Jedným z najväčších kresťanských rétorov v celej americkej histórii bol arcibiskup Fulton Sheen. Tento teológ vzdelaný v špičkovej teológii sa rozhodol využiť svoj talent, ktorým bolo, že širokej americkej verejnosti dokázal šikovne sprostredkovať komplexné pravdy a hlboké ľudské poznatky katolíckeho myslenia. V päťdesiatych rokoch mal v televízii v hlavnom vysielacom čase náboženskú reláciu (Predstavte si to!) s názvom „Život stojí za žitie“. Dokonca mal vyššiu mieru sledovanosti než konkurenčná relácia „The Milton Barle Show“, čo Sheen pripisoval svojim prvotriednym židovským autorom: Matúšovi, Markovi, Lukášovi a Jánovi.
Jedna z najhlbších Sheenových úvah vôbec sa týkala tragickej priepasti, ktorá existuje medzi osobou, ktorou by každý z nás mal byť, a osobou, ktorou sme v skutočnosti. Vo svojom diele The World's First Love („Prvá láska sveta“) píše:
Boh má vo svojom vnútri detailný plán všetkého, čo je vo vesmíre. Presne tak, ako má architekt vo svojej mysli plán domu ešte predtým, než je dom postavený, tak má Boh vo svojej mysli archetypálnu predstavu každého kvetu, vtáka, stromu, jari či melódie...
No pri ľuďoch to tak nie je. Boh musí mať pri nás dva obrazy: jeden, ktorý je obrazom toho, kým sme, a druhý, ktorý zobrazuje, čím by sme mali byť. Má vzor a má realitu: architektonický plán a budovu, notový zápas a spôsob, akým tento zápis hráme. Boh musí mať tieto dva obrazy, pretože v každom z nás je určitá disproporcia a túžba po tom, aby sa tie dve veci – pôvodný plán a spôsob, akým sme ho voviedli do praxe – zjednotili. Obraz je rozmazaný; tlač vybledla. Po prvé, naša osobnosť sa nedokončený v rámci času; potrebujeme obnovené telo. A potom, naše hriechy znižujú našu osobnosť. Naše zlé činy čarbú po maľbe, ktorú vytvorila Majstrovská ruka. Sme ako nevyliahnuté vajcia: niektorí z nás sa odmietajú nechať zohriať Božou láskou, ktorá je nevyhnutná na vyliahnutie do vyššej úrovne. Neustále sa musíme naprávať. Naše slobodné skutky sa nezhodujú so zákonom nášho bytia. Nenapĺňame však všetko, čo od nás Boh očakáva. Svätý Pavol nám hovorí, že ešte predtým, než boli položené základy sveta, sme boli predurčení na to, aby sme sa stali Božími deťmi. Ale niektorí z nás toto [Božie] očakávanie nenaplnia.
Vlastne v celom ľudstve existuje jedna osoba, pri ktorej má Boh len jeden jediný obrázok; osoba, v ktorej je dokonalá zhoda medzi tým, čím chcel, aby bola, a tým, čím aj naozaj je. Je to jeho vlastná Matka. Väčšina z nás je v mínuse – v tom zmysle, že nespĺňame vysoké požiadavky Nebeského Otca, ktoré na nás kladie. Ale pri Márii je znamienko rovnosti. Ideálna predstava, ktorú mal o jej bytí Boh, a to, čím je v tele, sú totožné. Vzor a kópia sú perfektné; ona je presne taká, ako bola predvídaná, naplánovaná a vysnívaná.
Sheen hovorí o Márii tak, ako sa na ňu pozerá katolícka a pravoslávna tradícia. Ona nemala žiadny osobný hriech, dokonale sa páčila Bohu vo všetkých svojich rozhodnutiach, ktoré skrze spásnu Kristovu milosť vykonala. Mária je preto jednoducho dokonalou kresťankou, jediným človekom, ktorého pozemský obraz je presnou kópiou toho, čo pre ňu vysníval Boh. V tomto zmysle je oknom do samej Božej mysle.
