Šieste Božie prikázanie je absolútne jasné – ide o všeobecnú výzvu k čistote, a to bez výnimky.
V Skutkoch apoštolov sa nachádza veta, ktorú som kedysi považoval za humornú: „Božie slovo sa šírilo a počet učeníkov v Jeruzaleme veľmi rástol. Aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru“ (Sk 6, 7). Je tu pochopiteľne reč o kňazoch v starovekom chráme, o levitských kňazoch. Priemerný katolík, ktorý takúto vetu v minulosti počul, ju musel považovať za ironickú a zábavnú.
Tento humor ma však už dnes pomaly prechádza – táto veta sa totiž javí čoraz pravdivejšia a menej ironická. Za posledné dve desaťročia – a teraz znova – je reputácia kňazského a biskupského úradu pošpinená nesmierne hriešnym, nemravným, neprirodzeným a absolútne nevhodným správaním sa niektorých kňazov a biskupov. Poškodili mnoho obetí a potupili sviatosť kňazstva. Zapájajú sa do obrovského zla, často opakovane a bez akejkoľvek zodpovednosti. Za to, čo robia, sa však budú zodpovedať Bohu. Pridajme k tomu zatajovanie týchto zločinov, tajné podplácanie, zanedbanie vyšetrovania sťažností a zjavné odmietanie vidieť skutočné korene tohto problému, a výsledkom je absolútne zlyhanie dôveryhodnosti a morálnej autority, ktorú biskupi a kňazi potrebujú mať, keď chcú účinne kázať a učiť viere.
Viem, že slovami sa nedá reálne opísať hnev, žiaľ a sklamanie veriacich laikov, z ktorých sa mnohí usilujú brániť Cirkev, nevestu Kristovu a Matku, ktorú máme radi. Ako kňaz Ježiša Krista som nahnevaný a zdesený, že úctyhodná sviatosť kňazstva je týmito spomínanými skutkami pošpinená a znesvätená. Viem, že väčšine veriaceho Božieho ľudu netreba hovoriť, že prevažná väčšina kňazov a biskupov zachovávajú vernosť a sú zanietenými a veľkorysými služobníkmi. Až donedávna som bol presvedčený, že počet previnilcov je veľmi malý, no musím otvorene povedať, že hoci sú ešte stále v menšine, ich počet je ďaleko väčší, než som si myslel.
Zvykol som síce tvrdiť, že percento páchateľov z radov duchovenstva je rovnaké alebo nižšie ako u iných ľudí, no musím povedať aj to, že nech je už percento akékoľvek, samotný zločin je oveľa závažnejší a horší. Ľudia nám totiž zverujú to najcennejšie a nevyhnutné, čo potrebujú pre spásu – svoju vieru. Pokiaľ niekto z nás, kňazov, zvádza veriacich na zlú cestu alebo ich oberá o dôveru, ktorú potrebujú na prehĺbenie svojej viery, dopúšťa sa najhoršieho možného zla. A predsa, aj v najvyšších cirkevných kruhoch existujú duchovní, ktorí to robia, a to po celom svete. Ak totiž duchovní zájdu tak ďaleko, že zvádzajú druhých na hriech, potom sa previňujú hrozným zločinom.
O tých, ktorí sa z takýchto hrozných zločinov zvádzania na zlé nekajajú, Ježiš povedal: „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú! Tomu by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, akoby mal pohoršiť jedného z týchto maličkých. Dávajte si pozor!“(Lk 17, 1-2).
Ak by vám niekto ponúkal nejaké nové zásady, novú politiku, uvedomte si, že my už jednu máme. Nazýva sa šieste prikázanie. Túto ´politiku´ zviditeľňuje aj množstvo jasne formulovaných textov Písma, ktoré zakazujú homosexuálne správanie sa, cudzoložstvo, smilstvo a iné nemravnosti: Ef 5, 5-7; Gal 5, 16-21; Zjv 21, 5-8; Zjv 22, 14-16; Mt 15, 19-20; Mt 5, 27-30; 1 Kor 6, 9-20; Kol 3, 5-6; 1 Sol 4, 1-8; 1 Tim 1, 8-11; Hebr 13, 4; Lv 18, 22; Lv 20, 13; Gn 19; Rim 1, 1-18; 1 Tim 1, 8-11 a iné.
