shutterstock_1076041226-810x500.jpg

Boh existuje. Je však jeho existencia samozrejmá?

38
Neutral

V úvode tohto seriálu bol krok za krokom predstavený proces, ktorým ľudská myseľ môže dospieť k istému poznaniu, že všetko, čo nám učiteľský úrad Katolíckej cirkvi navrhuje na uverenie, je pravdivé.

Prvým krokom v tomto procese je poznanie, že Boh existuje, prostredníctvom poznatkov, ktoré naše zmysly získavajú z okolitého sveta. O tomto kroku hovorí svätý Pavol v Liste Rimanom:

Veď jeho neviditeľné veci sú od stvorenia sveta jasne viditeľné, pochopiteľné zo stvorených vecí; aj jeho večná moc a božstvo. (Rim 1,20)

Niektorí filozofi sa domnievali, že existencia Boha je tak “jasne viditeľná”, že je vlastne samozrejmá. Iní zastávali názor, že Božiu existenciu”treba dokazovať filozofickým argumentom.

Ak je Božia existencia samozrejmá, nemá zmysel pokúšať sa ju dokazovať argumentmi.

Teda musíme začať otázkou, či je existencia Boha skutočne samozrejmá.

Čo je Boh?

Keď položíme otázku “existuje Boh?"”, predpokladáme, že slovo “Boh” má všeobecne uznávaný význam. Ak to tak nie je, nemôže sa o tejto otázke viesť žiadna užitočná diskusia.

Väčšina ľudí, či už uznávajú jeho existenciu alebo nie, chápe slovo “Boh” ako označenie najvyššej bytosti, ktorá stvorila vesmír a vládne mu.

Slovník Merriam-Webster napríklad uvádza túto definíciu slova “Boh”:

Najvyššia alebo konečná skutočnosť: akobytost dokonalá v moci, múdrosti a dobrote, ktorá je uctievaná (ako v judaizme, kresťanstve, islame a hinduizme) ako stvoriteľ a vládca vesmíru.

Takáto predstava Boha je v dejinách ľudstva všetko, len nie univerzálna. Monoteistické náboženstvá vyjadrujú túto predstavu najzreteľnejšie, ale polyteistické náboženstvá často zachovávajú vieru v najvyššieho Boha, ktorý sa nachádza za ostatnými bohmi, a často má jeden z mnohých bohov niektoré vlastnosti najvyššieho boha. Panteistické náboženstvá stotožňujú stvorenie s najvyššou bytosťou. A keď ateista vyhlási, že neverí v Boha, musí mať na mysli nejakú predstavu Boha, inak by toto vyhlásenie nemalo zmysel.

Všeobecne, bez ohľadu na naše rozdielne presvedčenia, slovo “Boh” má prijatý význam, a práve to umožňuje filozofickú diskusiu o jeho existencii.

Nemôže toto všetko naznačovať, že viera v Boha je nejakým spôsobom inštinktívna alebo samozrejmá?

Je existencia Boha samozrejmá?

Pravda je samozrejmá, keď ju rozpoznáme okamžite a intuitívne.

Svätý Anzelm (asi 1033-1109)) si myslel, že existencia Boha je samozrejmá, a tento názor predložil vo svojom slávnom “ontologickom argumente.”[1] Ďalšie verzie tohto argumentu predložili neskorší filozofi, ako napríklad Descartes (1596-1640) a Leibniz (1646 - 1716).

Svätý Tomáš Akvinský (asi 1225-1274)) na druhej strane zastával názor, že existencia Boha pre nás nie je samozrejmá. To znamená, že nám nie je bezprostredne a intuitívne známa bez ďalšieho racionálneho dokazovania.

Svätý Tomáš vysvetľuje, že “Nikto nemôže mentálne pripustiť opak toho, čo je samozrejmé.”[2] To znamená, že nemôžeme vo svojej mysli prijať myšlienku, ktorá je opakom samozrejmej pravdy.

Napr. naša vlastná existencia je samozrejmá. Nemôžeme sa ani pokúsiť v duchu pripustiť myšlienku “ja neexistujem” bez toho, aby sme si boli vedomí, že myslíme, a preto musíme existovať.

Podobne je samozrejmé, že “celok je väčší ako jeho časti” Predstavte si pizzu nakrájanú na plátky. Môžete si predstaviť celú pizzu rozrezanú na štvrtiny. Nemôžete však mentálne pripustiť myšlienku, že celok danej pizze môže byť v skutočnosti menší ako jedna zo štvrtín tej istej pizze. Je samozrejmé, že to tak nie je.

Svätý Tomáš sa pýta, či môžeme pripustiť opak myšlienky “Boh existuje”, a dochádza k záveru, že môžeme. Píše:

Protiklad výroku ‘Boh je’ môžeme mentálne pripustiť: ‘Blázon si v srdci povedal: Nie je Boh’ (Ž 53, 2). Preto to, že Boh existuje, nie je samozrejmé.

Svätý Tomáš si všíma skutočnosť, že na svete sú ľudia, ktorí v Boha neveria. Samotná skutočnosť, že je možné, aby ľudia verili, že Boh neexistuje, ukazuje, že pre ľudstvo nie je samozrejmé, že Boh existuje.

