Pretože o zomrelých existujú mylné názory, je potrebné vziať na vedomie nasledovné:
Nech nikto nevynechá modlitbu za zosnulého len preto, že podľa vonkajšieho zdania žil poslušne a zbožne.
Len za mučeníka nie je potrebné sa modliť, pretože on svoj život obetoval pre Krista a platia o ňom Ježišove slová: „Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.” (Mt 10,39) Pápež Inocent III. preto hovorí: „Krivdili by sme mučeníkovi, keby sme sa za neho modlili.”
Tiež za deti, ktoré zomreli v stave krstnej nevinnosti, sa netreba modliť, pretože nemajú žiadne hriechy a prídu hneď do neba. Preto naša Cirkev nepoužíva na ich pohrebe čiernu farbu znamenajúcu smútok, ale bielu, ktorá je výrazom radosti. O ostatných smrteľníkoch však nevedno, aký ortieľ nad nimi Boh po smrti vyriekol.
Svätý Ludwig Bertrand (+1580), dominikánsky mních, obrátil mnoho duší v Južnej Amerike a mal od Boha dar reči a múdrosti. Tvrdil, že jeho otec, notár vo Valencii, bol osem rokov v očistci, hoci to bol veľmi zbožný muž, a jeho syn za neho obetoval množstvo modlitieb a pokání.
Tiež sa častejšie stávalo, ako to už bolo spomínané v podobnom prípade (týkalo sa to prípadu predstavenej sestry Lucie), že zomrelí, ktorí podľa všeobecnej mienky súčasníkov viedli bohabojný život, sa po rokoch zjavili a prosili žijúcich o ich príhovor.
Jeden z najsvedomitejších pápežov, ktorý s veľkou horlivosťou pracoval pre blaho detí, bol Inocent III. (+1216). A predsa svätý kardinál Bellarmín tvrdí (+1621), že svätej Luitgarde (+1246) bolo Bohom zjavené, že tento pápež bol po svojej smrti odsúdený byť až do konca sveta v očistci.
Anna Katarína Emmerichová dokonca uvádza: „Vidím miesta, kde boli očisťovaní tí, ktorí boli neskôr svätorečení, avšak vo chvíli odchodu z tohto sveta ešte nedosiahli naplnenie svojej svätosti. Podľa týchto slov by sa niektorí svätí nevyhli očistcu. Kto sa teda domnieva, že nejaký obyčajný smrteľník, ktorý žil poslušne a zbožne, nepotrebuje modlitby, nachádza sa vo veľkom omyle.
Nech si nikto nemyslí, že je zbytočné modliť sa za zosnulého preto, že viedol zlý život.
Aj takýto človek môže kvôli dobrým skutkom, ktoré vykonal vo svojom živote alebo na príhovor iných, v okamihu smrti dosiahnuť milosť pokánia a takto sa zachrániť pred peklom. Kajúci lotor a vrah (porov. Mt 27,38) po pravici ukrižovaného Ježiša Krista nie je jediný, komu bola v hodine smrti udelená mimoriadna milosť.
V podobenstve o robotníkoch vo vinici Kristus naznačuje, že je možné získať si nebo aj na sklonku života. V podobenstve počúvame, že tí, ktorí začali s dennými prácami až v poslednej hodine, dostali takú istú mzdu ako tí, ktorí sa namáhali už od rána (porov. Mt 20,9).
U žiadneho zomierajúceho nenastáva smrť okamžite. Nikde v prírode neexistujú náhle prechody, napr. rastlinka sa nestane stromom za jednu noc; ani so stromom to nie je tak, že dnes kvitne a zajtra už dáva plody. Všetko sa deje pomaly. A preto aj človek nezomiera okamžite, ale postupne, čo dokazujú v poslednom čase aj lekárske štúdie. Aj keď už umierajúci prestal dýchať a pohybovať sa, neznamená to, že jeho duša už opustila telo. Nie je preto vylúčené, že umierajúcemu sa ukáže zvláštne svetlo a má možnosť v poslednej chvíli uvidieť pred sebou svoj život od najútlejšieho veku, ako o tom svedčia niektorí
ľudia, ktorí boli zachránení, napríklad pred utopením.