Šieste Božie prikázanie je absolútne jasné – ide o všeobecnú výzvu k čistote, a to bez výnimky. Jednoducho neexistuje žiadne ospravedlnenie pre sexuálny styk alebo sexuálne dotyky mimo platne uzavretého manželstva a tí, čo v takomto manželstve žijú, majú ho žiť čisto, v úplnej vernosti jeden druhému. Za žiadnych okolností nie je nikomu dovolené zapájať sa do sexuálneho vzťahu s nikým, s kým nie je platne zosobášený. Neexistujú žiadne odlišné pravidlá pre heterosexuálov a homosexuálov. Je len jedno – žiadny sexuálny styk, ani dotyk mimo platného manželstva.
Všetko toto pochopiteľne vedie k najhorúcejšej téme, týkajúcej sa tohto pohoršenia – problém aktívnej homosexuality medzi kňazmi. Poctivá a úprimná diskusia o tejto pretrvávajúcej kríze sa nemôže vyhnúť pomenovaniu súvisiacich problémov – homofóbia, netolerantnosť, náboženská neznášanlivosť, fanatizmus, ´obetný baránok´.
Je evidentné, že prevažná väčšina prípadov, zahŕňajúca sexuálne zneužívanie maloletých a dospelých, sa týka mužských obetí. V správe Johna Jaya z roku 2004 (The Nature and Scope of the Problem of Sexual Abuse of Minors by Catholic Priests and Deacons in the United States; Povaha a rozsah problému sexuálneho zneužívania maloletých katolíckymi kňazmi a diakonmi v USA), ktorú zadali samotní biskupi USA, sa hovorí, že 81 percent obetí sú muži a 78 percent všetkých obetí sú mladí v postpubertálnom veku. To znamená, že aj keď boli podľa zákona ešte neplnoletí, vo fyzickom zmysle už boli sexuálne zrelí. Takže prevažná väčšina prípadov sa týkala príťažlivosti homosexuálov k mladým mužom, ktorí sú podľa zákona síce ešte neplnoletí, ale po fyzickej stránke už zrelí muži, nie malé deti. Tu nejde teda o pedofíliu. Ide o homosexuálnu príťažlivosť. V prípade sexuálneho zneužívania a obťažovania seminaristov alebo kňazov biskupmi, či inými z radov duchovenstva, bolo 100 percent obetí muži. Suma sumárum, takmer vo všetkých prípadoch sexuálneho zneužívania kňazmi ide o príťažlivosť k rovnakému pohlaviu.
Treba však jasne povedať, že väčšina ľudí, ktorých priťahuje rovnaké pohlavie, sa nedopúšťa sexuálnych trestných činov, ba ani nezvádza, ani nezneužíva mladých mužov. Mnohí takíto ľudia žijú v čistote a podľa náuky Cirkvi. Tu nejde o paušálnu charakteristiku všetkých ľudí, ktorých priťahuje rovnaké pohlavie. Štatistiky však na základe nedávnych škandálov dokazujú veľký nepomer na strane homosexuálov. Jasne to dokazuje aj správa Johna Jaya.
Všetko čo sme spomenuli poukazuje na to, že semináre a kňazstvo nie sú vhodnými miestami pre mužov s hlboko zakorenenou príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu. Aby na to človek prišiel, nepotrebuje doktorát z antropológie alebo psychológie. Umiestniť muža, ktorého priťahujú muži, do seminára, je presne to isté, ako umiestniť heterosexuálneho muža do ženskej ubytovne, kde by mali spoločné sprchy a izby. Muž, ktorého priťahuje rovnaké pohlavie, čelí v čisto mužskom osadenstve pokušeniam, ktorým odolajú len tí najsilnejší. K tomu pridajme možnosť, že aj medzi tými ostatnými sú takí, ktorých priťahujú muži, a máme tu podhubie pre subkultúru, v ktorej sa pokušenie prudko zväčšuje a čoskoro sa objavia rozličné kompromisy a „styky“. Práve toto môžeme vidieť v „gay“ subkultúre, ktorá preukázateľne existuje u pozoruhodného množstva duchovných v Cirkvi.
