Katolícki kňazi z celého sveta formálne žiadajú svojich biskupov, aby vydali „oficiálne opätovné potvrdenie evanjelia“ a opravili prenikavé „omyly“, súvisiace so životom podľa kresťanskej morálky a jeho vzťahu k svätému prijímaniu, hriechu a manželstvu.
V „pastoračnej apelácii“, vydanej v máji v jazykoch: francúzština, nemčina, španielčina, angličtina, poľština a portugalčina, vymenovalo viac ako tucet kňazov, vrátane kanonického právnika z USA, otca Geralda Murraya, „10 kľúčových sporných otázok“, o ktorých sú presvedčení, že by sa k nim biskupi „mali formálne vyjadriť“.
Táto apelácia je dostupná pre každého kňaza, ktorý by sa chcel k nej pridať. Dá sa podpísať tu.
V apelácii sa hovorí, že množstvo laikov, ale aj duchovných, je tak hlboko „ovplyvnených svetskou mentalitou a falošnou morálnou teológiou posledných desaťročí, že apoštolské svedectvo Cirkvi vnímajú ako idealistické, zastaralé, ba dokonca kruté a neľudské. Práve preto často mylne chápu pastoračné výroky tohto svedectva ako abstrakcie, legalizmus, či osobné odsudzovanie. Našou apeláciou by sme vás radi povzbudili, aby ste nepodceňovali pastoračnú hodnotu apoštolskej podpory a usmernenia, ktoré môžete poskytnúť univerzálnej Cirkvi, a to aj individuálne, ako biskupi.“
Podľa spomínaných kňazov nutnosť „opätovného potvrdenia evanjelia“ vychádza z „mylného prístupu k životu podľa kresťanskej morálky, s ktorým sa opakovane stretávame a ktorý závažným spôsobom škodí tým, ktorí sú ním zavádzaní. Tento mylný prístup v zásade spočíva v tom, že ten, kto sa dopustí objektívne zlého skutku, ale subjektívne usúdi, že sa neprevinil, musí byť pripustený k svätému prijímaniu.
V rozvinutejšej forme tento prístup popiera, že by určité správanie sa bolo vždy zlé a tvrdí, že za určitých okolností je práve takéto správanie sa tým najreálnejším dobrom, aké sa dalo dosiahnuť, alebo je jednoducho dobré. Katolícka cirkev učí, že niektoré skutky sú vnútorne nezriadené, sú zlé, a preto nemôžu byť za žiadnych okolností považované za morálne, napríklad vražda, cudzoložstvo, zneužívanie detí.
„Názor, že objektívne zlé správanie sa môže byť dobré, či dokonca „navrhované a schvaľované Bohom“, Katolícka cirkev vždy považovala za názor v rozpore s evanjeliom“, uvádzajú kňazi a pokračujú: „Cirkev týmto teóriám oponuje svojou dôraznou a precíznou náukou najmä v priebehu 20. storočia, ale predovšetkým posledných 50 rokov od vydania encykliky Humanae Vitae. Sme presvedčení, že nedávne oživenie tohto ničivého prístupu aj napriek zvýšenému úsiliu cirkevných kruhov jasne dokazuje, že je nevyhnutná oveľa účinnejšia reakcia našich pastierov, než akú môžu poskytnúť samotní farskí kňazi alebo než aká môže byť adekvátne poskytnutá obmedzenou právomocou konvenčných diecéznych a oblastných ustanovení.“
Je Amoris Laetitia (AL) zdrojom tak veľkého zmätku?
List nespomína AL menom, avšak kontroverzná apoštolská exhortácia z roku 2016 je zjavne zdrojom spomínaného „oživenia“.
Časti AL zjavne naznačujú, že katolíci, žijúci vo zväzkoch, ktoré Cirkev označuje za cudzoložné, môžu prostredníctvom týchto zväzkov demonštrovať vernosť, ako aj to, že katolíci, žijúci v takýchto neprípustných sexuálnych zväzkoch, nemusia žiť ako „brat a sestra“ ak musia z nejakého dôvodu žiť spolu, aj keď Cirkev od nich vyžaduje opak a učí, že je to s pomocou Božej milosti možné. Hriešne skutky totiž bývajú príčinou „ďalších hriechov“ a vyvolávajú zmätok v súvislosti s náukou Cirkvi, ktorá odporuje „situačnej etike“.
