“Poďte, všetci, ktorí túžite po nezmeniteľnom dobre a márne ho hľadáte v tomto pominuteľnom svete, poviem vám, čo pre mňa urobilo nebo. Tak ako vy, aj ja som kedysi hľadal s horúčkovitou dychtivosťou; a tento vonkajší svet nemohol uspokojiť moju spaľujúcu túžbu. Ale vďaka božskej milosti, ktorá živila moju úzkosť, sa mi napokon zjavila ona, ktorej meno som vtedy nepoznal, krajšia ako slnko, sladšia ako balzam. Keď sa ku mne priblížila, aký nežný bol jej výraz, aký pokojný bol jej hlas, keď mi hovorila: Prečo si takto vylievaš svoje srdce, ó, ty, ktorého mladosť je celá plná lásky, ktorou ťa inšpirujem? Pokoj, ktorý hľadáš toľkými rôznymi spôsobmi, je u mňa; tvoja túžba sa naplní, sľubujem ti, ak si ma len vezmeš za nevestu. Priznávam, že pri týchto slovách mi zlyhalo srdce, celá moja duša bola prebodnutá šípkou jej lásky.”
“Keď som chcel vedieť jej meno, jej dôstojnosť, jej pôvod, povedala mi, že sa volá Múdrosť Božia; a že najprv bola neviditeľná v lone Otca, ale aby ju ľahšie milovali, vzala si od matky viditeľnú prirodzenosť. Potom som s veľkou radosťou súhlasil a ona ma pobozkala a plná radosti odišla. Odvtedy vo mne rástol plameň jej lásky a pohlcoval všetky moje myšlienky. Jej rozkoše pretrvajú naveky; je mojou milovanou nevestou, mojou nerozlučnou spoločníčkou. Vďaka nej je pokoj, ktorý som kedysi hľadal, teraz príčinou mojej radosti. Počúvajte ma teda všetci: choďte k nej rovnako, lebo ona si za svoje šťastie určila, že nikoho neodmietne.” (Vavrinec Justinián, Fasciculus amoris, cap. xvi)
Prečítajme si dejiny toho, ktorý nám v predchádzajúcich riadkoch dal kľúč k svojmu životu.
Laurence sa narodil v Benátkach v slávnej rodine Justiniánovcov a ešte ako dieťa vynikal vážnosťou svojej povahy. Svoju mladosť strávil cvičeniami zbožnosti a potom, keď ho božská Múdrosť priťahovala k cudnému zasnúbeniu Slova a duše, začal uvažovať o prijatí rehoľného stavu. Ako predohru k tomuto novému boju tajne podnikal mnohé telesné askézy, napríklad spával na holých doskách. Sediac ako sudca, postavil na jednu stranu rozkoše sveta a manželstvo, ktoré mu pripravila jeho matka, a na druhú prísnosť kláštora; potom uprel zrak na obraz ukrižovaného Krista a povedal: ‘Ty, Pane, si moja nádej: tam si umiestnil svoje najbezpečnejšie útočisko,’ a dal sa na cestu do kongregácie kanonikov svätého Juraja v Alge. Tu si vymyslel nové muky a s ešte väčšou prudkosťou ako predtým viedol vojnu sám proti sebe, akoby proti svojmu najväčšiemu nepriateľovi.
Tak ďaleko od toho, aby si dovolil čo i len najmenšie uspokojenie, nikdy nevkročil do záhrady patriacej jeho rodine ani do otcovského domu, iba keď bez slzy vykonal posledné úkony zbožnosti voči svojej umierajúcej matke. Rovnako horlivo praktizoval poslušnosť, miernosť a najmä pokoru. Sám od seba si vyberal tie najpokornejšie kláštorné povinnosti, žobral o chlieb v najľudnatejších častiach mesta, vyhľadával skôr posmech než almužnu, urážky a ohováranie znášal bez pohnutia a mlčky. Jeho veľkou oporou bola vytrvalá modlitba, v ktorej sa často dostával do extázy s Bohom. Láska k Bohu horela v jeho srdci tak jasne, že rozpaľovala podobný zápal aj v srdciach jeho spoločníkov a povzbudzovala ich k vytrvalosti.
Eugenius IV ho vymenoval za biskupa svojho rodného mesta. Vynaložil veľké úsilie, aby túto dôstojnosť odmietol, ale keď ju musel prijať, splnil si jej povinnosti tak, že si získal chválu všetkých. Nič nezmenil na svojom predchádzajúcom spôsobe života, praktizoval svätú chudobu, ako to robil vždy, čo sa týka jeho stola, postele a nábytku. Vo svojom dome alebo službe držal len málo osôb, lebo hovorieval, že má inú veľkú rodinu, čím myslel Kristových chudobných. Každý mal k nemu voľný prístup v ktorúkoľvek hodinu; všetkým pomáhal a utešoval ich s otcovskou láskou, dokonca sa zadlžoval, aby uľavil núdznym. Keď sa ho pýtali, na koho pomoc sa v takýchto prípadoch spolieha, odpovedal: ‘Na pomoc môjho Pána’a on za mňa ľahko zaplatí.’
