Kardinál Gerhard Müller, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery, napísal krátku duchovnú úvahu (plné znenie nižšie) o situácii vo svete od vypuknutia epidémie koronavírusu.
Pripomína nám, že ako ľudské bytosti si aj napriek medicínskemu pokroku a iným výhodám dnes uvedomujeme svoje limity a ohraničenia. "Situácia je určite neporovnateľná s nebezpečenstvami a hrôzami vojny, no prežívanie bezmocnosti je rovnaké", píše nemecký kardinál. Táto situácia je však na druhej strane veľkou príležitosťou pre návrat k Bohu. "Môžeme sa totiž sústrediť a venovať pozornosť tomu, čo je dôležité a to bez rozptyľovania vecami moderného života. Počas tohto Pôstu pred Veľkou nocou vložme teda všetci svoju dôveru v Boha. Jeho Syn je Božím služobníkom, ako sa hovorí v proroctvách Starého zákona: ´On niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti´ a preto o Ježišovi vyznávame: ´Jeho rany nás uzdravili´."
***
V čase krízy dôveruj Bohu
Gerhard Cardinal Müller, Rome
"Život ohrozujúci koronavírus sa šíri a postihuje už takmer celý svet. Zatiaľ neexistuje vakcína, ktorá by zabránila šíreniu tejto nákazlivej choroby a liečila ľudí. Politickí lídri prijímajú všetky dostupné opatrenia, ktorými by chránili obyvateľstvo. Obmedzujú verejný život a vyzývajú ľudí, aby sa vyhýbali spoločenským kontaktom všade, kde sa to dá. Vedci v laboratóriách sa intenzívne usilujú nájsť protilátku na túto zákernú chorobu, na následky ktorej už zomreli tisícky ľudí. Situácia je síce neporovnateľná s nebezpečenstvom a hrôzami vojny, no prežívaná bezmocnosť je rovnaká. Nikto nevie či, a kedy, ho niečo zastihne, alebo či sa jeho blízki neocitnú v nebezpečenstve. Podobne ako počas epidémie moru, neúrody, či hladomoru, vnímame svoje obmedzené limity a ohraničenia. Každý človek vie, že možnosť ochrany pred infekciou je limitovaná. Jednoducho nejestvuje záruka, že to mňa, alebo mojich blízkych nepostihne. Sedíme doma a snažíme si krátiť čas. Mnohí z nás sa nudia a chýba im aktivita či už v práci alebo vo voľnom čase.
V tejto nedobrovoľnej izolácii však máme jeüüdinečnú šancu upriamiť svoju pozornosť na dôležité veci v našom živote bez toho, že by nás pritom rozptyľovala moderná doba. Veriaci človek si uvedomuje, že jeho život je v Božích rukách. Na zemi nemáme trvalý domov. Po smrti sa musíme pred Božou súdnou stolicou zodpovedať zo svojich skutkov a z toho, akým smerom sa uberal náš život. Na Božie milosrdenstvo sa môžeme spoliehať v živote aj v smrti len vtedy, ak sa mu celí zveríme a odovzdáme.
Aj keď urobíme v medicíne všetko čo sa dá a použijeme rozum, ktorý nám dal Boh, aby sme optimalizovali svoje životné podmienky, ešte stále dosiahneme iba hranice svojich možností. Nevieme síce kedy, ale vieme, že hodina nášho odchodu z tohto sveta príde. Apoštol Pavol mal pred očami úbohosť a biedu celého ľudstva, keď píše mladej Cirkvi v Ríme: "A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť ... samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí" (Rim 8, 18-21). Vložme teda všetku svoju nádej počas tohto Veľkonočného Pôstu v Boha. Jeho Syn je Božím služobníkom, ako sa hovorí v proroctvách Starého zákona: ´On niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti´ a preto o Ježišovi vyznávame ´Jeho rany nás uzdravili´" (Iz 53, 4).
Položme si otázky: Kto som? Ako slúžim spoločenstvu svojimi talentami, darmi, danosťami? Milujem Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a blížneho ako seba samého? Vkladám svoju nádej v živote aj v smrti výlučne v Ježiša Krista?
Pred svojím utrpením a smrťou na kríži náš Pán upokojoval svojich učeníkov, aby sa nebáli a nepodliehali zmätku, slovami: "Vo svete máte súženie. Ale dúfajte, ja som premohol svet" (Jn 16, 33).