V paragrafe 301 AL sa uvádza, že „už sa viac nedá len jednoducho skonštatovať, že všetci, ktorí sa nachádzajú v nejakej „nezvyčajnej“ situácii, žijú v stave smrteľného hriechu a sú vylúčení z pôsobenia posväcujúcej milosti. Je v tom však viac než len ignorancia zákona. Subjekt môže poznať zákon veľmi dobre, a predsa jeho ´vnútornú hodnotu´ chápe len s veľkými ťažkosťami, alebo môže byť v konkrétnej situácii, ktorá mu nedovoľuje konať odlišne a rozhodnúť sa inak, bez ďalšieho hriechu.“
Podľa poznámky pod čiarou číslo 329 v AL „mnohí ľudia v takých situáciach, hoci poznajú a akceptujú možnosť žitia ´ako brat a sestra´, ktorú im ponúka Cirkev, poukazujú na to, že ak určité intímne prejavy chýbajú, ´často sa stáva, že je ohrozená vernosť dotyčných ľudí a trpí tým dobro detí´.“
Novovymenovaný biskup portugalského Porto, Manuel Linda, nedávno povedal, že rozvedených a civilne znovuzosobášených katolíkov, ktorých zväzky Cirkev považuje za neplatné a hriešne, on nepovažuje za rodiny, pokiaľ nežijú aktívnym sexuálnym životom.
Amoris Laetitia inšpiruje množstvo biskupov a biskupských konferencií k „zavádzaniu“ tejto exhortácie spôsobom, ktorý priamo protirečí nemennej náuke Cirkvi o odopretí sviatostí tým, čo žijú v cudzoložstve bez prejavu ľútosti. Ako mnohí vravia, toto „zavádzanie“ AL dovoľuje prijímanie svätého prijímania, ktoré je podľa katolíckej tradície v takýchto prípadoch svätokrádežné. Takýto „pastoračný program“ zavádzajú už v Nemecku, na Malte, v Argentíne a v niektorých diecézach USA.
Tento mylný prístup v zásade spočíva v tom, že ten, kto sa dopustí objektívne zlého skutku, ale subjektívne usúdi, že sa neprevinil, musí byť pripustený k svätému prijímaniu. V rozvinutejšej forme tento prístup popiera, že by určité správanie sa bolo vždy zlé a tvrdí, že za určitých okolností je práve takéto správanie sa tým najreálnejším dobrom, aké sa dalo dosiahnuť, alebo je jednoducho dobré. Ešte extrémnejšia verzia vyhlasuje, že takéto správanie sa môže byť dokonca „navrhované a schvaľované Bohom“. Život Krista a morálna náuka sa preto prezentujú ako abstraktné ideály, ktoré sa musia prispôsobiť našim podmienkam a okolnostiam, namiesto toho, aby sme sa my zosúladili s nimi a oslobodili sa tak od hriechu a konania zla v každej situácii.
Ak by sa biskupi ujali svojej „plnej apoštolskej právomoci“, v rámci ktorej by odsúdili tento omyl a opätovne by potvrdili evanjelium, „poskytli by celej Cirkvi apoštolské svedectvo, ktorým by jedinečným spôsobom podporovali a viedli duchovenstvo a laikov pri plnení naliehavej úlohy pomáhať tým, čo boli poškodení, ako aj rozvíjať pravé pastoračné aktivity, ktorými by oslovili celý svet.“ Kňazi potvrdzujú „hlboký pocit zármutku a zrady“, ktorý prežívajú katolíci, pridŕžajúci sa náročnej náuky Cirkvi, vnímajúci však aj „obhajovanie chýb a omylov, ktoré ponechávajú ostatných v osídlach situácií, ktoré im škodia a podobné tým, ktoré už raz prežívali.“
„Uznávame, že výkon apoštolskej právomoci a spôsob jej vyjadrenia je na rozhodnutí každého biskupa. V bratskom a synovskom duchu vám ako kňazi chceme ponúknuť na zváženie nasledovné potvrdenie evanjeliovej náuky, zamerané na desať kľúčových sporných otázok, ku ktorým, ako dúfame, zaujmete oficiálne stanovisko. Prijmite ich, prosím, ako svedectvo viery, ktorú vyznávame v spoločenstve s Kolégiom biskupov a ich hlavou – rímskym biskupom.“
„10 kľúčových sporných otázok“:
1) Boh je láska. Všetko zariadil pre naše dobro a povoláva nás, aby sme jeho božský život prežívali v Kristovi. V dôsledku toho je absolútnym odporcom zla, hriechu (to jest poznania a vedomého prijatia zla), ako aj každej ujmy, ktorú hriech a zlo spôsobujú. Preto aj napriek tomu, že Boh sa môže rozhodnúť tolerovať prítomnosť zla a hriechu, nikdy ich nenavrhne, ani neschváli.
2) Kresťanov, ktorí majú účasť na vnútornom spoločenstve s Bohom (to jest sú v stave posväcujúcej milosti), Kristus v každej situácii uschopňuje zostať mu vernými tým, že sa vyhýbajú vedomému prijímaniu zla; preto je každý vinný akýmkoľvek hriechom, ktorého sa dopustil (1 Jn 5, 18; Jak 1, 13-15). Toto platí, aj keď si zachovanie vernosti vyžaduje utrpenie, ponižovanie alebo smrť, pretože čo je ľuďom nemožné, je možné dosiahnuť pomocou Božej milosti (Mt 19, 26; Sir 15, 15). Vernosť Kristovi a jeho náuke je teda reálna a dosiahnuteľná; nie je abstraktnou myšlienkou, ktorá sa musí prispôsobiť životným okolnostiam.
