“Veľké tajomstvo,” hovorí svätý Ján Zlatoústy, “sa uskutočnilo v našich mŕtvych. Tajomstvo chvály a radosti, keď duša, povolaná Kráľom kráľov, ide v sprievode anjelov poslaných na tento účel z neba v ústrety svojmu Pánovi! A ty - ty nariekaš? (Ján Zlatoústy, Homília 21, 3-4) Keď ťa ženích, ktorému si dal svoju dcéru, odvedie do ďalekej krajiny, nesťažuješ sa, ak ju urobí šťastnou; hoci je pre teba jej neprítomnosť smútkom, smútok je zmiernený. A teraz, keď si jedného z tvojich blízkych nárokuje nie človek, spolubrat, ale sám Pán, má byť tvoj smútok bez miery? Nezakazujem ti prelievať slzy; plakaj, ale nebuď skľúčený ako iní, ktorí nemajú nádej. (1 Sol 4, 12) A buď pripravený aj na to, aby si sa odvďačil, ako sa patrí; uctíš si tým svojich mŕtvych, ako aj osláviš Boha, a tak im vzdáš veľkolepé pohreby.” (Chrys, Homilia de Dormientibus, V. dc Lazaro, 2)
Takýmito pocitmi boli inšpirovaní naši otcovia pri tých rozlúčkach v prvotnej liturgii, ktoré tak zvláštne kontrastovali so smutnou pompéznosťou pohanov a vďaka ktorým sa pohrebný sprievod podobal svadobnému sprievodu. Najprv láskavé ruky úctivo umyli telo, ktoré bolo posvätené vodou krstu a svätým olejom a tak často poctené návštevou nášho Pána v Najsvätejšej sviatosti. Potom ho obliekli do čestného rúcha, v ktorom slúžilo svojmu božskému Snúbencovi, a podobne ako on v hrobe ho obklopili voňavými koreninami. Často sa po svätej obete vďakyvzdania a zmierenia na prsia položila samotná posvätná Hostia.
Takto, počas obdivuhodného sledu modlitieb a triumfálnych spevov, uprostred oblakov kadidla a nespočetných fakieľ, sa telo prenieslo na miesto odpočinku, kde ho kresťanský pohreb mal spojiť s posledným tajomstvom smrteľnej kariéry nášho Spasiteľa’. Tam, ako nad Golgotskou záhradou vo veľkú sobotu, nahý kríž, zbavený svojho božského bremena, hľadel na hroby, kde Človek-Boh vo svojich mystických údoch stále čakal na hodinu vzkriesenia.
V Ríme, a vlastne vo všetkých latinských cirkvách, sa v stredoveku počas procesie k hrobu a pri pohrebe spievalo sedem slávnych antifón, ktorých dojímavá inšpirácia, zvečnená v In Paradisum a Subvenite, je v úplnom súlade s pocitmi, o ktorých sme sa práve zmienili. Prvá, Aperite mihi portas justitiæ, tvorila refrén žalmu 117, Confitemi Domino, a umocňovala jeho účty víťazstva. Práve z tohto žalmu si Cirkev vypožičala verš, ktorý tak neprestajne opakuje pri slávnostných príležitostiach: Hæc dies quam fecit Dominus, exsultemus et lætemur in ea. Toto je deň, ktorý učinil Pán, radujme sa a plesajme v ňom.
Nemôžeme však urobiť nič lepšie, ako uviesť celý rad antifón s uvedením žalmov, ktoré sprevádzali. Posledný žalm a kantikum Benedictus sa stále používajú; rovnako ako responzórium Subvenite a antifóna In Paradisum, ktoré sa podľa súčasného Rituálu spievajú, prvá pri vstupe do kostola, druhá pri jeho opustení.
1. ANT. Otvorte mi brány spravodlivosti: Vstúpim do nich a vzdám chválu Pánovi.
P. 117. Confitemini Domino quoniam bonus.
2. ANT. Pôjdem na miesto nádherného stánku, do Božieho domu.
Ps. 41. Quemadmodum desiderat cervus.