A božská Prozreteľnosť vždy ospravedlnila jeho dôveru tým, že mu poslala pomoc tým najneočakávanejším spôsobom. Postavil mnoho kláštorov pre mníšky, ktoré s veľkou ostražitosťou vychovával k dokonalému životu. Horlivo sa venoval tomu, aby sa dámy v Benátkach odvrátili od svetskej okázalosti a márnivosti v obliekaní a aby sa reformovala cirkevná disciplína a kresťanská morálka. Tak si skutočne zaslúžil titul ‘česť a sláva prelátov,’ ktorý mu Eugenius IV. udelil v prítomnosti kardinálov. Nikuláš V., nasledujúci pápež, preložil patriarchát z sídla Grado na sídlo Benátky a vyhlásil ho za prvého patriarchu.
Bol poctený darom sĺz a denne obetoval všemohúcemu Bohu obetu zmierenia. Raz, keď slúžil omšu v noc Narodenia nášho Pána’videl Ježiša Krista v podobe najkrajšieho Dieťaťa. Veľmi sa staral o jemu zverené stádo a pri jednej príležitosti mu nebo zjavilo, že Benátky vďačia za svoju bezpečnosť modlitbám a zásluhám svojho pontifika. Naplnený duchom proroctva predpovedal mnohé udalosti, ktoré žiadna ľudská myseľ nemohla predvídať, zatiaľ čo jeho modlitby často zaháňali diablov a uzdravovali choroby. Hoci sa len málo učil listom, napísal knihy plné nebeského učenia a zbožnosti.
Keď prišla jeho posledná choroba, sluhovia mu vzhľadom na jeho chorobu a starobu pripravili pohodlnejšie lôžko, ale on, ktorý sa zdráhal takéhoto prepychu, ktorý sa príliš nepodobal tvrdému smrteľnému lôžku jeho Pána’kríža, im prikázal, aby ho položili na jeho zvyčajnú pohovku. Keďže vedel, že nastal koniec jeho života, zdvihol oči k nebu a so slovami: ‘Prichádzam k tebe, dobrý Ježišu!’ 8. januára zaspal v Pánovi.
Svätosť jeho smrti dosvedčovali anjelské harmónie, ktoré počuli viacerí kartuskí mnísi; ako aj stav jeho tela, ktoré počas dvoch mesiacov, čo ležalo nepochované, zostalo celé a neporušené, malo živú farbu a dýchalo sladkou vôňou. Dôkazom jeho svätosti boli aj ďalšie zázraky, ktoré sa stali po jeho smrti; z tohto dôvodu ho pápež Alexander VIII zapísal medzi svätých. Innocent XII určil za jeho sviatok 5. september, v ktorý deň bol svätec povýšený do pápežskej hodnosti.
“Ó, Múdrosť, ktorá sedíš na svojom vznešenom tróne; ó, Slovo, skrze ktoré všetko vzniklo, buď mi priaznivo naklonené pri tomto zjavení tajomstiev tvojej svätej lásky.” (De casto connubio Verbi et anime, Proœmium) Taká, ó, Vavrinec, bola tvoja modlitba, keď si sa bál, že budeš zodpovedný za skrytý talent, ak si necháš pre seba to, čo by mohlo priniesť úžitok iným, a rozhodol si sa zverejniť augustové tajomstvá. Ďakujeme ti, že si nám dal účasť na týchto nebeských tajomstvách. Čítaním tvojich zbožných diel a tvojím orodovaním u Boha nás priťahuj k výšinám svätosti ako očistený plameň, ktorý môže len stúpať nahor. Človek upadá zo svojej vrodenej vznešenosti, ak hľadá odpočinok v niečom inom než v tom, na ktorého obraz je stvorený. Všetky veci tu dole sú odrazom večnej krásy Boha’učia nás milovať ho a pomáhajú nám spievať našu lásku. (De casto connubio Verbi et anime, cap. i & xxv)
Aká rozkoš bola tvoja, na tých vznešených vrcholoch lásky tak blízkych nebu, ktoré sa dajú dosiahnuť cestami pravdy, t. j. cnosťami. Je to vskutku tvoj vlastný portrét, ktorý kreslíš, keď hovoríš o duši pripustenej k nevýslovnej blízkosti s Otcovou Múdrosťou: “Všetko je jej užitočné; nech sa obráti na ktorúkoľvek stranu, vníma len odlesky lásky. Pohľady a zvuky, sladkosti a vône, delikátne pochúťky, koncerty zeme, jas oblohy: všetko, čo počuje, všetko, čo vidí v celej prírode, je svadobná harmónia, krása hostiny, na ktorej sa s ňou zasnúbilo Slovo.” (De casto connubio Verbi et anime, cap. xxv) Ó, nech tak ako ty kráčame Božím svetlom, žijeme v túžbe a v spojení, milujeme stále viac a viac, aby sme stále viac a viac boli milovaní!
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.