Je možné, že umierajúci v okamihu smrti nahliadne aj do večnosti. A takisto je možné, že v tomto poslednom okamihu niektoré duše zachváti veľká ľútosť, skrze ktorú môžu byť zachránené. Nemôžeme teda odsudzovať žiadneho zosnulého, lebo nevieme, čo sa s ním v hodine smrti udialo a či sa mu v poslednom okamihu nedostalo od Boha mimoriadnej milosti za jeho dobré skutky, ktoré v živote vykonal.
Dokonca ani samovrah alebo človek, ktorý bol popravený v dôsledku súdneho rozsudku, sa nesmie zatracovať, pretože nie sme vševedúci a nikto nevie, čo sa udialo v jeho duši počas zomierania. Ak odoprela raná Cirkev samovrahovi cirkevný pohreb, nebol to žiaden výrok zatratenia, ale stalo sa tak kvôli vyjadreniu nevôle voči samovražde. Vieme predsa, že ak lekár potvrdí, že si samovrah vzal život v okamihu náhlej šialenosti, nikdy mu Cirkev neodoprie cirkevný pohreb.
V Ríme bol raz odsúdený na smrť istý zločinec. Zbožný kňaz navštívil nešťastníka v žalári a veľmi sa namáhal, aby ho pohol k ľútosti a svätej spovedi. Všetky poučovania a prosby boli však márne, nešťastník zostal zaťatý. Nakoniec, keď ho kňaz doprevádzal k miestu popravy, padol mu k nohám a prosil ho ešte raz, aby neodchádzal na večnosť, kým sa nezmieri s Bohom. Zlosyn mu odpovedal preklínaním. Nad týmto zatvrdnutím sa kňaz tak rozhneval, že po poprave zvolal k zhromaždenému ľudu: „Takto zomiera zatratenec!” Po mnohých rokoch mal byť tento kňaz, ktorý žil sväto, blahorečený. Celý jeho život bol Cirkvou dôkladne preskúmaný a nenašlo sa nič, čo by si zaslúžilo akékoľvek pokarhanie. Blahorečenie sa javilo ako uzavretá záležitosť. Tu sa však prihlásili svedkovia, ktorí sa pamätali na onen výrok pri poprave. A čo sa udialo? Kňaz aj napriek svojmu bohabojnému životu nebol blahorečený, a to iba preto, že vtedy pochyboval o Božom milosrdenstve a zatratil zanovitého hriešnika. Cirkevný úrad totiž rozhodol, že nikto nemôže vedieť, či sa hriešnikovi v poslednom okamihu vďaka dokonalej ľútosti nedostalo odpustenia od Boha. Preto bol jeho výrok nevhodný.
Ak viedol niekto na zemi zlý život ako napríklad Mária Magdaléna, ktorá sa však úprimne polepšila, konala pokánie a teraz je uctievaná ako svätá, tak nesmie byť voči nemu vynesený žiaden odsudzujúci rozsudok. Ilustruje to príklad vyrozprávaný svätým biskupom Alfonzom Maria de Liguori v jeho knihe Die Herrlichkeiten Mariens. V meste, kde žila blahoslavená sestra Katarína od svätého Augustína,žila aj žena menom Mária, ktorá viedla od mladosti nemravný život, a preto ju nakoniec vypovedali z mesta. Po istom čase bola nájdená mŕtvola tejto ženy v jaskyni za mestom. Na jej tele bolo možné spoznať, že zomrela na škaredú chorobu. Každý sa mohol domnievať, že po smrti bola zatratená. Avšak po štyroch rokoch sa ukázalo, že tomu tak nebolo. Rehoľníčka Katarína, ktorá mávala často zjavenia, dostala raz počas modlitby videnie. Priblížila sa k nej temná postava, duša z očistca, a hovorila: „Sestra Katarína! Aká som ja nešťastná! Ty sa toľko modlíš za zomrelých, iba na mňa nemyslíš!” Katarína sa jej opýtala: „Kto si?” Duša odpovedala: „Som úbohá Mária, ktorá zomrela v jaskyni. Milosrdenstvom Božím som bola zachránená. Keď som bola celým svetom opustená, volala som z hĺbky svojho srdca k Matke Božej: ,Ó, Mária, Útočište hriešnikov, zmiluj sa nado mnou! Príď mi na pomoc! Pocítila som potom veľkú ľútosť nad svojimi hriechmi, a tak som ušla peklu. Avšak teraz musím o to väčšmi trpieť. Keby si za mňa obetovala niekoľko svätých omší, mohla by som byť čoskoro vyslobodená. Ja by som potom v nebi za teba ustavične prosila.” Takže aj v tomto prípade vidíme nielen veľkolepé pôsobenie ľútosti v hodine smrti, ale aj moc utiekania sa k Panne Márii.
