vražda a vražda je nesprávna, ale nie v mojom prípade, keďže som vtedy bola pro-choice a bola som mladá a nevedela som, čo mám robiť... Tak som sa rozhodla ukončiť život vášho najstaršieho brata z obyčajnej pohodlnosti.
Vedela som, že mám podporu. Niektorí úžasní ľudia sa za mňa modlili. Bryan mi poslal správu: „Som tu s Kevinom Burkeom (zakladateľom Ráchelinej vinice) a modlíme sa, aby si našla slová, ako to povedať deťom.“ „Otec Pavone a ja sa modlíme za Tvoj rozhovor s deťmi.“ „Georgette (spoluzakladateľka organizácie Už Viac Nemlčíme) a ja sa modlíme za to, o čom sme predtým hovorili.“ Po chvíli som zdvihla obočie a potom sa pousmiala a ďakovala, že mám takýchto bojovníkov, ktorí sa za mňa modlia.
Nakoniec som sa spýtala svojho kňaza, či si myslí, že by som to mala povedať aspoň mojej najstaršej dcére, Zoe. Povedal: „Bol by som určite veľmi prekvapený, keby nevedela, o čo ide. Mala by to vedieť.“ Hovorila som mu: „No, má už skoro trinásť a práve som jej povedala o Santovi. S plačom zaspala a nerozprávala sa so mnou dva dni.“ Ale on ma povzbudil, aby som sa za to modlila a zvážila, že je poviem o svojej minulosti. Keď som sa na druhý deň zobudila, bola som si istá, že skôr ako pôjdem zase spať, odhalím svoje hrozné tajomstvo svojej dcére.
V stredu 8. januára, skoro rok po tom, ako Zoe hovorila na akcii Stand True, sme prišli do katedrály a vyložili troch mladších na kurz formácie vo viere. Potom som povedala Zoe, že sa musíme porozprávať. Takmer sa rozplakala a s panikou sa spýtala: „Ideme mať pohovor o puberte? Pretože ja sa NECHCEM rozprávať o PUBERTE.“ Nemohla som sa nerozosmiať a povedala som jej, aby sa ukľudnila a posadila.
S vreckovkou v ruke som jej prerozprávala moje spomienky na potrat môjho prvého bábätka. Hlasno som plakala a rozprávala cez slzy. Zoe počúvala s kamennou tvárou. Keďže som si myslela, že strávime v objatí plačúce celých 90 minút, počas ktorých mali jej súrodenci kurz, bola som mierne prekvapená, že som dohovorila už po 10 minútach. „Máš ešte nejaké otázky?“ „Nie.“ „Si v pohode?“ „Áno.“ „Odpúšťaš mi?“ „Áno, chcela by som hovoriť s otcom Rossim.“ A tak sme zavolali otca Rossiho. Navrhol, že by sme mohli nájsť útechu počas stretnutia s našim Pánom a zamierili sme na adoráciu. Na kolenách, bok po boku, som z hĺbky srdca opakovane ďakovala Ježišovi za túto mladú ženu a za jej pochopenie, súcit a za Jeho milosť, Jeho milosrdenstvo a Jeho lásku. Ako som sa posadila do lavice, s obdivom som hľadela na Zoe, ako pozerá na Nášho Pána v Najsvätejšej Sviatosti a pokračuje v modlitbe. Modlila sa a modlila a modlila. Potom sa ma po niekoľko mesiacov okrem jednej alebo dvoch otázok nepýtala nič viac ohľadom mojej skúsenosti. Až raz prišla a povedala: „To adorácia mi pomohla, keď si mi povedala o tvojom potrate.“ Keď sme v ten večer odchádzali z adorácie, zhodli sme sa, že jej súrodenci (Lily, 11 rokov, Bella, 9 a Jackson, 7) ešte nie sú zrelí na túto správu.
Ako to často robievam, ponáhľala som sa domov, aby som sa podelila o tento zážitok na facebooku. Pripojila som odkaz k môjmu svedectvu, ktoré som publikovala pred rokom a pol. Ako som sedela pred počítačom, vôbec som si neuvedomila, že najmenší syn Jackson stojí za mnou. Až kým sa nespýtal: „To si ty na obrázku? Prečo držíš nápis, kde sa píše‚ĽUTUJEM SVOJ POTRAT‘? Bola si na potrate?“
Zmocnila sa ma panika. V tom momente som sa potichu pomodlila: „Pane, prosím, veď ma. Už to nebudem pred mojimi deťmi skrývať. Pomôž mi.“ A povedala som: „Áno, bola som na potrate.“ A zadržala som dych.
Jackson pokračoval: „Počkaj. Musela si dostať INJEKCIU?“ „Čože?“ „Áno, zlatko, dostala som.“ Potom sa vrátil k domácej úlohe a spýtal sa: „Ako sa vyhláskuje ‚Guido‘?“ Bola som trochu prekvapená. „G-U-I-D-O.“ Pustil ceruzku a povedal: „Už som dopísal úlohu.“ A vybehol hore, aby sa osprchoval.
V duchu som sa usmiala a ďakovala som Bohu, že to bolo za mnou. Bola som iba mierne prekvapená, keď som neskôr zistila, že to ešte NEBOLO ZA MNOU. Keď sa Lily a Bella tmolili okolo mňa a čakali, že ich uložím, Jackson vyhlásil: „Vedeli ste, že mama bola na potrate?“ Lily sa na mňa pozrela a spýtala sa: „Nie, nebola. Mala iba podviazané vaječníky. Počkaj. Bola si na potrate?“ A vtedy doľahla na Jacksona závažnosť tejto situácie. Rozplakal sa a vybehol hore do izby. Ja som otvorila webstránku s mojím svedectvom a povedala Lilly a Belle, aby si to spolu prečítali a prišli hore, aby sa ma spýtali akékoľvek otázky.
Keď som sa priblížila k dverám Jacksonovej spálne, počula som, ako ho Zoe utešuje. Počula som, ako hovorí: „Nebuď smutný, zlatko. Každý robí chyby, ale môžeme sa z nich poučiť. Mama bola na spovedi a ľutuje, čo urobila. Ale teraz to napráva prácou, ktorú robí teraz.“ Bola som absolútne prekvapená. Znovu som poďakovala Ježišovi za túto úžasnú mladú ženu a vstúpila som do Jacksonovej izby. Neváhal a hodil sa mi rukami okolo krku. Lily a Bella sa k nám pripojili a spýtala som sa ich, či majú nejaké otázky. Hovorili sme o Davidovi Jamesovi a prosili ho, aby sa modlil za nás a za všetky ženy zvažujúce potrat. Plakali sme. Smiali sme sa. Modlili sa. Objímali sme sa.
Silno som vydýchla a spýtala sa, či sú všetci v poriadku. Moje zlaté detičky sa na mňa pozreli a Jackson povedal: „Mama, ak máš ešte nejaké tajomstvá, môžeš si ich nechať pre seba? Nemám rád, keď plačeš.“ Sľúbila som mu, že UŽ NEMÁM žiadne tajomstvá. Bola som slobodná. Už som viac nemlčala.