Nadpis tejto hlboko osobnej úvahy na stránke www.parenting.com znie: „Som čo? Neočakávane tehotná v 42. rokoch a čelila som najťažšiemu rozhodnutiu svojho života.“
Táto úvaha sa ma dotkla z dvoch dôvodov. Moja mama, nech odpočíva v pokoji, porodila môjho najmladšieho brata ako 40-ročná. Môj otec, vodič kamiónu, bol práve preč a tak som mamu do nemocnice viezol ja. Až do dnešného dňa ostáva spomienka na tento zážitok vo mne tak živá, ako by sa to stalo iba včera: keď rodila Jamesa, ja som práve písal prácu na hodinu písania v prvom ročníku na vysokej škole!
Druhým dôvodom je, že dve z najväčších pro-life zástankýň, ktoré poznám, mi povedali, aké boli zmätené (slušne povedané) a odrovnané (ak máme byť úprimnejší), keď zistili, že sú tehotné — jedna vo svojich 39. rokoch a druhá v 41. Ako často hovorím svojim „pro-choice“ priateľom, ktorí trvajú na tom, že zástancovia pro-life žijú v akomsi paralelnom svete oslobodenom od bojov a ťažkostí, že aj my sme tiež len ľudia. Podstatné je to, ako s týmito ťažkosťami naložíte.
Z vlastnej skúsenosti vieme, že existuje mnoho, mnoho prípadov, kedy je tehotenstvo strašne zle načasované. Vieme o strachu, ktorý žena prežíva, vrátane obáv z toho, že by v tomto období života nemohla byť „dobrou matkou“. (Otcovia môžu cítiť – a skutočne aj cítia – rovnaký pocit neschopnosti.) Toto je úplne pochopiteľná reakcia.
Príbeh „Nancy“ je skvelým príkladom ilustrujúcim takéto emocionálne výkyvy. Spolu so svojím manželom si adoptovali dve deti potom, čo ich pokusy mať vlastné biologické deti zlyhali. A naraz – prásk!
Hovorí, že jej prvou reakciou bolo odmietnutie obsiahnuté v štyroch slovách:
Toto sa nemôže diať.
V Nancynom rozprávaní hľadáte stopy k tomu, prečo sa rozhodla tak, ako sa rozhodla. Tie sa dajú poznať už z hrozivého začiatku — pochopiteľné obavy ohľadom svojho veku, návaly rannej nevoľnosti, jej pocit, že ju nikdy veľmi nepriťahovali malé bábätká a že toto je SKRÁTKA UŽ PRIVEĽA.
Nancy sa považuje za nábožnú osobu, ktorá:
verí, že Boh má plán, ktorý zvyčajne vyjde, ak podľa neho konáme. Vo vzácnych chvíľach si aj dokážem predstaviť, že to všetko bude v poriadku, že budem schopná zvládnuť tri deti a že sa mi to dokonca bude páčiť. No väčšinu času chcem kričať: Aký žartík to Boh na mňa hrá? Som vyčerpaná matka dvoch detí, mám veľmi náročnú prácu a domácnosť, ktorá sa rozpadá! Nedokážem vychovávať ďalšie dieťa.
O tretej ráno zobudí svojho manžela, aby sa porozprávali o potrate.
Rozprávame sa dve hodiny a ráno obaja cítime úľavu. Potrat, akokoľvek hnusná to vec, sa zdá byť tým správnym riešením. Ani jeden z nás nechce ďalšie dieťa, ani sa necíti pripravený na to, aby ho zvládol, nehovoriac o tom, že by to bolo naše prvé vlastné dieťa. Čo je ešte dôležitejšie, obaja cítime, že už máme svoju rodinu — tieto dve dievčatá sú naše deti, a nikdy už nebudeme nikoho ľúbiť viac. Biologické dieťa pôsobí ako narušenie, ako čudný doplnok nádhernej rodiny. Už nie je možnosť pre ďalšie deti. Sme rozhodnutí.
No Nancy sa rozhodne, že musí vedieť, do čoho to vlastne ide. „Ak mám ísť na potrat, musím sa z tejto skúsenosti nejako poučiť. Nemôžem sa na toto tehotenstvo pozerať len ako na omyl,“ hovorí. Tento postreh odhaľuje veľa. Nancy o tom povie priateľkám, o ktorých dúfa, že podporia jej rozhodnutie a zistí, že prekvapivo mnohé z nich takisto boli na potrate. Aj keď jej nepovedia „nerob to“, na druhej strane však nie sú ani nadšené zástankyne potratu.
Čo sa Vás dotkne, je pravdivosť tejto situácie — veľa z toho, čo Nancy prežíva, odráža to, ako dobre alebo zle sa cíti v ten konkrétny deň. Po svojich bojoch ohľadom toho, že má ísť na „konzultáciu o predčasnom ukončení tehotenstva“, hovorí:
O svojom rozhodnutí som si istá len na 75 percent. Zvyšných 25 percent mám hrôzu z toho, že si nikdy neodpustím to, že som sa vzdala svojho dieťaťa, že budem vždy rozmýšľať o tom, aké by to bolo. Modlím sa, aby sa to nejakým spôsobom vyriešilo. Chcem iba nejaké znamenie. Potrebujeme sa pohnúť z miesta.
Neviem, či sa to dá považovať za „znamenie“, no ako tak kráča do škôlky so svojou najstaršou dcérou, uvedomí si, že sa cíti lepšie aj napriek tomu, že nevoľnosť býva ráno silná. „Rozmýšľam o ďalšom dieťati a cítim, že ešte existuje táto možnosť,“ píše. „Potom, čo odchádzam zo škôlky, nakoniec celú cestu do práce idem pešo — dobrých 40 minút — len aby som predĺžila tento dobrý pocit.“
Za ústredný bod môžeme v mnohom považovať to, že kvôli svojim rozporuplným pocitom odložila svoju „konzultáciu o predčasnom ukončení tehotenstva.“ A dieťatko, ktoré pred štyrmi týždňami „vyzeralo ako zrnko ryže,“ má teraz (je šokovaná, keď to vidí) „ruky a hlavu.“
Nancy hovorí: „Vyjdem von na svetlo a uvedomím si, že budem mať ďalšie dieťa.“
Záver tohto príbehu vás úplne dostane. Teda aspoň mňa dostal.
O týždeň neskôr triedim letné oblečenie a niektoré z vecí vyčleňujem na charitu. Roma stále tieto vyradené veci vyberá z tašky a mňa to rozčuľuje. ‚Ale mami,‘ hovorí Roma, ‚tieto veci predsa musíme nechať pre bábätko.‘ S Johnom sme jej nepovedali ani slovo, no ona už o tom vie.
Všetko bude v poriadku. Viac ako v poriadku. Požehnanie? Myslím, že áno.