V poctivej a úprimnej diskusii o prebiehajúcej kríze je potrebné veci jasne pomenovať a analyzovať fakty. Ignorovanie a mlčanie v rámci „politickej korektnosti“ je v tomto prípade zlou stratégiou. Musíme o tom hovoriť láskavo a jasne. Nesmieme dovoliť, aby netolerancia, homofóbia a pozícia „obetného baránka“ potlačila úprimnú diskusiu a analýzu prepojenia väčšiny tohto neslušného správania sa na aktívnych homosexuálov, ako aj subkultúry medzi nimi, ktorá toleruje a podporuje správanie sa, ktoré Boh zakazuje. Pápež František nedávno znovu opakoval stratégiu, že Katolícka cirkev nemôže prijímať do seminárov a do rehoľných rádov tých, čo praktizujú homosexualitu, vykazujú hlboko zakorenené homosexuálne sklony, či podporujú takzvanú „gay kultúru“. Pápež naznačil, že takéto správanie sa vedie k pohoršeniu a môže kompromitovať život v seminári, samotných seminaristov a budúcnosť ich kňazstva. (viac pozri TU)
Tento príbeh bol skrátený a skreslený zrejme preto, lebo sa nehodil k štýlu, ktorým chce tlač vykresľovať pápeža Františka. Tak či onak, každá konverzácia, v ktorej ľudia hľadajú reálne riešenia, skôr či neskôr narazí na problém homosexuality – nie na jednotlivé prípady, ale ako na celkovo zásadný a veľmi dôležitý problém. Úprimná diskusia musí obsahovať analýzy inštitucionálnych problémov, ako sú utajovanie, nezodpovednosť, zneužívanie moci, atď.
Nastal skrátka čas na pravdivú konverzáciu, v ktorej niet miesta pre politickú korektnosť, ani na zakázané témy. Pokiaľ biskupi nebudú ochotní čestne a naplno sa venovať všetkým prípadom, hnev Božieho ľudu bude iba rásť a dôveryhodnosť biskupov a Cirkvi klesne z blízkosti nuly na absolútnu nulu.
Cirkev by sa mala naprávať sama, no nerobíme tak. Príliš často nás len svetský štát a hrozba právneho zásahu donúti k väčšej vnútornej zodpovednosti. Pripomína to faraóna, ktorý pokarhal Abrama za jeho zlý skutok, keď pustil svoju ženu Sarai do háremu, aby ochránil sám seba (Gn 12, 10-20). Alebo pohanských námorníkov, ktorí museli prorokovi Jonášovi povedať, aby sa modlil k Bohu (Jon 1, 6). Alebo Ježiša, ktorý nachádza viac viery medzi pohanmi, než u vlastných ľudí. A dnes sú to často veľké poroty, sudcovia, finančné a právne hrozby, ktoré nás donucujú robiť to, čo sme mali robiť po celý čas.
Kedysi bola veta zo Skutkov apoštolov „Aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru“ pre kňazov dobrým žartom. Postupne však na nás začína dopadať celá ťarcha tohto žartu a prestávame sa smiať.
Modlime sa a prosme za to, aby sme si dokázali upratať pred vlastným prahom, úprimne diskutovali o všetkých prípadoch tejto krízy a za očistenie, ktoré si Pán tak veľmi želá pre svoju Cirkev. Úrad biskupov a kňazstvo ako také, ako aj samotná dôveryhodnosť Cirkvi balansuje na ostrí noža.