Dnešná spoločnosť je pravidelne zásobovaná pro-choice rétorikou, ktorá presviedča, že potraty sú niekedy nevyhnutné. Tiež počúvame niektoré ženy, ktoré aj po potrate tvrdo povedia, že ich potrat bol „správna vec.“ Ale či už tieto ženy potláčajú svoje emócie, alebo priamo klamú, potrat nikdy nemá „happy ending”.
Potrat zabíja dieťa a matka následne žije celý zvyšok svojho života s vedomím, že to bola ona, ktorá mu vzala život. Nič nevynesie túto bolesť na svetlo lepšie, ako slová žien, ktoré ho absolvovali, a ktoré médiá ignorujú, pretože ich skúsenosti nezapadajú do ideológie tzv. “práv žien”.
Nasledujúce ženy už nemajú čo získať ani stratiť, keď sa podelia o svoj príbeh. Ich jedinou nádejou je, že pomôžu iným matkám vybrať si život.
Lori Neradová, bývalá prezidentka organizácie Women Exploited by Abortion
„Dva týždne po potrate som začala rodiť. Dotackala som sa do kúpeľne. A tam, s manželom po boku, som porodila časť môjho dieťaťa, ktoré vo mne doktor nechal. Bola to hlava môjho dieťaťa … Niekedy sa v noci zobudím a zdá sa mi, že som počula plakať dieťa. A stále mám nočné mory, v ktorých ma nútia pozerať sa, ako predo mnou moje dieťa roztrhajú. Jednoducho mi chýba moje bábätko. Pravidelne sa budím, lebo chcem nakŕmiť svoje dieťa, držať svoje dieťa. A to je niečo, čo mi lekár nikdy nepovedal, že zažijem.“
Katrina Fernadezová, humoristka
„Zabila som dve zo svojich detí, okradla svojich rodičov o ich vnúčatá a pripravila o život súrodencov svojho syna. Tieto potraty priamo spôsobili zdravotné problémy spojené s oslabením krčka maternice, čo spôsobilo predčasný pôrod ďalšieho syna, ktorý zomrel po týždni boja o život na jednotke intenzívnej starostlivosti pre predčasne narodené deti v roku 2001. Utrpenie, ktoré som zažila a spôsobila iným, je nemerateľné a vina ma takmer dohnala k samovražde. Som zbabelec v každom ohľade.“
Ashley Grangerová, žena, matka, študentka:
Teraz, keď má môj syn 4 roky, niekedy pozerám do jeho sladkej tváre a zamyslím sa, aké črty by malo moje druhé dieťa. Stále sa mi sníva, že ho alebo ju držím a hlboko ma zarmucuje myšlienka na to, že som okradla svojho syna o súrodenca. Môžete sa čudovať, prečo mu teda nedáme nového súrodenca. No, ja by som chcela, ale môj manžel a ja bojujeme s neplodnosťou už dva a pol roka. Nikdy som ani nepomyslela na to, že nebudem môcť počať, keď budem chcieť! Každú noc sa môj chlapček modlí k Bohu za súrodenca a zakaždým, keď počujem tieto vzácne modlitby, ma bolí srdce z toho, čo som urobila. Pretože, keď sa na to spätne pozerám, potrat nie je rýchla náprava alebo riešenie problému… to JE problém a zanecháva pretrvávajúce následky aj na ďalších generáciách.
Abby Johnsonová, bývalá riaditeľka pobočky potratovej organizácie Plánované Rodičovstvo
Raz sa ma dcéra v aute opýtala, len tak z ničoho nič, či v nebi uvidí svojich súrodencov. Spýtala som sa jej, čo tým myslí… úprimne, dúfala som, že nehovorí o mojich dvoch potratoch. Povedala, že vie, že som mala dva potraty a chcela vedieť, či niekedy tieto bábätká stretne. Povedala: „V mojom srdci mi chýbajú.“ Nikdy som si nemyslela, že spôsobím deťom takýto druh zlomeného srdca.
Keď som mala svoje potraty, nikdy som nemyslela na to, že to môže ovplyvniť aj druhých. Nikdy som nepomyslela na svoje ďalšie deti. Nikdy som si nemyslela, že im raz budem vysvetľovať svoje sebectvo.
Moje spomienky na potrat žijú vo mne a nanešťastie, žijú aj v nich.“
Addie Morfootová, matka, spisovateľka:
„Ross mi rád hovorí, že Annie je anjelom strážnym nášho syna, ale to ma desí. Mala by som chcieť, aby ochrancom môjho syna bol niekto, koho sa matka vzdala? Koho existenciu predčasne ukončila? Nechávam si jej fotky z ultrazvuku spolu s kartičkou „Je to dievča!“, ktorú mi zaslala moja najlepšia priateľka, a tiež aj s ornamentom vianočného stromčeka, kde je vytlačený predpokladaný deň pôrodu, a ktorý mi dali moji rodičia v ten týždeň, keď som sa dozvedela, že som tehotná. Ale Annie ma stále prenasleduje. Keď nastal čas predpokladaného pôrodu, alebo keď sa narodilo dievčatko mojej sestre – myslím na Annie. A raz, každý rok na jej narodeniny, si dovolím plakať. Myslím na to, ako by som sa cítila, keby som ju mohla držať v náručí. A potom ju prosím, aby pochopila, že som urobila to, čo som pokladala za najlepšie pre svoje dieťa.“
Beatrice Fedorová, členka kampane Silent No More (Už nebudem mlčať):
„Spláchla som svoje dieťa do záchoda a bolo to príšerné. A nepomohlo mi to ukončiť školu. Už je to devätnásť rokov a doteraz nemám titul… Po siedmich rokoch som znovu otehotnela. Otec dieťaťa bol dvakrát taký starý ako ja a zneužíval ma. Potrat bol rýchlym riešením, aby som ochránila seba a svoje dieťa od násilníka. A tak som šla na kliniku s veľkým strachom. Uspali ma. Keď som sa zobudila s krvou na nohách, vybuchla som plačom a oni ma nemohli utešiť. Klesala som stále hlbšie a hlbšie do depresie a samovražedných myšlienok.