Najsvätejšia Panna, Darkyňa všetkých milostí, odmení aj najmenšie služby vykonané ku jej cti mimoriadnymi milosťami v hodine smrti. Potvrdzuje to udalosť zo života svätého farára z Arsu.
Prišla k nemu jedna zúfalá žena, ktorej manžel, vlažný vo viere, zomrel nezaopatrený sviatosťami. Ján Mária Vianney, ktorý poznal tajomstvá ľudských sŕdc, upozornil zarmútenú ženu, že jej manžel prinášal v máji kytice kvetín na ozdobu obrazu Matky Božej, a dodal: Ježiš má zľutovanie s tými, ktorí uctievajú jeho Matku. Váš muž v okamihu smrti dostal milosť, aby si vzbudil ľútosť. Jeho duša je v očistci a my ju môžeme modlitbami a dobrými skutkami oslobodiť.” Žena sa čudovala, že svätý kňaz z Arsu poznal tajomstvá z jej domáceho života, o ktorých nikomu nerozprávala. Preto bola presvedčená, že je pravda aj to, čo jej rozprával o osude manžela.
Je teda reálne, ako ukazuje aj tento prípad, že hriešnik môže ešte v poslednej chvíli dostať zvláštnu Božiu milosť a dosiahnuť odpustenie hriechov. Nemôžeme teda nad zosnulým vyniesť rozsudok, aj keď bol vo svojom živote nábožensky vlažný. Božie milosrdenstvo je nevysvetliteľné a naším rozumom nepochopiteľné.
Aj vďaka príhovorom iných preukazuje Boh hriešnikovi v hodine jeho smrti milosť, ako o tom svedčí nasledujúci príklad: Mária Denisa (+1653) z Martignatu, rehoľníčka Rádu Navštívenia v Annecy vo Francúzsku, strávila svoju mladosť na kniežacích dvoroch, preto mala zvláštnu účasť na osudoch kniežat. Ako jej predstavená Františka Magdaléna Changy vo svojich životných spomienkach podáva, naša rehoľníčka, ktorá sa často modlila za duše, upadla jedného dňa do vytrženia, keď sa po svätom prijímaní opäť prihovárala za duše zomrelých, a uvidela očistec. Tam spozorovala medzi inými dušu svojho známeho, vojvodu z Nemours, usmrteného 30. júla 1652 v súboji so svojím švagrom Beaufortom, v plameňoch. Tento šľachtic viedol veľmi ľahkomyseľný život, starajúc sa len o svoje telesné potreby. A predsa ho Boh nezatratil, pretože jeho príbuzní sa veľmi modlili za jeho spásu. Vďaka príhovoru zbožných duší sa nad ním Boh zľutoval a doprial mu v hodine smrti milosť dokonalej ľútosti. Pretože nikdy nestratil vieru, podobal sa svieci, ktorá mohla byť ľahko zapálená iskrou Božej milosti. Menovaná rehoľníčka sa ponúkla ako zmierna obeta za nešťastného vojvodu. Čoskoro nato opuchla po celom tele a mohla chodiť len s palicou, pričom trpela nevýslovnými duševnými mukami.
Ježiš Kristus, ktorý nás vykúpil najvyššou cenou a pre našu spásu nesmierne veľa vytrpel, nezatracuje len tak ľahko dušu, ako ani my nezahadzujeme ľahkomyseľne predmety, ktoré boli veľmi vzácne. Ak Spasiteľ vidí len štipku dobrej vôle u človeka, nenechá ho zahynúť naveky, ale ide ako dobrý pastier za stratenou ovečkou v hodine smrti, aby ju zachránil. Sväté písmo vzhľadom na túto pravdu hovorí, že Boh „nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo” (Iz 42,3).
Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová píše: „Veľká je spravodlivosť Božia, avšak ešte väčšie je jeho milosrdenstvo. Boh zatracuje iba tých, ktorí sa nechcú obrátiť. Tých však, ktorí majú ešte štipku dobrej vôle, zachraňuje. […] Kristus nevisel na kríži a nerozpínal svoje ruky nadarmo. Je omnoho viac zachránených duší, ako si myslíme.” Tieto slová povedala Emmerichová poetke Luise Hensel (+1876), konvertitke, ktorá sa bála o osud svojich protestantských príbuzných, predovšetkým o otca. Plné útechy sú i tieto jej slová: „Ak dá boháč svojej kuchárke, chystajúcej sa uvariť mu polievku, iba vodu a chlieb, predloží mu kuchárka iba vodnú polievku.” Tým chcela povedať: Ľudia, ktorí dostali od Boha menej osvietenia a majú teda po náboženskej stránke skromnejšie vedomosti, dosiahnu u Boha odpustenia ľahšie, pretože od nich nemôže veľa žiadať.
Ježiš povedal svätej Gertrude: „Ak vidím umierať človeka, ktorý na mňa rád myslel a vykonal nejaký dobrý skutok, zjavím sa mu pri smrti s tvárou plnou milosrdenstva a láskavosti, takže človek z hĺbky svojho srdca ľutuje, i keď ma niekedy vo svojom živote urazil. Táto ľútosť ho potom zachráni.” A preto sa nachádza v očistci mnoho duší, o ktorých si na zemi ich príbuzní a blížni myslia, že sú zatratení. Z tohto dôvodu sa ľudia dopúšťajú veľkej chyby, keď vynechávajú modlitbu za zomrelých mysliac si, že by im aj tak nepomohla. Hlavne v adventnom čase, keď očakávame príchod Pána, máme si častejšie spomínať na mŕtvych príbuzných v modlitbách, pretože aj oni túžia po jeho príchode.
Je omyl myslieť si, že v očistci nie sú žiadne citeľné utrpenia
V niektorých nových rukopisoch sa autori v snahe „nezaťažovať srdcia” veriacich pokúšajú zbavovať očistec jeho hrôz a vykresliť ho v čo najružovejších farbách. Tvrdí sa, že utrpenia v očistci sú sladké. O tom sa dá právom pochybovať, pretože žiadna bolesť nie je príjemná, každá je trpká, dokonca aj vtedy, keď sa trpezlivo znáša. Cirkev nehovorí bezdôvodne: „Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou, dotkla sa ma Pánova pravica” (Jób 19,21). V takých rukopisoch sa popierajú zjavenia, ktoré mali mnohí svätí o očistci, pretože vraj ľuďom naháňali úzkosť a hrôzu. No azda je nešťastím, ak by hriešnik pocítil bázeň pred Bohom a prebral by sa z hriešnej ospalosti? Aby sila týchto súkromných zjavení bola oslabená, utiekali sa títo moderní spisovatelia dokonca k podozrievaniu. Tvrdili, že svätí, ktorí mali zjavenia o očistci, boli hysterickí a že ich zjavenia je nutné pripisovať halucináciám a chorobným hysterickým stavom. Takýchto kritikov zastaví iba vážnosť Svätého písma. Možno považovať za hysterikov ľudí, ako bol Mojžiš pred horiacim krom, traja apoštoli na hore Tábor, umierajúci Štefan s očami upretými na otvorené nebo či Šavol prichádzajúci pred brány Damasku?