A toto okno vrhá svetlo aj na nás ostatných, ktorí sa potkýname vo svojej neistote a vo svojich hriechoch. V priebehu storočí katolíci verili, že Ježiš z času na čas pošle svoju matku, aby sa zjavila niektorým ľuďom, aby ich povzbudila alebo varovala, alebo aby nás vyzvala k úprimnejšej modlitbe. Obvykle sa takto „zjaví“ chudobným, slabým a spoločnosťou zabudnutým ľuďom. Niekedy však Matkine slová zmenili osudy celých národov. To sa stalo na začiatku decembra 1531 aj v Mexiku, keď indiánsky roľník menom Juan Diego vyliezol na kopec Tepeyac. Juan Diego bol jedným z mála ľudí, ktorí nasledovali španielskych misionárov sprevádzajúcich dobyvateľov tejto krajiny. Na vrchu
uvidel jasné svetlo a počul tóny nebeskej hudby. Žasol údivom a zastal. Začul ženský hlas, ktorý ho požiadal, aby ďalej stúpal. Keď dorazil na vrchol, uvidel Pannu Máriu stojacu uprostred nádherného svetla, v nebeskej nádhere. Krása jej mladistvej tváre a jej milosrdný pohľad naplnil Juana Diega nevýslovným šťastím. Slová, ktoré k nemu prehovorila, boli v jeho rodnom jazyku. Povedala mu, že je dokonalá a ustavičná Panna menom Mária, Matka pravého Boha. Podelila sa s ním tiež o svoju túžbu po tom, aby sa na tom mieste postavila svätyňa, kde by mohla preukázať svoju lásku, svoj súcit a svoju ochranu. „Pretože som vaša milosrdná matka,“ povedala, „pre vás i pre všetkých ľudí, ktorí ma milujú, dôverujú mi a ktorí ma prosia o pomoc. Preto choď do príbytku biskupa v Mexico City a povedz, že ťa poslala Panna Mária, aby mu oznámila svoje veľké prianie.“
Mária nehovorila po španielsky a nemala na sebe ani šľachtické šaty dobyvateľov. Namiesto toho sa zjavila ako jedna zo žien, ktoré mohol Juan Diego vidieť v každej dedine. Hovorila o Božej láske k mexickému ľudu tak, ako by to nedokázal žiadny zahraničný rehoľník. Takže Juan Diego poslušne odkráčal k biskupovi, Frayovi Juanovi de Zumárraga, ktorý príbeh Juana Diega síce vypočul, ale neveril mu. Juan Diego sa vrátil na vrch Tepeyac, aby sa pomodlil. Panna Mária ho poslala za biskupom po druhý raz. Pri druhom stretnutí biskup navrhol, aby Juan Diego požiadal o nejaké znamenia. O niekoľko dní sa Panna Mária zjavila Juanovi Diegovi a povedala mu, aby pozbieral ruže a doniesol ich biskupovi. Keď Juan Diego videl, že uprostred zimy všade okolo neho vypučali neznáme kvety, bol prekvapený. Pozbieral ich do svojej skromnej tuniky (zvanej „tilma“) a odniesol ich do biskupského paláca.
Keď biskup Zumárraga uvidel odrodu kvetov, ktorá rástla len v jeho rodnom regióne Španielska, bol ohromený. Ešte viac ho zaskočilo to, čo sa stalo s tilmou Juana Diega: mala na sebe nádherný, tajomný obraz Panny Márie čakajúcej Ježiša. To ho presvedčilo. Domorodí obyvatelia Mexika, ktorí si vypočuli príbeh, sa teda hrnuli do svätyne, ktorú biskup Zumárraga postavil v Guadalupe. Vo svätyni vystavili tajomnú tilmu – bežný odev vyrobený z lacných materiálov, ktorí sa zvyčajne rozpadne za niekoľko rokov. Táto tilma však nikdy nezostarla, ba v priebehu päťsto rokov nestratila ani svoj lesk.