Nie je to však také jednoduché. Svätý Tomáš ďalej vysvetľuje, že niečo môže byť samozrejmé dvoma spôsobmi: (i) “samo osebe, ale nie pre nás,” a (ii) “samo osebe a pre nás.”

Jedine podľa druhého spôsobu nie je Božia existencia’samozrejmá.

Ako zistiť, či je nejaký výrok samozrejmý ‘sám o sebe’

Sv. Tomáš píše:

Výrok je zrejmý sám osebe, pretože predikát je obsiahnutý v esencii subjektu, ako napríklad “Človek je zviera,” pretože zviera je obsiahnuté v esencii človeka.

Na prvý pohľad sa táto veta môže zdať komplikovaná, ale po vysvetlení významu neznámych pojmov sa stáva oveľa jasnejšou:

Na teraz prepíšeme’prvú časť sv. Tomáša’vyššie uvedeného výroku s použitím týchto pojmov:

“Človek je živočích” je samozrejmá, pretože “je živočích” je zahrnuté v “rozumnom živočíchovi,” ktorý je podstatou “človeka.”

To znamená, že keďže človek je podľa definície “rozumný živočích,” je samozrejmé, že musí byť živočíchom.

Na druhej strane nie je samozrejmé, že napríklad muž má hnedé vlasy, žena je veľmi vysoká alebo chlapec má dobrý zrak. Tieto veci nie sú súčasťou podstaty “človeka.” Dané “rozumné zviera” môže mať ryšavé vlasy, byť veľmi nízke alebo mať zlý zrak.

Ako zistiť, či je výrok samozrejmý ‘sám osebe a pre nás’

Nie je to tak, že výrok, ktorý je samozrejmý “sám osebe,” bude v skutočnosti samozrejmý “pre nás.”

Dôvodom je, že podstata subjektu alebo predikátu nemusí byť všetkým známa.

Inými slovami, ak by niekto’nepoznal správne definície pojmov “človek” a “zviera,” nemusí byť pre neho samozrejmé, že človek je zviera. Zostalo by to však “samozrejmé samo osebe.”

Toto má na mysli svätý Tomáš, keď píše:

Ak sú však tktorí, ktorým je esencia predikátu a subjektu neznáma, bude veta sama osebe zrejmá, nie však pre tých, ktorí nepoznajú význam predikátu a subjektu vety.

Božia existencia je zrejmá ‘sama osebe, ale nie pre nás’

V propozícii “Boh je,” “Boh” je subjekt a “je,” ako v existuje, je predikát.

Sv. Tomáš tvrdí, že výrok “Boh je” je zrejmý “sám o sebe”, pretože “Boh je svojou vlastnou  existenciou ako sa ukáže ďalej.” sv. Tomáš má na mysli záver, že Božia’podstata je Jeho vlastná existencia; v Bohu nie je rozdiel medzi “podstatou” a “existenciou”.

Výššie uvedené tvrdenie však pre nás nie je samozrejmé. Je to záver, ku ktorému sme dospeli ďalším postupom uvažovania (preto sa netrápte, ak mu v súčasnosti nerozumiete). Až človek, ktorý dospel k poznaniu, že podstata Boha je totožná s jeho existenciou, pochopí, že predikát “je [existujúci]” je nevyhnutne zahrnutý v subjekte “Boh.”

Teda existencia Boha, hoci je sama osebe samozrejmá, nie je pre nás samozrejmá.

Človek’sa usiluje o Boha  

Svätý Tomáš sa síce domnieva, že ľudia majú všeobecnú a zmätenú predstavu o Bohu, hoci jeho existencia pre nás nie je samozrejmá. Je to preto, že ľudská prirodzenosť bola Bohom nasmerovaná k svojmu konečnému cieľu, ktorým je šťastie, a teda v konečnom dôsledku Boh. Svätý Tomáš píše:

Vedieť že Boh existuje všeobecným a zmäteným spôsobom je nám vštepené prirodzenosťou, nakoľko Boh je blaženosťou človeka.

Človek sa usiluje o šťastie, a teda o Toho, ktorý je našou konečnou blaženosťou. Preto mohol svätý Augustín napísať tie slávne slová zo svojich Vyznaní: “Stvoril si nás pre seba, ó Pane, a naše srdce je nepokojné, kým nespočinie v_tebe.”

Táto všeobecná a zmätená znalosť Boha –síce do značnej miery vysvetľuje rozšírenosť viery v Boha, o ktorej sme už hovorili –nie je však totožná s jasnou istotou o&nbspBožej existencii. Ako vysvetľuje svätý Tomáš:

To však neznamená absolútne vedieť, že Boh existuje; tak ako vedieť, že sa niekto blíži, nie je to isté ako vedieť, že sa blíži Peter, hoci je to Peter, kto sa blíži; lebo mnohí si predstavujú, že dokonalé dobro človeka, ktorým je šťastie, spočíva v bohatstve, iní v pôžitkoch a ďalší v niečom inom.

Ak chceme s istotou vedieť, že Boh existuje, musíme sa to snažiť dokázať pomocou racionálnych argumentov, z vecí, ktoré určite poznáme svojimi zmyslami.

Ale je ľudský rozum dostatočný na úlohu dokázať, že Boh existuje?

Touto otázkou sa budeme zaoberať v ďalšej časti tohto seriálu.