Istý autor spisu o očistci hovorí o „kolísavom a deravom člne súkromných zjavení a dodáva: „To sú veci, ktorými sa zastrašujú deti a naháňa sa ľahkoverným a bezstarostným ľuďom strach, to však neplatí pre ľudí rozumných.” Takéto výrazy o zjaveniach, ktorými boli mnohí svätí Bohom obdarovaní, sú vskutku nevhodné. Kto každé súkromné zjavenie šmahom ruky bez skúmania potláča a odmieta, koná proti zdravému rozumu, ktorý požaduje, aby sa nič nezavrhovalo bez predbežného skúmania. Skutočnosť, že tieto zjavenia naháňajú bázeň, nie je dostatočným dôvodom na ich zatracovanie.
Súkromné zjavenia sa nesmú posudzovať zamietavo, pretože mnohé z nich odporúčalo súhlasné stanovisko biskupov, ba niektoré schválili dokonca i pápeži a cirkevné snemy. Tak napr. zjavenia svätej Brigity (+1373) sú schválené štyrmi pápežmi a Bazilejským koncilom (1435); zjavenia svätej Hildegardy (+1178) sú schválené pápežom Eugenom III.; zjavenia svätej Gertrúdy Veľkej (+1334), svätej Kataríny Sienskej (+1380), svätej Terézie (+1582) a svätej Magdalény z Pazzis (+1607) boli tiež cirkevne schválené. Značný počet biskupov odporúčal zjavenia blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej (+1824) a španielskej opátky Márie z Agredy (+1665), ktoré sú zapísané v knihe Stadt Gottes a preložené do 57 jazykov. Videnia a zjavenia francúzskej rehoľníčky Nativitas, františkánky z Fougéres v Bretánii (+1798), boli vrelo odporúčané 26 francúzskymi a anglickými biskupmi za účelom rozvoja duchovného blaha. Kto sa preto k súkromným zjaveniam správa odmietavo a pohŕda nimi, je naozaj poľutovaniahodný.
Protivníci súkromných zjavení o očistci sa dopúšťajú dokonca i osobných urážok. Jeden z nich si veľmi pochvaľuje spisovateľa, ktorý vraj povedal: „Akí zatrpknutí, protivní a neznesiteľní ľudia to asi boli, ktorí takéto veci písali. Myslel na tých, ktorí písali o videniach svätých o očistci a takto vraj „zaťažovali srdcia”.
Týmto drsným a nemilosrdným úsudkom sú ťažko urážaní všetci spisovatelia životopisov svätých vizionárov s biskupským schválením. Prehnané by bolo, keby niekto očistec opisoval ako mučiareň alebo diablami obsluhovanú pec. Ešte horšie by to bolo vtedy, keby sa takéto obrazy znázorňovali v maľovanej podobe. Keď Bohom obdarovaní vizionári vidia očistcové tresty v obrazoch a takto ich aj predstavujú, potom je nutné ich vysvetlenie brať rovnako iba obrazne a nie doslovne. Nie je možné vysvetľovať správy o trestoch vo večnosti tak, že na druhom svete je oheň rovnakej podstaty ako na zemi. Duše zomrelých v očistci prenikajú bolestné pocity, ktoré sú blízke bolestiam pozemského ohňa.
Kto však ľahkomyseľne popiera očistcové utrpenie a vykresľuje ho príliš ideálne, akoby sa tam duše radovali, má na svedomí, že pozostalí zabúdajú na zomrelých a nemodlia sa za nich. Nezabúdajme, že vynikajúci teológovia ako napr. svätý Augustín,
svätý Gregor Veľký, svätý Tomáš Akvinský, svätý Anselm, svätý Bonaventúra a iní neopisovali očistec nijako ružovo, ale ich výroky a názory o očistci napĺňali poslucháčov spasiteľnou bázňou.
Nakoniec je nutné zdôrazniť, že správy svätcov, ktorým bolo dovolené nahliadnuť do očistca, sa v podstatných veciach zhodujú. To, čo jeden alebo druhý vizionár povedal, nemusí mať žiadnu veľkú hodnotu. Ale ak sa zhodujú v tvrdeniach o očistcových trestoch viacerí svätí, je to vec veľmi závažná. Nikto však nie je nútený brať tieto správy ako články viery, pretože nimi nie sú. Pohŕdať nimi je však nerozumné, lebo svätí a sväto žijúce osoby, od ktorých pochádzajú takéto zjavenia, nie sú podvodníci a klamári. Už samotná svätosť či svätosť ich života vyžadujú, aby sa ich vyjadreniami nepohŕdalo.