3) Kresťania, ktorí prežívajú spoločenstvo s Bohom môžu trpieť ignoranciou alebo prekážkami v slobode až do stavu, v ktorom sa zmenšuje, alebo úplne odstraňuje zavinenie v určitom prípade prijatia zla. Hoci to, čo robia, je objektívne zlé a tým pádom to im, aj ostatným, rozličným spôsobom škodí, nemusia sa subjektívne previniť hriechom a preto zostávajú morálne bez úhony.
4) Kresťania, ktorí prijmú zlo bez previnenia, zostávajú v spoločenstve s Bohom, ale sú vlákaní do situácií, ktoré im v skutočnosti škodia a bránia im v plnohodnotnom prežívaní života v hojnosti, ktorý nám priniesol Kristus. Úlohou Cirkvi je pomôcť im uzdraviť sa a oslobodiť ich trpezlivým prinášaním milosti a pravdy Kristovho evanjelia.
5) Svedomie je momentálnou normou pre naše správanie, no nie je neomylným hlasom Boha. Môže nesprávne usudzovať na základe neškodnej závady alebo prekrútenia, ktoré vznikli z predošlých hriechov. Človek, čo sa riadi svedomím, alebo sám o sebe usúdi že sa neprevinil, môže byť tak či onak vinný hriechom. Na základe týchto obmedzení sa musia subjektívne posudzovania podľa svedomia zosúladiť s evanjeliom, ktoré nám zjavil Kristus, a ktoré sa neustále ohlasuje prostredníctvom pravého apoštolského svedectva Cirkvi (Všeobecné a Mimoriadne Magistérium).
6) Manželstvo je zmluvou, založenou vedome a dobrovoľne po potrebnom zrelom uvážení, medzi jedným mužom a jednou ženou, ktorí sa môžu slobodne zosobášiť. Ide o výnimočný zväzok, ktorý nemôže byť zrušený žiadnou ľudskou silou, ani z iného dôvodu, s výnimkou smrti jedného z manželov. Základom tohto manželského puta je manželská jednota Krista a Cirkvi v ľudskej prirodzenosti a vo sviatosti manželstva (Gn 2, 24; Mt 19, 3-6; Ef 5, 32; a 2 Tim 2, 13).
7) Sexuálna aktivita mimo manželstva je za každých okolností veľmi vážnym zlom. Previnenie sa týmto vážnym zlom je smrteľným hriechom, ktorý, ako všetky smrteľné hriechy, zapríčiňuje stratu spoločenstva s Bohom.
8) Na to, aby mohli prijímať sväté prijímanie, musia kresťania, ktorí uznali že sú vinní smrteľným hriechom, prejaviť pravú kajúcnosť za svoje hriechy, vrátane rozhodnutia vyhýbať sa všetkým takým hriechom v budúcnosti. V prvom rade musia pochopiteľne prijať sviatosť pokánia a zmierenia.
9) Prijatie svätého prijímania sa nemôže zredukovať na súkromný akt, založený na subjektívnom posúdení nevinnosti, pretože ide o verejné svedectvo prijatia spoločnej viery a života Cirkvi. Bez ohľadu na zavinenie, tí, ktorí aj naďalej pokračujú v konaní objektívne závažného zla aj potom, čo sa dozvedeli že ich presvedčenie a správanie sa je v rozpore s apoštolským učením Cirkvi, môžu časom očakávať, že ich požiadajú, aby nepristupovali k svätému prijímaniu. Táto cirkevná disciplína je pastoračným prostriedkom, ktorý ich má priviesť k uznaniu a zrieknutiu sa tohto zla, aby sa mohli od neho oslobodiť a mať plnšiu účasť na Kristovom živote v hojnosti. Tento prístup odzrkadľuje náuku Ježiša a apoštolov, ktorí založili cirkevnú disciplínu na objektívnom zlyhaní zosúladenia sa s Kristovým životom, a nie na posudzovaní zavinenia (Mt 18, 17; 1 Kor 5, 11-13; Gal 1, 9; 1 Jn 4, 6). Sväté prijímanie sa môže odoprieť aj z dôvodu, aby sa zabránilo klamnému zavádzaniu druhých vo veciach viery a života podľa evanjelia (vyhnúť sa pohoršeniu, Mt 18, 6).
10) Prijímanie svätého prijímania v špecifických prípadoch tými, ktorí sa po rozvode znovu civilne zosobášili, závisí na objektívnej realite zväzku z ich prvého manželstva a na vyhýbaní sa hriechu a verejnému pohoršeniu, a nielen na ich súkromnom úmysle vyhýbať sa v budúcnosti sexuálnej aktivite, na ich subjektívnom vyzdvihovaní súčasného vzťahu alebo na ich subjektívnom posudzovaní nevinnosti v súvislosti so sexuálnou aktivitou v tomto vzťahu (Mt 5, 32).
List v plnom znení a viac informácií o tejto iniciatíve si môžete pozrieť na www.curapastoralis.org.