shutterstock_650404291-scaled-810x500.jpg

Americká demokracia je v kríze. Republikáni potrebujú lídra na spôsob Eisenhowera

34
Neutral

Demokratická a Republikánska strana dominujú politickej krajine Spojených štátov od roku 1856. V roku 2024 sú z nich len schránky, ktoré sú v procese ovládania dvoma odlišnými a bojujúcimi kmeňmi. V súčasnosti ide o jednostranný konflikt, ktorý nevyhnutne povedie k premene Spojených štátov.

Rozpadajúce sa zvyšky republikánskej strany čoraz viac okupuje kmeň, ktorý sa otvorene hlási k zakladateľským princípom tohto národa, ale obsahuje významnú väčšinu členov, ktorí, keď majú možnosť vybrať si spoľahlivo konzervatívnych kandidátov na štátne a federálne úrady, ktorí by tento pohľad odrážali, radšej prevezmú úlohu nezúčastnených rozdeľovačov.

Väčšia časť členov tohto kmeňa radšej hľadá jedného jedinca, ktorému ponúknu bezpodmienečnú a nehynúcu vernosť v presvedčení, že on sám zachráni národ a zabije draka, ktorým je súčasná demokratická strana.

V kostre demokratickej strany žije kmeň, ktorý je presvedčený, že Amerika je nenapraviteľný utláčateľský štát, a preto ju treba premeniť, pričom sa využije jedinečný americký hybrid socializmu/marxizmu v kombinácii s agresívnym a utláčateľským fascist tactics. Je to ich železné presvedčenie, že každý, kto im odporuje alebo bráni tento národ, ako bol založený, je ich smrteľný nepriateľ a musí byť zničený.

Jich základná vernosť nie je voči jednotlivcovi, ale voči všeobecne neúspešnej filozofii kolektivizmu. Títo krátkozrakí lemplovia však nechápu, že ak sa im podarí transformovať Spojené štáty, národ a oni sami, napriek svojej príslušnosti ku kmeňu, budú vydaní na milosť a nemilosť despotickej oligarchii, ktorú hlúpo posilnili.

Spojené štáty čelia neudržateľnej realite, že dominantní členovia dvoch hlavných politických strán buď podporujú socializmus/marxizmus a jeho nevyhnutný vývoj do represívnej oligarchie, alebo prechovávajú prehnanú závislosť a vernosť jednotlivcovi.

Problém nie je v Donaldovi Trumpovi alebo niekom inom, ale v tom, že väčšina členstva republikánskej strany by bola v zajatí takejto krátkozrakej viery, pričom čelí náporu neúprosného nepriateľa, ktorý v súčasnosti ovláda prakticky všetky páky politickej moci a je na prahu trvalej vládnej hegemónie.

V posledných osemnástich rokoch, od polovičných volieb roku 2006, sa kmeň, ktorý ovláda Demokratickú stranu, sústredil výlučne na víťazstvo v kongresových a prezidentských voľbách akýmikoľvek legálnymi, nezákonnými alebo pochybnými prostriedkami.  Stranícky určení, finančne podporovaní a víťazní kandidáti sú teda strane zaviazaní svojou vernosťou. Sú povinne v súlade so základnou politickou filozofiou strany a jej presvedčením, že druhú stranu politického spektra treba natrvalo poraziť.

Na druhej strane, v priebehu posledných piatich priebežných volieb sa k&nbsprepublikánskej strane priklonilo len 20,5 % oprávnených voličov, ktorí sa identifikujú alebo prikláňajú k&nbsprepublikánom .gallup.com/poll/467897/party-preferences-evenly-split-2022-shift-gop.aspx" target="_blank" rel="noopener">obťažovalo sa prísť v primárkach vybrať svojich kandidátov do Kongresu. V parlamentných voľbách tak boli nominantmi strany mnohí bezpáteřní “umiernení”.

Okrem toho v troch súťažných prezidentských primárkach od roku 2008 prišlo k urnám v priemere len 23,5 % oprávnených voličov, ktorí sa považujú za republikánov alebo sa k nim prikláňajú, čím národ získal za prezidentských kandidátov Johna McCaina a Mitta Romneyho.  

V dôsledku ľahostajnosti republikánskych voličov sa navyše nikdy neriešili podvody a manipulácie s voličmi a finančná podpora bola často vynaložená nesprávne. Nebolo rozpoznané ohrozenie zo strany transformujúcej sa Demokratickej strany ani vernosť vedúcemu súboru zásad vládnutia.

PREČÍTAJTE SI: USA stratili všetku kontrolu, ako sa Blízky východ posúva hlbšie do vojny

Američania si dobre uvedomujú pretrvávajúcu hrozbu pre budúcnosť Spojených štátov, ktorá v súčasnosti prebieha. V národnom prieskume verejnej mienky zverejnenom v januári 2022 sa 64 % Američanov zhodlo na tom, že americká demokracia je v kríze a hrozí jej zlyhanie pričom 70 % si to isté myslí o samotnom národe. Podľa politickej príslušnosti sa 79 % republikánov a 67 % nezávislých domnieva, že americká demokracia je v kríze a hrozí jej zlyhanie.

Vzhľadom na súčasnú hrozivú situáciu, ktorá panuje v Spojených štátoch, neexistuje možnosť, že by niektorý jednotlivec, či už minulý alebo súčasný, dokázal v rámci ústavných obmedzení sám poraziť v súčasnosti zakorenenú marxizmom inšpirovanú Demokratickú stranu a jej dominanciu vo federálnej byrokracii a rýchlo sa rozširujúcu kontrolu nad federálnym súdnictvom.

Na záchranu tohto národa pred rýchlo sa blížiacou permanentnou priepasťou je potrebná predovšetkým drvivá kontrola oboch komôr Kongresu a guvernérskych miest jednotlivých štátov, ktorú urýchli masová účasť v primárnych a všeobecných voľbách. Po druhé, voliči musia zvoliť obyvateľa Bieleho domu, ktorý dokáže naverbovať a byť hlavným faktorom pri víťazstve v kongresových a guvernérskych súťažiach, ktorý dokáže zmobilizovať a vymenovať a udržať v administratíve a kabinete úspešné konzervatívne ohnivé osobnosti a ktorý dokáže podriadiť svoje ego a viesť túto armádu podľa vzoru Dwighta Eisenhowera v druhej svetovej vojne.

Môže byť takýmto lídrom favorit na zisk nominácie Donald Trump?

Tieto otázky si budú musieť republikánski voliči zodpovedať počas nadchádzajúcej primárnej sezóny. Na základe doterajšej Trumpovej’kampane sa dá usudzovať, že sa buď nechce, alebo nie je schopný premeniť na vodcu, ktorého tento národ potrebuje.

Snáď Trump prejde metamorfózou. Ale jediným republikánskym prezidentským kandidátom, ktorý preukázal všetky tieto vodcovské vlastnosti je Ron DeSantis počas svojho výnimočného pôsobenia v guvernérskej funkcii na Floride.

PREČÍTAJTE SI: Ako hlboký štát využíva ‘cenzúrny priemyselný komplex’ na potlačenie slobody prejavu

Jediné, o čom nemožno pochybovať, je, že ani Donald Trump, ani Ron DeSantis, ani Nikki Haleyová, ani nikto iný nedokáže sám poraziť zakorenených marxistických demokratov a zachrániť tento národ.

Tento článok pôvodne vyšiel v časopise American Thinker. Publikovaný so súhlasom