Mýli sa ten, kto si myslí, že ľudia, ktorí zomreli bez ťažkého hriechu, vojdú priamo do neba, pretože vraj očistec nie je.
Už zdravý ľudský rozum hovorí, že po smrti nemôže ísť každý hneď do neba. Jeden roľník mal veľmi hašterivú ženu. Keď zomrela, prišli priatelia a susedia roľníka utešiť. Prišiel aj miestny kňaz a povedal mu slová útechy. Okrem iného hovoril: „Zostaňte pokojný, priateľu, vašej nebohej je už dobre, ona je teraz s milovaným Bohom!” Po týchto slovách
roľník zvolal s veľkým začudovaním: „Čo? Pri milovanom Bohu? Tak to s ňou bude mať milovaný Boh pekný kríž!” Roľník nepovažoval za možné, aby jeho hašterivá žena prišla hneď po smrti do neba k milovanému Bohu.
Na dosiahnutie večnosti je nutný očistec, lebo mnohí ľudia nie sú takí hriešni, aby boli hodní zavrhnutia, no ani takí dokonalí, aby prišli hneď do spoločnosti anjelov a svätých. Podľa slov Svätého písma nič poškvrnené nevojde do neba (pórov. Zjv 21,27). Musí teda okrem neba a pekla existovať ešte miesto, kde sa človek úplne očistí. Tak ako klasy na poli dozrievajú v letnej páľave, aj mnohé duše dozrievajú pre nebo až v žiari očistcového ohňa.
O tom, že očistec skutočne existuje, svedčí aj článok viery. Tridentský koncil na 25. zasadaní dôrazne potvrdzuje, že očistec existuje a že duše, ktoré sa tam zdržiavajú, dosiahnu zmiernenie svojich útrap modlitbami veriacich a hlavne obetovaním svätej omše.
Ježiš Kristus naráža na existenciu očistcového ohňa v týchto slovách: „Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,32). Ďalej Božský Spasiteľ hrozí hriešnikom väzením: „Veru hovorím ti: nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera.” (Mt 5,26). Takisto svätý Pavol hovorí, že niektorí vojdú do blaženosti akoby cez oheň (porov. 1 Kor 3,15).
Úbohí sú tí zomrelí, ktorých príbuzní neveria v očistec. Pretože takíto ľudia sa nemodlia za svojich zosnulých ani za nich nekonajú dobré skutky, ich duše zostávajú vo svojom utrpení bez útechy. Títo ľudia svojich zosnulých oplakávajú, cítia hlboký smútok alebo nosia smútočné šaty a myslia si, že svoje povinnosti vykonali, keď položili na hrob mnoho vencov a usporiadali nádherný pohreb. Toto všetko sú len prejavy piety voči zosnulým, nič z toho však nebohému vo večnosti nepomôže. Svätý Augustín hovorí: „Okázalý pohreb viac utešuje pozostalých, ako pomáha mŕtvemu.” Svätý Chryzostom zasa dodáva: „Zomrelým nepomôžeme slzami, ale modlitbou a almužnou.”
Ako už bolo spomenuté, existujú prípady, že niekedy sa zjavujú duše z očistca, ktoré prosia o pomoc. To je skutočnosť, ktorá tiež potvrdzuje existenciu očistca. Niekto by sa mohol pýtať: Prečo sa zjavujú tieto duše iba niektorým vyvoleným ľuďom? Mária Anna Lindmayrová vysvetľuje: „Tak ako chudobní vyhľadávajú bohatých, aj duše hľadajú osoby, ktoré u Boha viac dosiahnu, lebo sú Božími priateľmi.” Páter Pavol von Moll potvrdzuje, že k nemu prišiel obrovský počet duší, ktoré požadovali modlitby za svoje oslobodenie. Dokonca aj počas noci býval obklopený trpiacimi dušami. Anna Katarína Emmerichová hovorí, že je to veľká milosť, keď sa smie duša zjaviť, aby prosila o pomoc a príhovor.