Potom som stretla svojho manžela a on do môjho života priniesol Ježiša, no ja som stále trpela. Keď som otehotnela s naším prvým dieťaťom, myšlienky na moje potraty sa znovu obnovili a vina bola zdrvujúca. Išla som na poradenstvo a začala som sa uzdravovať. Neskôr som podstúpila program pre ženy, ktoré trpia post-abortívnym syndrómom, Ráchelina vinica (Rachel´s Vineyard) a tak som si nakoniec bola schopná odpustiť a nájsť pokoj.
Potrat sľuboval, že ma oslobodí od dvoch krízových situácií, a namiesto toho ma takmer zničil. Ale existuje nádej pre všetkých, ktorí trpia a je to práve pre nich, že ja už viac nie som ticho.“
Jewels Greenová, bývalá zamestnankyňa potratovej kliniky a rečníčka
„…6. januára 1989 v 9. a pol týždni gestačného veku, som mala potrat. Takmer ma to zabilo. Nie, nie tá chirurgická procedúra, ale psychické následky. Pokúsila som sa o samovraždu trikrát a nakoniec som skončila mesiac na psychiatrii, aby som sa uzdravila… Práca v miestnosti, kde sa po potrate „skladajú“ odtrhnuté časti detí, aby sa zistilo, či bolo odstránené všetko, nikdy, nikdy nebola jednoduchá. Videla som svoje stratené dieťa v každej nádobe s časťami potratených detí. Raz po práci v tejto miestnosti sa moje nočné mory o mŕtvych bábätkách stali takými príšernými a hrôzostrašnými a intenzívnymi, že som sa stretla s riaditeľkou kliniky, aby som jej povedala o svojich pocitoch. Bola veľmi chápavá, otvorená a úprimná a bolestne priamo mi povedala: „To, čo tu robíme je, že ukončujeme život. Jednoducho a jasne.“
Brice Griffinová, zakladateľka organizácie Charlotte Center for Women
„Po oddychu (po potrate) som smerovala späť von, do baru. Nebolo však dosť whisky vo Washingtone, aby ma to v tú noc uspokojilo, a ani nijakú ďalšiu noc v mesiacoch, ktoré nasledovali. Keď som sa zobudila ráno po potrate, Brian sa ma opýtal, ako som sa vyspala. Povedala som, “Ako bábätko.” A on povedal: “Myslíš ako vrah bábätka?!” ….Ďalšie mesiace po tom som myslela iba na to, že chcem zomrieť. Smrť bola jediným východiskom zo strašnej viny, ktorá sa nahromadila v mojej duši. Prosila som o terapiu. Kričala som o pomoc. Ale iba vo vnútri. Ako som mohla pripustiť, čo som urobila?
A tak som to pochovala. Nikto to nepotreboval vedieť. Nikto by ma nemohol odsúdiť krutejšie, ako som sa odsudzovala ja sama.
Akosi som sa prevliekla ďalšími rokmi, občas som sa cítila aj šťastne a potom ako odsúdenec. Raz, keď som behávala, som počúvala kázeň fr. Larryho Richardsa o spovedi. Povedal: „Ak ste podstúpili potrat, vyspovedajte sa. Vaše dieťa sa za vás modlí v nebi.“ Moja hruď sa dvihla v nekontrolovateľnom plači a ja som utekala domov, aby som si naplánovala spoveď u svojho kňaza. Tam, v spovednici, som sa znovu rozvzlykala a naozaj som očakávala, že do mňa udrie blesk. Sedela som tam a priznávala, že som vinná z najhoršieho hriechu, aký je len možný, z vraždy. Kňaz sa na mňa usmial, podal mi servítku a povedal, “Boh je taký šťastný, že si prišla. Bude ti odpustené, ale potrebuješ uzdravenie.” Potom mi porozprával o Ráchelinej Vinici, ktorá je zameraná na uzdravenie po potrate.“
Toto je len osem žien, ktoré rozprávajú o následkoch svojich potratov. Ich život je plný bolesti a výčitiek. Život v túžbe po dieťati, ktoré nikdy nebudú držať. Termíny narodenín ich detí prichádzajú a odchádzajú každý rok a pre ne je to len ďalší rok plný výčitiek svedomia. Potrat nie je len jednorazový skutok. Trvá po celý život.
Viktória Dandarová