Vážená pani Ridenourová,
koncom minulého roka som mal príležitosť hovoriť na Konferencii konzervatívneho líderstva na tému stavu konzervatívneho hnutia. Mal som podobné prejavy v minulosti a zvyčajne sa zameriavali na vtedy aktuálne voľby alebo na našu situáciu v kongrese či niečo podobné. Tentoraz boli myšlieky, ktoré som ponúkol, veľmi rozdielne a úprimne povedané skôr radikálne. Silná pozitívna odozva, ktorú vyvolali, bola aj pre mňa prekvapením a viedla ma k myšlienke zdieľať svoje názory aj oveľa širšie. To je aj zámer môjho listu.
To, o čo sa mnohí z nás pokúšali veľa rokov, bolo založené na niekoľkých premisách. Po prvé sme predpokladali, že väčšina Američanov v zásade súhlasí s naším uhlom pohľadu. Išlo o premisu, na ktorej sme sa snažili vybudovať akýkoľvek počet inštitúcií a vlastne celú našu stratégiu. Bol som to ja, kto poradil Jerrymu Falwellovi, aby nazval svoju organizáciu „Morálna väčšina“. Druhou premisou bolo zvoliť dostatok konzervatívcov a dostať našich ľudí do vedenia kongresu. Potom by oni bojovali za implementáciu našej agendy.
Keď sledujem dlhú históriu konzervatívnej politiky - od porážky Roberta Tafta v roku 1952 cez nomináciu Barryho Goldwatera po republikánske získanie prevahy v kongrese v roku 1994, myslím si, že je férové pripustiť, že konzervatívci dokážu konečne uspieť v politike. Teda, vieme si nechať zvoliť našich ľudí.
Avšak politický úspech sa neskončil prijatím našej agendy. Dôvodom podľa mňa je, že zlyhala samotná politika. A to kvôli kolapsu kultúry. Kultúra, v ktorej žijeme, sa stáva obrovskou stokou. Ocitli sme sa v kultúrnom kolapse historických proporcií, v kolapse tak veľkom, že jednoducho presahuje politiku.
Preto som prehodnocoval, čo by sme my, ktorí stále veríme v tradičnú západnú židovsko-kresťanskú kultúru, mohli a mali urobiť za týchto okolností. Pochopte prosím, že sa nehádam s nikým, kto sa venuje politike, pretože považujem za dôležité venovať sa politike a podieľať sa na verejnej správe. Je rovnako podstatné snažiť sa, ako to robí mnoho ľudí, znovu získať kultúrne inštitúcie, ktoré si podmanila druhá strana.
Nemôžeme ale ignorovať fakt, že USA sa stáva ideologickým štátom. Ideológia politickej korektnosti, ktorá otvorene volá po deštrukcii tradičnej kultúry, sa zmocnila jadra politiky a našich inštitúcií do takej miery, že dokonca ovplyvňuje cirkev. Úplne dostala pod kontrolu akademickú obec. Už teraz preniká cez zábavný priemysel a hrozí, že bude kontrolovať doslova každý aspekt našich životov.
Tí, ktorí prišli s politickou korektnosťou, ktorú my presnejšie nazývame „kultúrnym marxizmom“, to urobili úmyselne. Nebudem zachádzať do celej histórie Frankfurtskej školy a k Herbertovi Marcuseovi a iným ľuďom, ktorí sú za to zodpovední. Stačí povedať, že USA sú veľmi blízko k tomu, aby sa stali štátom, v ktorom úplne dominuje cudzia ideológia, ideológia bolestne nepriateľská voči západnej kultúre. Dokonca sa teraz po prvýkrát vo svojom živote ľudia musia báť, čo povedia. V histórii našej krajiny také niečo neexistovalo. A dnes, ak poviete „nesprávnu vec“, máte zrazu problémy so zákonom, politické problémy, dokonca môžete stratiť prácu alebo byť vylúčený zo školy. Niektoré témy sú zakázané. Nemôžete sa dotknúť pravdy v rozličných otázkach. Ak to urobíte, hneď vás označia za „rasistu“, „sexistu“, „homofobického“, „necitlivého“ alebo „sudcu“.
