(Kardinál Raymond Leo Burke poskytol interview Edwardovi Pentinovi z National Catholic Register)
Otázka: Vaša Eminencia, čo sa v súčasnosti deje s „dubiou“, ktorú ste o tomto čase pred rokom zverejnili spolu s kardinálom Walterom Brandmüllerom a dvomi ďalšími kardinálmi, Carlom Caffarrom a Joachimom Meisnerom, ktorí však už nežijú?
Odpoveď: Rok po zverejnení „dubie“, týkajúcej sa Amoris Laetitia (AL), na ktorú sme od Svätého otca nedostali žiadnu odpoveď, pozorujeme v spôsoboch interpretácie tejto apoštolskej exhortácie čoraz väčší zmätok. Preto je aj naša starosť o situáciu v Cirkvi a o jej poslanie vo svete oveľa naliehavejšia. S kardinálom Brandmüllerom o týchto závažných veciach pochopiteľne neustále komunikujeme. Konáme tak aj v úplnej jednote s kardinálmi Caffarrom a Meisnerom, ktorí nás nedávno predišli do večnosti. Ešte raz opakujem – situácia je veľmi vážna a neustále sa zhoršuje.
Otázka: Veľa sa hovorí o nebezpečenstvách mnohoznačnosti 8. kapitoly AL, z ktorých najzávažnejšie je možnosť jej rozličnej interpretácie. Prečo je jasnosť a jednoznačnosť jej výkladu tak dôležitá?
Odpoveď: Jasnosť a jednoznačnosť náuky totiž nemôže nijakým spôsobom ľudí zviesť z cesty evanjelia, práve naopak, poskytuje svetlo, nevyhnutné pri sprevádzaní rodín na ceste kresťanského učeníctva. V temnote totiž nevidíme cestu a temnota zároveň bráni evanjelizačným aktivitám Cirkvi, ako hovorí aj Ježiš: „Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať“ (Jn 9, 4).
Otázka: Mohli by ste bližšie vysvetliť súčasnú situáciu vo svetle „dubie“?
Odpoveď: Súčasná situácia čoraz viac potvrdzuje naliehavosť otázok „dubie“. Z našej strany vôbec nejde o – ako sa mnohí domnievajú – „strojenú ignoranciu“, ktorá vyvoláva pochybnosti len preto, lebo nie je ochotná prijať danú náuku. Práve naopak, má eminentný záujem presne určiť čo sa nás pápež, ako Petrov nástupca, usiluje naučiť. Vznikajú teda otázky o uznaní Petrovho úradu, ktorý pápež František prijal od Pána za účelom upevňovania svojich bratov vo viere. Magistérium (učiteľský úrad Cirkvi) je Božím darom Cirkvi, ktorý objasňuje problémy, súvisiace s pokladom viery. Už z tohto vyplýva, že samotná nejasnosť v probléme nemôže byť kvalifikovaná ako vyjadrenie Magistéria.
Otázka: Prečo je podľa vás rozličná interpretácia AL tak nebezpečná v súvislosti s pastoračnou starostlivosťou o ľudí, žijúcich v neusporiadanom zväzku, a to najmä rozvedených a civilne znovuzosobášených, ktorí nežijú zdržanlivo a prijímajú sväté prijímanie?
Odpoveď: Je evidentné, že niektoré interpretácie vyjadrení v AL, týkajúce sa základných aspektov viery a praxe kresťanského života sa rozchádzajú a sú navzájom nekompatibilné. Tento nesporný fakt potvrdzuje, že tieto vyjadrenia sú rozporuplné, dovoľujú rôzne interpretácie, z ktorých mnohé sú v protiklade s katolíckou náukou. Otázky, ktoré sme my, kardináli, položili, sa teda týkajú toho, čo presne nás Svätý otec učí, a ako toto jeho učenie harmonizuje s pokladom viery, na základe toho, že Magistérium,
„tento učiteľský úrad Cirkvi, však nie je nad Božím slovom, ale mu slúži, lebo učí iba to, čo bolo odovzdané, lebo z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého nábožne počúva, sväto zachováva a verne vykladá, a z tohto jediného pokladu viery čerpá všetko, čo predkladá veriť ako zjavené Bohom“ (Druhý Vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia O Božom zjavení (Dei Verbum, čl. 10).