Svätý Tomáš Akvinský (+1274), cirkevný učiteľ a dominikán, o ktorého láske k pravde sa nedá pochybovať, rozprával túto príhodu. Keď študoval na univerzite v Paríži, zjavila sa mu jedného dňa sestra, ktorá zomrela v kláštore v Kapui v Taliansku, a prosila ho, aby sa za ňu modlil. Svätý Tomáš sa za ňu vrúcne prihováral, aby bola vyslobodená z očistca. Po nejakom čase sa svätec zdržiaval v Ríme. Sestra sa mu zjavila znovu, tentoraz však bola obklopená jasom a ďakovala mu, že na jeho príhovor bola vzatá do neba. Svätec sa jej opýtal, ako sa vo večnosti darí jeho dvom bratom. Sestra odpovedala: „Arnold je už v nebi, Ludolf však v očistci, kde veľmi trpí, pretože nikto na neho v modlitbách nepamätá!”
Keď sa raz svätý Tomáš modlil v dominikánskom chráme v Neapole, pristúpil k nemu zrazu jeho nástupca na učiteľskej stolici v Paríži menom Romanus. Svätec sa ho opýtal, z akého dôvodu prišiel z Paríža do Neapola. Oslovený vysvetľoval: „Zomrel som, bol som 14 dní v očistci a teraz som už na mieste nebeskej blaženosti. Prišiel som na príkaz Boha, aby som ti oznámil, že tvoje diela sa Bohu veľmi páčia a mám ťa povzbudiť do ďalšej práce.”
Poučnou je aj nasledujúca udalosť. Dr. Jozef Raffeiner, známy vizionár, bol generálnym vikárom vo Williamsburgu v Severnej Amerike a zomrel 31. júla 1872 v Merane vo vtedajšom Južnom Tirolskú, kde má hrob na starom cintoríne pod arkádami. Veľmi často rozprával túto udalosť zo svojej mladosti. Narodil sa v Malse (Vitschgau) v Tirolskú v roku 1815, prvé štúdiá absolvoval v 12 hodín vzdialenom Merane. Tam ho z času na čas navštevovala slúžka menom Mária, ktorá ho v mladosti vychovávala. Raz putovala na pútnické miesto k Bolestnej Matke v Riffiane blízko Meraná. Pri tejto príležitosti sa zastavila u študenta Raffeinera v Merane a okrem pozdravov od matky mu prinášala aj nejaké darčeky. Keď potom neskôr Raffeiner študoval na univerzite v Innsbrucku, táto stará slúžka ho navštívila aj tam. Ako obyčajne, putovala na pútnické miesto Absam pri Halle v Tirolskú, odkiaľ potom zachádzala k svojmu bývalému chovancovi. Keď Raffeiner potom pokračoval v štúdiu v Ríme, ktosi mu zaklopal na dvere a do izby vstúpila stará Mária. „Pozrime sa, až do Ríma si ma prišla navštíviť, Mária!” zvolal udivený Raffeiner. Ona mu však odvetila: „Neľakajte sa, ja už nie som medzi živými. Zajtra mám pohreb. Prichádzam vás prosiť, aby ste dali za moju dušu sláviť svätú omšu na privilegovanom oltári v kostole v Ríme, potom budem vyslobodená z očistca.” Raffeiner jej to prisľúbil a zjavenie zmizlo. Jeden známy kňaz obetoval potom v iný deň svätú omšu za spásu duše zomrelej a Raffeiner sa na nej zúčastnil. Keď sa vrátil
domov do svojej izby, znova mu niekto zaklopal na dvere. Vošla slúžka, s vďakou sa uklonila a zmizla. Raffeiner ihneď napísal do svojej vlasti do Mals a informoval sa o zdravotnom stave starej slúžky Márie. Dostal však správu, že bola pochovaná práve v ten deň, ktorý mu oznámila, keď sa zjavila.
V roku 1923 zomrel v Bratislave opát a prelát Alexander Gaibl, autor knihy Narratio rei admira-bilis, v ktorej píše o zjavení zosnulého a trpiaceho v očistci, ktorý sa zjavil viac ako stokrát.