Kultúrny marxizmus je úspešný vo vojne proti našej kultúre. Otázkou zostáva, ak nie sme schopní uniknúť kultúrnej dezintegrácii, ktorá sa zmocňuje spoločnosti, akú potom máme nádej? Budem úplne úprimný. Ak by tu niekde existovala morálna väčšina, Bill Clinton by bol vyhodený z úradu už pred mnohými mesiacmi [autor písal článok v roku 1999, Bill Clinton bol prezidentom v rokoch 1993 - 2001, pozn. prekl.]. Nejde iba o nedostatok politickej vôle na strane republikánov, aj keď aj to je súčasťou problému. Dôležitejším faktom je, že to, čo by Američania považovali za absolútne neprijateľné ešte pred niekoľkými desaťročiami, teraz väčšina nielenže toleruje, ale aj oslavuje. Američania do veľkej miery prijali MTV kultúru, proti ktorej sme sa tak udatne postavili len pred niekoľkými desaťročiami. Tá už stihla preniknúť myslenie všetkých ľudí okrem tých, ktorí sa od súčasnej kultúry separovali.
Vo federálnych štátoch Washington a Colorado sme strávili roky diskutovaním o potrate čiastočným pôrodom [umelé rozšírenie krčka maternice na vyvolanie predčasného pôrodu za účelom potratu najmä v neskorom štádiu tehotenstva, keď je nechcené dieťatko príliš veľké pre iný spôsob potratu, pozn.prekl.] a teraz nemôžeme presadiť jeho zrušenie pomocou referenda. Musíme čeliť niektorým nepríjemným faktom. Už viac neverím, že existuje morálna väčšina. Neverím, že väčšina Američanov skutočne zdieľa naše hodnoty.
Uvažoval som, čo by sme mali urobiť. Ak ste videli moju predpoveď ohľadom výsledkov volieb, tak viete, že nie som neomylný. Nepredkladám ich ako druh finálnej pravdy. Je to iba moja dedukcia založená na veľkom počte pozorovaní a poriadnej dávke duševného prieskumu.
Myslím si, že sme pravdepodobne prehrali kultúrnu vojnu. To neznamená, že vojna nebude pokračovať a že sa na oboch frontoch nebude bojovať. Ale prehrali sme v zmysle celkovej spoločnosti. Aj keď v politike vyhráme, naše víťazstvá sa nedokážu transformovať do druhu politických opatrení, ktoré pokladáme za dôležité.
To, čo považujem za legitímnu stratégiu hodnú nasledovania, je analyzovať spôsoby, ktorými by sme sa mohli oddeliť od inštitúcií, ktorých sa zmocnila ideológia politickej korektnosti alebo iní nepriatelia tradičnej kultúry. Rád by som poukázal na fakt, že slovo „svätý“ znamená „oddelený“ a nie je proti našej tradícii byť doslova „oddelený“. Pozrite sa na Starý zákon a dejiny kresťanstva. Zistíte, že kedysi tí, ktorí zdieľali naše hodnoty, boli jednoznačne v menšine. Bola to skupina neohrozených mníchov, ktorá zachovala našu kultúru, zatiaľ čo sa okolitá spoločnosť rozpadala.
Pod oddelením sa chápem napríklad domáce vyučovanie detí [homeschooling]. Rodičia, ktorí čelili verejnému školskému systému, ktorý už nevzdeláva ale dáva študentom „podmienky“ na základe politickej korektnosti, ustúpili. Oddelili sa od verejných škôl a vytvorili nové inštitúcie, nové školy vo svojich domovoch.
To isté sa deje v iných oblastiach. Niektorí ľudia sa zbavili televízorov. Iní zakladajú súkromné rozhodcovské súdy, kde môžu dúfať, že dosiahnu spravodlivosť namiesto ideológie a chamtivosti.
Musíme sa pozrieť na celý rad možností, ako obísť inštitúcie, ktoré kontroluje nepriateľ. Ak budeme mrhať našou energiou na boje na „ihrisku“, ktoré už má v moci, pravdepodobne sa nám nepodarí dosiahnuť to, v čo dúfame. A to sa môžeme snažiť až do bodu vyčerpania. Sľubnou črtou tejto stratégie oddelenia sa je, že má viac dočinenia s tým, kým sme a kým sa staneme, ako s tým, čo robí druhá strana a čo s tým urobíme my.