3. ANT. Toto je môj odpočinok na veky vekov, tu budem bývať, lebo som si ho vyvolil.
Ps. 131. Memento Domino Dávid.
4. ANT. Utvoril si ma, Pane, zo zeme a telom si ma obliekol: Môj Vykupiteľ, vzkries ma v posledný deň.
Ps. 138. Domine probasti me.
5. ANT. Nevstupuj do súdu so svojím služobníkom, Pane, lebo pred tebou nebude ospravedlnený nikto živý.
Ps. 142. Domine exaudi orationem meam.
6. ANT. Nech každý duch chváli Pána.
Ps. 148 Laudate Dominum de cœlis.
7. ANT. Ja som vzkriesenie a život: kto verí vo mňa, aj keby bol mŕtvy, bude žiť; a každý, kto žije a verí vo mňa, nikdy nezomrie.
Kant. Benedictus Dominus Deus Israel.
Na niektorých miestach sa na záver spievala nasledujúca antifóna.
S radostným srdcom prichádzam k tebe, prijmi ma, Pane; keďže zo zeme si ma stvoril a duch z neba do mňa vstúpil na tvoj príkaz, príď a odovzdaj moje telo zemi a dušu, ktorú si mi dal, prijmi, Bože môj.
Responzórium a antifóna z rímskeho rituálu
℟. Príďte mu na pomoc, všetci Boží svätí, * stretnite sa s ním všetci Pánovi anjeli, * prijmite jeho dušu, * predstavte ju pred tvárou Najvyššieho.
℣. Nech ťa prijme Kristus, ktorý ťa povolal, a nech ťa anjeli zavedú do Abrahámovho’lona.
Prijímajúc jeho dušu.
℣. Večný odpočinok mu daj, Pane. A nech mu svieti večné svetlo. * Obetuj ho pred tvárou Najvyššieho.
Ant. Nech ťa anjeli odprevadia do raja; nech ťa pri tvojom príchode prijmú mučeníci a uvedú do svätého mesta Jeruzalema. Nech ťa prijme chór anjelov a nech máš večný odpočinok s Lazárom, ktorý bol predtým chudobný.
Na útechu matiek, ako aj na úctu raja, ktorého pôvabnými kvetmi sú ich deti, si dnes pripomenieme spolu so sv. Efréma, detičky vytrhnuté v nevinnosti z tejto krajiny biedy.
KÁNON XXXVI z svätého Efréma Sýrskeho, Funebres canones, ap. Assemani
Krásne dieťa, ktoré milosť sformovala v matkinom’lone, sotva uzrelo svetlo, vrhla sa naň krutá smrť a žiarou pálivejšou ako slnko’zničila listy tohto jarného kvetu, uschla jeho stonka a spálila jeho konáre.
Neodvažujem sa oplakávať tvoju smrť, lebo som počul, že ťa Syn kráľa’zaviedol do vnútorných siení nebeského svetla. Príroda ma síce núti, dieťa moje, plakať nad tvojím osudom, ale keď pomyslím na to, že ťa odnášajú do kraja blaženého svetla, vidím, že sa musím vystríhať, aby som svojím profánnym smútkom nezneuctil Kráľovu’dvoru; navyše by ma obvinili z opovážlivosti a drzosti, keby som do paláca radosti vstúpil s plačom a odetý do smútočného plátna. Preto sa vyberiem lepšou cestou a obetujúc nepoškvrnenú obeť, obrátim svoju dušu k radosti.
Tvoje piesne, vskutku, milovaný chlapec, boli kedysi tak vítané pre moje uši a nesmierne ma tešili; na sladké zvuky, ktoré si vydával, a na tvoje pekné žvatlanie si dobre spomínam. No kým si na ne srdce spomína, myseľ sa vznáša k anjelským zborom a uchvátene načúva nebeským obyvateľom, ktorí s tebou spievajú víťaznú pieseň Hosanna.
