- Matt Talbot zomrel na verejnej ulici cestou na omšu.
- Jeho príbeh poskytuje nádej alkoholikom a závislým.
- Talbot sa stal známym po smrti a jeho oddanosť Bohu bola úžasná.
- Jeho umŕtvovanie a oddanosť umožnili skutočnú zmenu a návrat k Bohu.
7. júna 1925 neznámy írsky robotník Matt Talbot skolaboval a zomrel na verejnej ulici, keď išiel na omšu. O deväťdesiatdeväť rokov neskôr jeho príbeh poskytuje skutočnú nádej alkoholikom a závislým, a s Božou milosťou možno aj vám.
Aj napriek tomu, že som už niekoľko rokov triezvy, sám som o príbehu Matta Talbota nepočul, kým mi ho nedávno niekto nespomenul.
Talbotov’príbeh, ktorý je v Írsku akýmsi miestnym katolíckym hrdinom, sa, aspoň z môjho pohľadu, zatiaľ nerozšíril spôsobom, ktorý by mu urobil zadosť.
Podľa biografické účty, sa dnes už ctihodný Talbot v zrelom veku 12 rokov pripojil k svojmu otcovi a bratom (okrem najstaršieho) v rodinnom podniku, ktorý sa zaoberal pitím.
Od 13 rokov bol Talbot považovaný za beznádejného pijana, ktorý sa uchyľoval k žobraniu a dokonca ku krádežiam, aby uspokojil svoju túžbu po alkohole.
Nanešťastie pre Talbota, podobne ako pre mnohých z nás, ktorí trpia alkoholizmom alebo inými závislosťami od návykových látok, to, čo možno začalo ako obyčajná detská hlúposť, trvalo 16 rokov.
V 28 rokoch, po viac ako tucte rokov opíjania sa, Talbot vzal “sľub”, ktorý pred desiatkami rokov sformuloval írsky katolícky kňaz a propagátor abstinencie od alkoholu otec Theobold Matthew.
V mnohých ohľadoch sa tu Talbotov príbeh skončil. Bol to beznádejný opilec, ktorému sa podarilo vytriezvieť. Nie príliš častý príbeh, ale ani nie neslýchaný.
Ale ako sa na skromného Talbota patrí, práve jeho smrťou sa stal známym.
Talbot sa nikdy neoženil, väčšinu života žil sám, zatiaľ čo pracoval ako robotník v dublinských dokoch.
Aj keď bol Talbot štedrý človek, sám bol chudobný a aspoň z pozemského hľadiska nikdy veľa nedosiahol.
Jeho katolícka viera prekvitala v triezvosti a pod vedením otca Michaela Hickeyho, profesora filozofie v miestnom seminári, sa čoraz vážnejšie zaoberal náboženstvom a stal sa františkánom tretieho rádu.
Splatil svoje dlhy z čias, keď pil, osvojil si asketický spôsob života podľa vzoru írskych mníchov zo šiesteho storočia, denne sa zúčastňoval na svätej omši, bol dobročinný zo svojho platu a horlivo sa modlil.
Po smrti matky v roku 1915 prežil Talbot zvyšok života v malom byte takmer bez nábytku a s doskovou posteľou, na ktorej mu ako vankúš slúžil kus dreva.
Každý deň vstával o piatej ráno, Talbot mal vo zvyku chodiť pred prácou na omšu a medzi svojimi kolegami bol známy tým, že keď mal voľnú chvíľu, nerobil nič iné, len si kľakol na kolená a modlil sa.
Až Talbot’zomrel s pokorou. Kráčal, prevrátil sa a zomrel. Zďaleka sa nepotrebovalo žiadne divadlo, ako keď bol opilcom.
Ale vďaka Božej’prozreteľnosti dal Hickey Talbotovi reťaz, ktorú nosil na krku pod oblečením a ktorá symbolizovala jeho bývalé zotročenie alkoholom aj jeho novonadobudnutú túžbu byť otrokom Krista prostredníctvom zasvätenia sa Panne Márii, Matke Božej.
Keď zomrel, nikto na mieste činu ho nedokázal identifikovať. Keď ho však previezli do nemocnice a vyzliekli mu šaty, všetkým bolo zrejmé jeho oddanie sa umŕtvovaniu tela.
Na jeho tele sa našli tri reťaze: jedna okolo pása, druhá okolo jednej nohy a tretia okolo jednej ruky. Druhá ruka a noha boli omotané povrazom.
Po jeho neradostnom pohrebe sa správa o tomto zvláštnom náleze rozšírila a netrvalo dlho, kým sa začalo hovoriť o Talbotovej’kauze kanonizácie.
V roku 1947 Vatikán začal oficiálny proces a Rím mu udelil titul Božieho služobníka.
Akkoľvek je Talbotov’príbeh krásny, na prvý pohľad sa nemusí zdať až taký výnimočný, keď si spomenieme na niektorých hrdinských mučeníkov a svätých, ktorými bola Cirkev obdarená vo svojej dvetisícročnej histórii.
Ale keď čítam Talbotov’príbeh, ako bývalý narkoman si nemôžem pomôcť, ale myslím si, že Talbotova’oddanosť umŕtvovaniu je posolstvom, ktoré sa oplatí hlásať všetkým.
Aj keď mnohí môžu interpretovať jeho horlivosť v pokání a modlitbe ako dôsledok viny, ktorú cítil za svoju hriešnu minulosť, alebo jeho čistej lásky a vďačnosti voči nášmu Pánovi za jeho oslobodenie od závislosti, ja verím, že jeho umŕtvovanie bolo viac než to. V skutočnosti si myslím, že jeho umŕtvovanie nebolo’len dôsledkom jeho triezvosti, ale s veľkou pravdepodobnosťou bolo neoddeliteľnou súčasťou udržiavania jeho triezvosti.