Napríklad južní baptisti, Dr. Dobson [americký kresťanský psychológ, u nás známy knihami ako Výchova chlapcov, Výchova dievčat a i., pozn. prekl.] a ďalší, začali bojkotovať spoločnosť Disney. Reagovať na to sa dá dvoma spôsobmi. Môžeme povedať: „Dobre, pozrite sa, o koľko sa zvýšila hodnota akcií Disney. Spoločnosť mala rekordné zisky, preto bojkot zlyhal.“ Ale podľa stratégie, ktorú navrhujem, by sme to videli inak. Vďaka bojkotu sa mnohí ľudia ochránili pred skazenou, protináboženskou a špecificky protikresťanskou zábavou, ktorú Disney zo seba chŕli. Oddelili sa od časti kultúrnej hniloby, ktorou by sa otrávili, a v tom zmysle sme uspeli.
Som veľmi znepokojený, keď prednášam mladým ľuďom v našej krajine. Zisťujem, koľko dekadentnej kultúry už absorbovali bez toho, aby rozumeli, že sa stali jej súčasťou. Aj keď nenavrhujem, aby sme boli ako Amiši a odsťahovali sa do Idaha [Amiši sú spoločenstvá tradicionalistických protestantských cirkevných obcí v USA a Kanade známe sebestačným životom v komunite, prostým obliekaním a zväčša odmietaním modernej technológie, pozn. prekl.], naozaj si myslím, že sa musíme pozerať na to, čo môžeme urobiť, aby sme sa oddelili od nepriateľskej kultúry. Aké kroky urobíme, aby sme zabezpečili, že sa my a naše deti neinfikujeme? Potrebujeme istý druh karantény.
Nie sú to iba politickí konzervatívci, ktorí si robia starosti kvôli dezintegrácii našej kultúry. Nedávno som vo svojej prednáške kritizoval televíziu. Niektorí ľudia, ktorí sa sami označovali za liberálov, prišli za mnou a povedali: „Nesúhlasím s vašou politikou, ale v tomto prípade máte úplnú pravdu. Už viac nedovolíme našim deťom pozerať televíziu.“
Nedajte sa zviesť politikmi, ktorí hovoria, že všetko je skvelé, že sme na prahu úžasnej novej éry vďaka technológii či burze. Sú to lži. Nie sme na úsvite novej civilizácie, ale v šere tej starej. Budeme šťastní, ak unikneme s nejakými zvyškami veľkej židovsko-kresťanskej civilizácie, ktorú sme po stáročia poznali.
Radikáli zo 60-tych rokov minulého storočia mali tri slogany: zapnúť, naladiť a odpútať sa. Navrhujem, aby sme prijali modifikovanú verziu. Prvé vypnúť. Vypnúť televíziu a videohry a niečo z toho odpadu, ktorý je v počítačoch. Vypnúť prostriedky, ktorými vás a vašu rodinu infikuje kultúrna dekadencia.
Potom rozladiť.Vytvoriť trochu ticha. Bol som šokovaný, keď som cestoval po bývalom Sovietskom zväze a nenašiel som reštauráciu či iné miesto, v ktorom by nedunela západná rocková muzika. Nedalo sa jej uniknúť. Nečudujem sa, že niektorí Rusi sú proti-americkí. Keď si predstavia USA, myslia na kultúru, ktorú sme k nim exportovali.
Nakoniec sa potrebujeme odpútať od tejto kultúry a nájsť miesta, kde môžeme žiť zbožný, spravodlivý a rozvážny život. Aj keby to malo byť tam, kde sa momentálne fyzicky nachádzame.
Opäť raz nemám všetky odpovede a dokonca ani všetky otázky. Ale viem, že to čo sme robili posledných tridsať rokov, nefungovalo. Zatiaľ čo sme bojovali a víťazili v politike, naša kultúra sa rozpadla na niečo, čo sa podobá barbarstvu. Potrebujeme zmeniť kurz, nájsť inú stratégiu. Ak súhlasíte a chcete pomáhať v tomto boji, navrhnite mi spôsob. Ak existuje dostatok ľudí otvorených pre zmenu, môžeme tento rok zvolať stretnutie pri okrúhlom stole vo Free Congress a prediskutujeme to. Dúfam, že vás uvidím.
S pozdravom,
Paul M. Weyrich, 1999