Otázka: Neobjasnil už pápež svoje stanovisko v liste argentínskym biskupom, v ktorom povedal, že „niet inej interpretácie“ ako tá, ktorú vo svojich smerniciach vydali oni; v smerniciach, ktoré ponechávajú otvorenú možnosť niektorým sexuálne aktívnym nezosobášeným párom prijímať Eucharistiu?
Odpoveď: Na rozdiel od tvrdení niektorých ľudí nemôžeme pápežov list biskupom regiónu Buenos Aires, napísaný krátko pred obdržaním „dubie“ a obsahujúci komentáre k pastoračným smerniciam biskupov, pokladať za adekvátnu odpoveď na položené otázky. Na jednej strane sa tieto smernice dajú interpretovať rozličným spôsobom; na druhej strane nie je jasné či tento list je magisteriálnym textom, ktorým má pápež v úmysle prehovoriť k univerzálnej Cirkvi ako Petrov nástupca. Fakt, že o liste sme sa dozvedeli len vďaka tomu, že ´presiakol´ do tlače – Svätá stolica ho totiž uverejnila až neskôr – v nás vyvoláva odôvodnenú pochybnosť o zámere Sv. Otca adresovať ho univerzálnej Cirkvi. Navyše je dosť prekvapujúce – a v rozpore s výslovným zámerom pápeža Františka ponechať konkrétnu aplikáciu AL na biskupov jednotlivých krajín (AL 3) – že by mal teraz nariadiť univerzálnej Cirkvi to, čo je konkrétnou smernicou len pre určitý región. A nemali by sa skôr odlišné dispozície, vyhlásené rôznymi biskupmi v ich diecézach od Filadelfie až po Maltu, pokladať všetky za nesprávne? Náuka, ktorá nie je ustanovená s náležitým rešpektom k jej závažnosti a jej účinný obsah nedokáže náležite spochybniť jasnosť doterajšej náuky Cirkvi, ostáva doterajšia náuka aj naďalej smerodajná a platná pre všetky prípady.
Otázka: Aj vás znepokojuje, že niektoré biskupské konferencie tým, že dovolia niektorým rozvedeným a znovuzosobášeným katolíkom, žijúcim „more uxorio“ (sexuálne), prijímať sväté prijímanie bez pevného zámeru napraviť sa, v podstate protirečia náukám predchádzajúcich pápežov, konkrétne apoštolskej exhortácii sv. Jána Pavla II „Familiaris Consortio“?
Odpoveď: Áno, „dubia“, alebo inak povedané „otázky“, je stále otvorená. Tí, čo tvrdia, že náuka „Familiaris Consortio“ 84 sa mení, si navzájom protirečia, pokiaľ ide o vysvetlenie jej príčiny a následkov. Niektorí zachádzajú až tak ďaleko, že hovoria, že rozvedení v novom zväzku, ktorí pokračujú v živote „more uxorio“, sa objektívne nenachádzajú v stave smrteľného hriechu (AL 303), iní túto interpretáciu popierajú (AL 305) a aj napriek tomu posúdiť kritérium prístupu k sviatostiam ponechávajú celkom na svedomí dotyčného jednotlivca. Je zjavné, že cieľom vykladateľov exhortácie je dostať sa akýmkoľvek spôsobom k zmene náuky, pričom jej zmysel nie je vôbec dôležitý. Zároveň ich absolútne nezaujíma, ako veľmi ohrozujú základné otázky, ktoré sú predmetom pokladu viery.
Otázka: Aký konkrétny účinok má táto zmes interpretácií?