V jednom z mála citátov, ktoré som našiel od Talbota, vraj povedal svojej sestre: “Nikdy nebuď príliš prísny na človeka, ktorý sa nedokáže’vzdať pitia. Je’rovnako ťažké vzdať sa pitia, ako je ťažké vzkriesiť mŕtveho k životu. Ale oboje je možné a pre nášho Pána dokonca ľahké. Musíme sa len spoľahnúť na Neho.”
Ako človek, ktorý “sa zbavil návyku” (deň po dni vďaka Božej’milosti), nemôžem zdôrazniť, aké dôležité bolo umŕtvovanie pre to, aby sme sa naučili zvyšovať závislosť na Bohu, ktorú Talbot ohlasoval ako protilátku na svoje vlastné trápenie.
Ak si to Talbot uvedomoval alebo nie, jeho oddanosť umŕtvovaniu mohla byť veľmi dobre jedným z hlavných dôvodov, prečo dokázal zostať triezvy posledných 41 rokov svojho života.
Mám skúsenosť, že alkoholik (alebo závislý človek iného druhu) má jeden hlavný cieľ: vyhnúť sa utrpeniu.
Každý čin, ktorý človek v aktívnej závislosti podniká, spravidla vychádza z jedného zastrešujúceho predpokladu: zníži to utrpenie, ktoré práve teraz pociťujem, hoci len dočasne? Ak áno, urobím to.
Keď závislosť žiada závislého človeka, aby skočil, nie je to otázka “či, ” ale otázka “ako vysoko?"
Keď všetci pociťujeme stres, úzkosť, smútok, smútok a hnev, väčšina sa rozhodne pre riešenie, ktoré nie je smrteľné. Tí, ktorí majú pravú odpoveď, ktorou je Boh, sa rozhodnú pre ňu. Ostatní sa rozhodnú pre rozptýlenie iného druhu, ktoré síce často nie je pravou odpoveďou a v mnohých prípadoch je mimoriadne škodlivé pre dušu a telo, ale nie je’také očividne nerozumné ako veci ako drogy, alkohol alebo v najhoršom prípade samovražda.
Z nejakého dôvodu tí z nás, ktorí si vyberú vyššie uvedené, fatálne odpovede na nefatálne životné problémy, často zabúdajú, ako sa to všetko začalo, a pomaly sa začnú presviedčať, že jeho koniec nastane až vtedy, keď sa skončí náš život.
V určitom okamihu sa to, čo sa začalo ako jedna chyba, stane jedinou vecou, ktorej sa cítime byť schopní — a myšlienka nádeje sa nám zdá ako nemožnosť a dokonca ako pojem, ktorého’jediným cieľom je zosmiešniť naše zúfalstvo.
Talbot však podľa môjho názoru poskytuje jednoznačné posolstvo nádeje nielen pre závislých, ale pre nás všetkých.
Keď Talbot zasvätil svoj život všetkým okrem seba, bol oslobodený.
Keď Talbot začal byť ochotný trpieť, zistil, že utrpenie je nielen znesiteľné vďaka závislosti od Boha, ale že je dokonca ochotný rozhodnúť sa pre utrpenie!
Talbotovi’oddanosť umŕtvovaniu pomohla vytvoriť si železnú vôľu; nebola to jeho železná vôľa, ktorá mu pomohla venovať sa umŕtvovaniu.
Práve vďaka tejto oddanosti dobrovoľnému utrpeniu dokázal Talbot upokojiť svoje staré ja a získať späť to, čoho sa vzdal svojím opilstvom.
Talbot dokázal to, čo sa podarí len málokomu:
Talbot sa dokázal skutočne zmeniť.
Nie len povrchne, Talbot sa dokázal zmeniť na tej najzákladnejšej úrovni — dokázal sa zrieknuť seba samého ako pravidla svojho nového života.
Talbot nezmenil len svoje správanie. Nielenže sa vyhýbal krčmám, kamarátom pijanom alebo zlým vplyvom. Talbot si uvedomil, že jeho problém je taký, aký je.
Talbot si uvedomil, že viac ako problém s pitím má problém s Talbotom.
Tak ako všetci, ktorí trpíme zvykovým hriechom, bez ohľadu na to, kam ideme alebo čo robíme, musíme sa vziať so sebou na cestu, a v tom spočíva náš problém.
Jedine vtedy, keď sa podobne ako Talbot skutočne rozhodneme, že sme nástrojom na dosiahnutie cieľa, a nie cieľom samotným, môžeme si dovoliť úplne sa vzdať svojej vôle v prospech Božej’vôle.
Keď som si prvýkrát prečítal Talbotov’príbeh, spomenul som si na slová z tradičnej novény k Panne Márii Zázračnej medaily, slová, ktoré Talbot zrejme naplnil, a ak Boh dá, naplníme ich aj my:
Vieš, Mária, ako často boli naše duše svätyňami tvojho Syna, ktorý nenávidí neprávosť. Vypros nám teda hlbokú nenávisť k hriechu a takú čistotu srdca, ktorá nás pripúta k jedinému Bohu, aby každá naša myšlienka, slovo a skutok smerovali k jeho väčšej sláve.
Získaj pre nás aj ducha modlitby a sebazaprenia aby sme pokáním získali späť to, čo sme hriechom stratili a konečne dosiahli ten blažený príbytok kde si ty Kráľovnou anjelov a ľudí.
Amen.