Najskôr som si prečítal článok ministra Lajčáka na blogu. Neskôr zasa stanovisko Ministerstva zahraničných vecí “k štvavej kampani proti stratégii ľudských práv“. A zamyslel som sa, kto sa nám tu pasuje za apoštola ľudských práv...
nedať priestor inakosti?
Takže poporiadku: Na margo reakcií, ktorých adresátom bol minister Lajčák a ich obsahom bol nesúhlas s Celoštátnou stratégiou ochrany a podpory ľudských práv, v článku na svojom bloguminister napísal: „Musím sa priznať, že posledné dni sú pre mňa zaťažkávajúcou skúškou – e-mailovú schránku mi denne zaplavujú odkazy od ľudí, ktorých som nikdy nevidel a nepoznám; odkazy spochybňujúce moju integritu, odkazy nenávistné, výhražné, nepriateľské. Hoc každý z nich je podpísaný iným menom, ich rukopis je rovnaký, a jednaký je aj cieľ: nedovoliť zmenu,nedopustiť iný názor, a – božechráň! – len nedať priestor inakosti.“
fanatickí odporcovia ľudských práv?
V stredu (4.9.) Rada vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť rozhodla, že spomínaná stratégia sa na rokovanie vlády dostane až v júni budúceho roka. Ministerstvo k tomu vydalo stanovisko, v ktorom sa píše: „Organizovaná kampaň proti Celoštátnej stratégii ochrany a podpory ľudských práv v SR nadobudla v posledných dňoch doslova obludné rozmery: po výzvach na zahlcovanie e-mailových schránok podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslava Lajčáka a ďalších predstaviteľov rezortu (kópie takýchto výziev má MZVaEZ SR k dispozícii), teraz niektorí fanatickí odporcovia ľudských práv na Slovensku pristúpili k osobným invektívam, hrubým urážkam a nenávistným vyhrážkam, ktoré zasielajú tajomníčke Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť Barbare Illkovej.“
K týmto farbistým slovám ministra Lajčáka by som chcel napísať niekoľko pripomienok. Najprv chcem povedať, že aj ostrý nesúhlas sa má vyjadriť slušne a kultivovane. Nikoho nemôže ctiť, ak sa zníži k osobným invektívam, hrubým urážkam a nenávistným vyhrážkam. A teraz k ministrovým slovám:
- Je neprijateľné, aby sa politik sťažoval, že jeho e-mailovú schránku denne zaplavujú odkazy od ľudí, nikdy nevidel a nepozná. Takéto nariekanie považujem za drzosť.
- Minister píše, že cieľom odkazov je jedno: „nedopustiť iný názor, a – božechráň! – len nedať priestor inakosti.“ Bolo by skvelé, keby nám pán minister objasnil, čo má na mysli spojením „dať priestor inakosti“. Je totiž veľmi ľahké vzletne písať frázy o rozmanitosti, tolerancii a podpore inakosti, ale od človeka v jeho postavení by sa žiadalo viac. Presadzuje minister Lajčák manželstvá homosexuálnych párov? Adopcie detí takýmto párom? Navrhuje Lajčák povolenie polygamie? Polyadnrie? Áno? Nie? A prečo? Nevieme. Čo vlastne presadzujete, pán minister? Neskrývajte sa za klišé a frázy!
- Ľudí, ktorí s navrhovanou stratégiou ľudských práv nesúhlasia, minister Lajčák nazval“fanatickými odporcami ľudských práv“. Napriek tomu, že som ministrovi žiadny e-mail neposlal, pri tomto pomenovaní sa chcem pristaviť. Sú naozaj odporcovia stratégie odporcovia ľudských práv? Dokonca fanatickí odporcovia ľudských práv?
Koncepcia ľudských práv, tak ako ju poznáme dnes vychádza zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorú prijala OSN v roku 1948. Predstavte si, pán minister, že táto deklarácia vychádza z kresťanského konceptu rovnakej dôstojnosti všetkých ľudí. Že táto deklarácia považuje rodinu za základnú bunku spoločnosti a manželstvo chápe (aspoň implicitne) ako zväzok muža a ženy. Predstavte si, pán minister, že ešte aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ktorý z Deklarácie aspoň v základných princípoch vychádza) považuje eutanáziu za neprípustnú.
Naproti tomu sme čoraz viac svedkami silnejúceho tlaku, že ľudským právom je aj manželstvo osôb rovnakého pohlavia (hoci aj Európsky súd pre ľudské práva tvrdí opak), že ľudským právom už nie je ani tak právo na život, ale právo zomrieť. A sme svedkami čoraz väčších a násilných zásahov do práva rodičov na výchovu svojich detí. Počúvame, že slová “otec“ a “matka“ sú stereotypné a že rod je len sociálny konštrukt, ktorý si môže každý slobodne zvoliť. Nie, ľudia, ktorí Vám píšu, pán minister, nie sú fanatickí odporcovia ľudských práv, ale sú odporcami konštrukcií, ktoré násilne presadzujete za ľudské práva.
kto sa nám tu stáva apoštolom ľudských práv?
A na záver si dovolím ešte niečo: do roku 1989 bol minister Lajčák členom Komunistickej strany Československa. Politickej strany, ktorá zásadným spôsobom porušovala základné ľudské práva. Bol členom politickej strany (ozaj, prečo zmienka o členstve v nej chýba v jeho životopisoch?), ktorá porušovala: právo na slobodu presvedčenia a prejavu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na súkromie, na slobodu pohybu, právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva,právo na slobodu pokojného zhromažďovania a združovania... a tak ďalej.
Keďže občiansky disent bol na Slovensku počas totality veľmi nevýrazný, za ľudské práva bojovali predovšetkým kresťania. Stovky ľudí boli perzekvovaní, zatiaľ čo si minister Lajčák budoval kariéru. Na otázku svojho vstupu do KSČ odpovedal: „Rozhodnutia tohto druhu treba vnímať v dobovom kontexte.“ A dnes bude svojich oponentov (a aj nemálo perzekvovaných komunistickým režimom) nazývať fanatickými odporcami ľudských práv!
Autor: Miroslav Lettrich, katolícky kňaz