Odpoveď: Výsledok hermeneutického zmätku je vždy skľučujúci (hermeneutika = výklad a vysvetľovanie textov, najmä historických, náboženských, filozofických; pozn. prekl.). Mnohoznačnosť, súvisiaca s konkrétnou otázkou pastoračnej starostlivosti o rodinu, vedie niektorých k návrhu odklonu a k zmene paradigmy, týkajúcej sa celej morálnej praxe Cirkvi, základy ktorej ustanovil z moci svojho úradu sv. Ján Pavol II vo svojej encyklike „Veritatis Splendor“.
Tento proces sa už vskutku dal do pohybu, a to na nesmiernu škodu základných zložiek tradície Cirkvi. Čo sa týka kresťanskej morálky, niektorí tvrdia, že absolútne morálne normy sa musia zrelativizovať a že primát vo veciach, týkajúcich sa morálky – aj tak pochybný a nejasný – má mať subjektívne svedomie jednotlivca. Nejde iba o podružné veci, ale o veci, ktoré sú rovnako dôležité ako „kerygma“ (ohlasovanie základných právd evanjelia), či základné evanjeliové posolstvo. Hovoríme o tom, či osobné stretnutie človeka s Bohom môže alebo nemôže z milosti Božej sformovať život kresťana tak, že bude v súlade s múdrym plánom Stvoriteľa. Na pochopenie ďalekosiahlosti týchto navrhovaných zmien si stačí predstaviť čo by sa stalo, ak by sa ich odôvodnenie aplikovalo povedzme v prípade doktora, vykonávajúceho potraty, skorumpovaného politika, či trpiacej osoby, rozhodujúcej sa požiadať o asistovanú samovraždu ...
Otázka: Niektorí hovoria, že najzhubnejší účinok zo všetkých predstavuje útok na sviatosti Cirkvi, ako aj na morálnu náuku Cirkvi. Čo k tomu poviete?
Odpoveď: Je viac než isté, že zmysel a vnímanie sviatostnej praxe sa v Cirkvi sústavne a čoraz viac narušuje, najmä pokiaľ ide o sviatosť pokánia a Eucharistie. Rozhodujúcim kritériom pre prístup k sviatostiam bol odjakživa súlad spôsobu života človeka s učením Ježiša Krista. Ak však teraz na miesto rozhodujúceho kritéria nastúpi absencia subjektívnej zodpovednosti človeka za vinu – ako to niektorí vykladatelia AL navrhujú – nezmení sa tým samotná podstata sviatostí? Sviatosti v skutočnosti nie sú súkromnými stretnutiami s Bohom, ani prostriedkami sociálnej integrácie do spoločenstva. Sú skôr viditeľnými a účinnými znakmi nášho začlenenia sa do Krista a jeho Cirkvi, ktorými Cirkev verejne vyznáva a aktivuje svoju vieru. Tým, že sa subjektívne redukovanie zodpovednosti za vinu alebo neprítomnosť pocitu viny stane rozhodujúcim kritériom prístupu k sviatostiam, človek priamo ohrozuje „regulu fidei“ – pravidlo, zákon viery, ktorá sviatosti ohlasuje a aktivuje nielen slovami, ale aj viditeľnými gestami. Ako by Cirkev mohla pokračovať vo svojom poslaní byť univerzálnou sviatosťou spásy, ak by samotné sviatosti už stratili svoj zmysel?
Otázka: Vy a mnohí iní, vrátane 250 akademikov a kňazov, ktorí vydali „synovskú opravu“, máte veľmi vážne pochybnosti o účinnosti týchto pasáží v AL a doteraz ste nedostali od Sv. Otca žiadnu odpoveď. Chcete mu aj napriek tomu z tohto miesta adresovať poslednú naliehavú žiadosť?
Odpoveď: Áno, z týchto veľmi vážnych dôvodov sa rok po zverejnení „dubie“ opäť obraciam na Sv. Otca a na celú Cirkev a zdôrazňujem naliehavosť tohto stavu, v ktorom sa ocitla.
Pápežovou úlohou, ktorú prijal od Pána, je slúžiť Cirkvi, upevňovať svojich bratov vo viere, jasne a jednoznačne vysvetľovať náuku, týkajúcu sa nielen kresťanskej morálky, ale aj zmyslu a významu sviatostnej praxe Cirkvi.