Je vhodné uviesť aj inú zázračnú udalosť, na ktorú sa odvolával aj bazilejský snem konaný v roku 1431. Svätý Stanislav (+l079), biskup krakovský, odkúpil od istého šľachtica Petra pozemok na stavbu chrámu. V čase, keď bol Peter už tri roky mŕtvy, jeho dediči biskupa obvinili, že pozemok nezaplatil, a žiadali jeho vrátenie. Poľský kráľ Boleslav II. Ukrutný (+1079), ktorý bol nepriateľsky naladený voči biskupovi, pretože ho často karhal za jeho nezriadený život, žiadal, aby biskup buď zaplatil, alebo vrátil pozemok. Keďže biskup nemal v rukách kúpnu zmluvu, ocitol sa vo veľmi ťažkej situácii. Prosil Boha o pomoc. Tri dni sa prísne postil, zotrvával v ustavičnej modlitbe a prosil svojich kňazov, aby ho rovnakým spôsobom podporili. Na štvrtý deň sa doprevádzaný veľkým zástupom ľudí pobral na cintorín a kázal otvoriť hrob šľachtica. V rakve bola už len kostra. Biskup pokľakol, pomodlil sa a dotkol sa biskupskou berlou kostí, pričom prikázal zomrelému v mene Najsvätejšej Trojice, aby vyšiel z hrobu, sprevádzal ho k súdu a vydal svedectvo o pravde. A hľa, stal sa zázrak! Na kostiach zrazu narástlo mäso a mŕtvy ožil (Ez 37,1-6). Šiel potom s biskupom ku kráľovi, aby biskupa obhajoval. Biskup sa zmŕtvychvstalého opýtal, či mu nemôže vyprosiť u Boha ešte niekoľko rokov života. Muž mu však odpovedal, že má ešte trpieť v očistci a obáva sa, že na zemi bude znova hrešiť. Preto sa odobral naspäť do hrobu. Okrem toho prosil biskupa o príhovor u Boha, aby bolo jeho utrpenie v očistci zmiernené. Keď sa zmŕtvychvstalý naspäť uložil do hrobu, rozpadlo sa jeho telo znovu a bol ako predtým.
Aj keď sa nám takéto udalosti zdajú neuveriteľné, pretože s nimi nemáme prakticky žiadne skúsenosti, netreba o nich pochybovať, pretože ich pravdivosť je dostatočne zaručená cťou zúčastnených osôb a mnohokrát aj veľkým počtom svedkov. Napriek tomu nie sú tieto zjavenia predmetom záväzných článkov viery. Nikto nie je povinný prijať súkromné zjavenia, pretože sa do nich niekedy predsa len vkradne omyl. Každý si o tom smie urobiť svoj vlastný úsudok, avšak mal by to byť úsudok zhodujúci sa s náukou Katolíckej cirkvi.
Ani Luther spočiatku nepopieral existenciu očistca, lebo vysvetľoval: „Ego, qui credo farther, immo ausim dicere, scio purgatorium esse; facile persuadeor in scripturis de eo fieri mentionem.”
Tí, ktorí neveria v očistec, radi namietajú, že každá vina sa pomstí už na zemi, preto je vraj očistec zbytočný. Toto tvrdenie je rovnako chybné ako vety typu Svetové dejiny sú svetovým súdom. Je pravda, že zlé skutky sa odplácajú už tu na zemi, avšak veľa zlých skutkov a zločinov zostáva na zemi nepotrestaných, ako vieme zo skúsenosti, a preto sa im dostane odplaty až na druhom svete.
Takisto tvrdenie, že duša človeka po smrti spí, je mylné. Svätý Pavol síce nazýva mŕtvych „zosnulými” (porov. 1 Sol 4,13; 1 Kor 7,39; 1 Kor 11,30; 1 Kor 15,18), ale to len preto, že raz budú vzkriesení aj s telom (sv. Augustín). Vo večnosti však duše nespia, ako vyplýva už z Kristových podobenstiev, napr. o boháčovi a Lazárovi. Pretože mŕtvi žijú duchovne na druhom svete ďalej, vzývame svätých o ich príhovor. Spomeňme si na slová Krista: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie ” (Jn 11,25).