Pripomeňme si, že láska žije cez obetu a je živená dávaním. Láska bez obety neexistuje. –Sv. Maximilián Kolbe.
Toto tvrdenie na seba berie svoj skutočný význam iba vtedy, keď o ňom rozmýšľame v kontexte sv. Kolbeho, ktorý dáva svoj život v Osvienčime. Často zabúdame, že medzi prvými skupinami, ktoré boli posielané na smrť do koncentračných táborov, boli katolícki kňazi a to oveľa skôr ako židia z Európy. Tiež často zabúdame na to, čo obeta sv. Maximiliána vlastne znamenala.
Takmer pred rokom som uverejnil môj čiastočný preklad posledného známeho opisu obety sv. Maximiliána Kolbeho v Osvienčime, ktorý zachytil istý očitý svedok.
Z príležitosti Svetových dní mládeže som sa snažil nájsť i zvyšok môjho prekladu. Nemal som ale šťastie, keďže sa stratil niekde na dvoch alebo troch počítačoch, ktoré som počas posledných dvoch rokov znefunkčnil. Ako hovorievam, písanie je kontaktný šport.
Opätovne mi bol tento preklad pripomenutý včera, po tom ako som si prečítal pasáž z opisu očitého svedka, ktorý bol citovaný inou web stránkou z príležitosti sviatku sv. Kolbeho:
Najzaujímavejšie je to, ako vo svojom rozhovore [s dôstojníkom SS] otec Maximilián ani raz nepoužil slovo „prosím“. Zlomil vôľu sudcu, ktorý si uzurpoval právo rozhodovať nad životom a smrťou, a donútil ho zmeniť svoj verdikt. Správal sa ako majstrovský diplomat, ale namiesto smokingu, stúh a ozdôb mal so sebou svoju páskovanú väzenskú uniformu, dreváky a misku na jedlo. V tom okamihu zavládlo ticho ako na pohrebe; každá sekunda sa zdala večnosťou. Potom sa stalo niečo, čo je stále nepochopiteľné ako väzňom, tak i Nemcom. Muž z SS zložiek hovoril s otcom Maximiliánom a vykal mu: „Warum wollen Sie für ihn sterben?”–“Prečo chcete pane za neho zomrieť?“
Všetky pravidlá, ktoré dovtedy esesák dodržiaval teraz stratili význam. Ešte pred niekoľkými chvíľami ho volal „poľskou sviňou“ a teraz ho oslovuje ako „pane“. Okolostojaci esesáci a vojaci nižšej šarže si neboli istí, či dobre počuli. Iba raz v histórii koncentračných tábor sa stalo, že vysoko postavený dôstojník, ktorý zavraždil tisícky nevinných ľudí, oslovil väzňa týmto spôsobom.
Poľský rozhovor s Michałom Micherdzińskim následne pokračoval tým, že svedok vysvetlil túto obetu v rámci katolíckej teológie manželstva (preložené po prvýkrát s láskavým dovolením franciszkanie.pl):
Sv. Maximilián odpovedal: „Er hat eine Frau und Kinder“ (Má manželku a deti). Toto je v skratke celý katechizmus. Každého naučil, čo to znamená otcovstvo a rodina. On, muž s dvoma doktorátmi, ktoré v Ríme obhájil s vyznamenaním, editor, misionár a profesor na dvoch univerzitách v Krakove a Nagasaki. Svoj život považoval za menej cenný ako život otca s rodinou. Aká to bola nádherná lekcia katechizmu.
Micherdzińskiho sa následne pýtajú:
Ako reagoval na slová otca Maximiliána nemecký dôstojník?
Odpovedá:
Každý očakával, čo sa stane ďalej. Dôstojník SS bol presvedčený, že on je Pánom nad životom a smrťou. Mohol rozkázať, aby ho zbili za to, že porušil najprísnejšie dodržiavané nariadenie: zákaz vystúpenia z radu. Ale čo sa malo stať, keď väzeň sám sebe dovolil dať niekomu ponaučenie!? Dôstojník mohol oboch odsúdiť na smrť vyhladovaním. Prešlo niekoľko minút a dôstojník SS povedal: „Gut“ (Dobre). Súhlasil s otcom Maximiliánom; súhlasil, že kňaz mal pravdu.
Toto znamenalo, že dobro prekonalo zlo, najväčšie zlo. Nie je väčšieho zla ako z nenávisti odsúdiť človeka na smrť vyhladovaním. A taktiež neexistuje väčšie dobro ako sa vzdať svojho života, aby niekto iný mohol žiť. Najvyššie dobro zvíťazilo.
Áno, manželstvo je natoľko dôležité, tak dôležité, že je na ňom založený mníšsky život. Tak dôležité, že nijaký ortodoxný veriaci nemôže prehliadnuť manželský status nášho Spasiteľa.