Malé deti, Pane, sú tvojím vlastným podielom, a im dáš tróny, čo sú za hviezdami. Postav ich pred seba, prosím, ako našich orodovníkov, lebo vieme, že detské’modlitby sú čisté.
Prečo by som ťa teda nemal chváliť najvyššími chválami, ktorý prikazuješ, aby sa takíto hostia usadili pri tvojom stole? Môj Vykupiteľ a Spasiteľ v prítomnosti ľudí objal deti a požehnal ich, aby ukázal, ako sa mu páči čistota a nevinnosť tohto veku. Naozaj je hoden všetkej chvály ten, kto sa rád obklopuje nevinnými maličkými.
Ten, v ktorom spravodlivosť sedí ako na svojom tróne, vidí, že hriechy ľudí sa rozmohli nad mieru; že všetka nevinnosť je rozdrvená a že všade vládne drzosť tých, čo sa usilujú o zlo. Preto poslal svojho úradníka, aby zhromaždil skupinu detí a priviedol ich k sebe, kde ich umiestnil do príbytku večných rozkoší.
Maličkí, ako ľalie vytrhnuté z tejto púšte a neobrobenej zeme, sú opäť zasadení do kvetinových záhonov najkrajšej záhrady; ako perly sú vsadení do diadému nášho Pána’uchvátení zo zeme do nebeského kráľovstva, neprestajne chvália Autora svojho šťastia.
Kto by sa teda neradoval, keď vidí, že nebo je takto darované nemluvňatám? Alebo kto by oplakával ich smrť, keďže unikli z osídiel nerestí, ktoré sa všade rozprestierajú? Kiež by sa ti páčilo, Pane, aby tvojou milosťou podobný koniec postihol aj mňa a aby som bol pripustený k účasti na ich blaženom živote.
Chvála a sláva Bohu, zvrchovane dobrému a veľkému, ktorý vzal deti zo zeme a dal ich do neba; ktorý vytrhol maličkých z biedy tohto života a vzal ich do nebeského a požehnaného domova a usadil ich v tom najšťastnejšom bezpečí.
O Pane, náš Bože, tvoja chvála sa teraz zdokonaľuje z úst nemluvniat a dojčiat; tieto deti, ktoré teraz ako jednoduché jahniatka vyrastajú v záhrade rozkoší, nasledujú archanjela Gabriela, vodcu tohto vyvoleného stáda. Žijú v krajine úplne bez akýchkoľvek stôp po zlom zločine; ale na tú druhú, ktorá bola vystavená kliatbe, nemajú ani len spomienku.
Dlho príde ten najsvätejší deň, keď ich telá budú počuť hlas Božieho Syna a radostne vyskočia zo svojich hrobov; zatiaľ čo samoľúbosť, nepriateľka cnosti, zvesí hlavu, pretože ju pokryje zmätok, pretože nemohla vyrušiť ich duše. Na zemi prežili len niekoľko dní, raj ich prijal, aby žili večné veky: preto ich rodičia smútia, že oni sami sú ešte ďaleko od tejto zeme, a túžia ju čo najrýchlejšie dosiahnuť.
Na záver si uveďme modlitbu prevzatú z obradov latinskej cirkvi pri pochovávaní detí.
Všemohúci a najmilosrdnejší Bože, ktorý si všetkým pokrsteným deťom, odchádzajúcim z tohto sveta, zaručil večný život bez akejkoľvek ich zásluhy, ako veríme, že si to dnes urobil duši tohto dieťaťa: daj nám, prosíme ťa, Pane, na príhovor blahoslavenej Márie, vždy Panny, a všetkých tvojich svätých, aby sme ti tu slúžili s čistou mysľou a aby sme sa potom spojili s tvojimi blahoslavenými deťmi v nebi. Prostredníctvom.
℟. Amen.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.