Obraz Božieho obrazu
Je to krásny príbeh. No je to viac než len príbeh. Obraz Panny Márie a Ježiša, ktorý sa objavil na tejto tilme je v podstate knihou - teologickým textom, ktorý nás učí lekciu, ktorú kritický moderný človek zabudol. Po prvé, tento obraz nás poúča o ľudskej dôstojnosti a o tom, z čoho táto prirodzenosť pramení. Ak je Mária dokonalým odrazom Božej vízie, ktorú o nej mal vo svojej mysli, potom máme na tomto nadprirodzenom portréte obraz toho, ako sa na ľudstvo pozerá Boh: keďže Mária stojí na vrcholku Mesiaca, je dôležitejšia než celá príroda, stojí v popredí slnečného svetla a má na sebe nebeské hviezdy. Ľudská osoba, s ktorou naša kultúra smrti zaobchádza ako s prostriedkom vedúcicm k rozkoši a moci, je dôležitejšia než všetko ostatné v stvorenom vesmíre.
Čo nám dáva takú dôstojnosť a význam? Iba Božia milosť. Máriina hlava sa nedvíha v sláve, v skutočnosti sa skláňa v modlitbe. Vie, že celý jej význam pochádza od jej Syna, že všetky jej čnosti sú len plodom Jeho milosti. Svoju dôstojnosť si plne zachováme len vtedy, keď svoju vôľu zjednotíme s Božou vôľou a počúvame, aký je Jeho plán pre nás. Človeka nepovznáša moc, vzdelanosť alebo vedomosti, ale dokonalá poslušnosť vnuknutiam milosti. Keď sa ako satan snažíme povstať proti Božej vôli, rozkladáme sami seba. Takto naša súčasná kultúra zmenšila posvätnosť života a hodnotu sebaobetovania, pričom predstierala, že človeka povyšuje, zatiaľ čo v skutočnosti ho znížila len na úroveň jedného spomedzi primátov.
Toto posolstvo sa môže zdať dnešným ľuďom absurdné alebo nepresvedčivé. No pripomeňme si, aké bolo pôvodné publikum, ktorému boli určené zjavenia Panny Márie v Mexiku: indiánski Mexičania boli po stáročia podrobení krutému režimu Aztékov. Títo verili v kult temných a hrozných bohov, ktorí dokázali udržať seba i vesmír nažive len vtedy, keď boli nakŕmené ľudskými obetami. Keď sa do Mexika priplavil odvážny španielsky prieskumník Cortes, našiel aztécky národ žijúci vo svojej vlastnej kultúre smrti. Každý mesiac donášali z dobytých kmeňov tisíce ľudí do mexických chrámov. Potom im z hrude vytrhli srdce, aby „nakŕmili“ svojich bohov a aztécku najvyššiu vrstvu, ktorá sa na obete spoliehala ako na kľúčový zdroj proteínov. (Stále máme niektoré ich zvrátené recepty na varené ľudské mäso.) Len s niekoľkými stovkami vlastných vojakov sa Cortes obrátil na kmene, ktoré poskytovali obete. Cortez sa s nimi spojil, aby vyhladil aztécke kráľovstvo a zavrel ich chrámy.
Keď sa Panna Mária zjavila v Mexiku, číhala v pozadí pohanská beznádej. Prijať novú a miernu vieru v Krista sa odvážila len hŕstka Indiánov. Prijali vieru v Boha, ktorý neprijíma žiadne obete, ale ponúka za nás seba samého. Zdalo sa to príliš dobré na to, aby to bola pravda. No keď uvideli Paniu oblečenú v ich šatách hovoriacu ich jazykom a ktorá osobitne odzrkadľovala Božiu lásku pre nich, Mexičanov, odvážili sa dúfať. Vieru mexického ľudu v Krista možno vystopovať až k tilme Juana Diegoa a táto viera nikdy nezlyhala napriek najdivokejším prenasledovaniam.
V našej dobe pohanského zúfalstva sa pozeráme na vzory odvahy a milosť, ktoré nám majú pripomenúť, že dobro je možné. Čítame o životoch mužov, akým bol Dietrich Bonhoeffer, o životoch žien, akou bola Matka Tereza, a vyhľadávame ľudí, ktorí sa dnes stavajú za život zoči-voči smrti - najmä ľudia v hnutí pro-life, ktorí uzemňujú zákon a médiá, súdy a spoločenské elity, aby obránili tie najslabšie a najzraniteľnejšie obrazy najcennejších Božích stvorení.