- Božská autorita je nevyhnutná pre poslušnosť a rast vo svätosti.
- Poslušnosť voči pravde a Kristovi je kľúčová pre autentickú poslušnosť.
- Varovania o falošnej autorite a proticirkevnej cirkvi sú dôležité.
- Veriaci musia byť pripravení postaviť sa proti autorite, ktorá odporuje pravde.
Nasleduje list emeritného biskupa z Tyleru v Texase Josepha Stricklanda z 3. mája 2024.
Drahí bratia a sestry v Kristovi,
“Roma locuta; causa finita est!” “Rím prehovoril; vec je ukončená!"”
V týchto pastierskych listoch, ktoré som uverejňoval, som písal o mnohých otázkach, ktorým čelíme v stále rastúcej kríze v Cirkvi a vo svete. Ako katolíckemu biskupovi mi vždy ide v prvom rade o Cirkev—mystické telo Kristovo—ale je jasné, že súčasná kríza, v ktorej sa nachádzame, sa nedotýka len Cirkvi, ale každého aspektu ľudstva. Keď je Cirkev slabá a jej pozemské vedenie vážne poškodené, každý aspekt ľudského spoločenstva zostáva zraniteľný voči zlu, a túto zraniteľnosť vidíme na každom kroku. Akokoľvek vážne sú všetky problémy, o ktorých som písal, nie je nič vážnejšie ako pokrivené chápanie autority a poslušnosti, ktoré v súčasnosti tak veľmi rozširujeme. Keď nám chýba jasné pochopenie zdroja, z ktorého pramení legitímna autorita, potom hrozí vážne nebezpečenstvo, že sa poslušnosť stane svojvoľnou a kompromitovanou. Keď sa to stane, práve poslušnosť, ktorá bola Bohom ustanovená na to, aby všetkých ľudí nasmerovala k pravde, môžu niektorí v skutočnosti využiť ako zbraň, aby slúžila ich vlastným záujmom a aby nič netušiacich ľudí odviedla od pravdy. Preto musíme vždy zostať v pravde a mať sa na pozore pred takýmto podvodom.
História Cirkvi je plná svedectiev o prípadoch a udalostiach, pri ktorých vznikol konflikt a Rím sa s náležitým využitím autority vyjadril a vec vyriešil. “Roma locuta; causa finita est.” Katolíci sa múdro držali tejto kotvy božskej autority v Katolíckej cirkvi. Bohom stvorená autorita, ktorá je plne prítomná len v Katolíckej cirkvi, by mala byť pre veriacich útočiskom. Poslušnosť voči božskej autorite je poslušnosťou voči Kristovi, pretože on je ten, kto danú osobu povolal do tejto pozície autority. Poslušnosť božskej autorite je v rámci svätej štruktúry Cirkvi nevyhnutná a je dôležitá, pretože nám pomáha rásť vo svätosti. Bohužiaľ však skutočnosť, že božská autorita bola v Cirkvi vnímaná ako “samozrejmosť”, v mnohých prípadoch poslúžila aj k tomu, že veriaci zleniveli alebo sa uspokojili s poslušnosťou, a mnohí zabudli, že, ako hovorí sv. Tomáš Akvinský vyhlásil, Boha treba poslúchať vo VŠETKÝCH veciach, ale ľudské autority treba poslúchať v NIEKTORÝCH veciach.
Akokoľvek je táto erózia autority významná pre štát, rodinu a spoločnosť vo všeobecnosti, keď postihuje Cirkev, posúva nás na úplne novú úroveň znepokojenia. Katolícka cirkev je založená na Pravde, ktorá pochádza od všemohúceho Boha a je plne zjavená v Ježišovi Kristovi, jeho božskom Synovi—vtelenej Pravde. Keď do Cirkvi vtrhne pomýlené chápanie autority, vtedy sa otriasajú samotné základy civilizácie a my sme teraz svedkami týchto otrasov každý deň.
Ježiš Kristus nám hovorí, že “všetka autorita na nebi i na zemi” bola udelená jemu; musíme teda uznať, že všetka pozemská autorita musí hľadať svoje svetlo v Kristovi, pretože v konečnom dôsledku toto svetlo vychádza z jediného zdroja—toho, ktorý je zdrojom všetkej autority na nebi i na zemi. Len s týmto správnym chápaním autority si môžeme vytvoriť pevný základ pre poslušnosť. Jednoducho povedané, každá poslušnosť musí vždy nájsť svoj zdroj a svoj cieľ v poslušnosti Kristovi a pravde, ktorú zjavuje. Autentická poslušnosť voči pravde nás nakoniec privádza k Bohu—Otcovi, Synovi a Duchu Svätému—najvyššej autorite. Keď sa pohybujeme po ceste poslušnosti, ak ignorujeme pravdu, ktorú nám zjavil Kristus, potom skracujeme samotný význam a podstatu poslušnosti.
Dnes sa nachádzame ponorení v kultúre, ktorá pod vplyvom postmoderny nie je schopná alebo ochotná uznať platnú autoritu. V skutočnosti sme ponorení do kultúry ovplyvnenej nihilizmom, a to možno vystopovať až k pádu našich prvých rodičov v rajskej záhrade. Nihilizmus, filozofia, ktorá hlása, že všetky hodnoty sú neopodstatnené, sa zameriava na využívanie vôle na ovládanie. Je to odmietanie absolútnej pravdy a predkladá falošnú myšlienku, že “pravda” je len prejavom vôle a čistá & nefalšovaná pravda neexistuje. V tomto kontexte si každý človek môže vymyslieť pravdu, ako uzná za vhodné, alebo môže určiť, že pravda je taká, akú ju určí autorita, ktorú uznáva. Toto smrteľné presvedčenie (alebo podobne presvedčenie, že každý jednotlivec je autoritou sám pre seba) preniklo dokonca aj do Cirkvi a stalo sa hnisajúcou, hnisavou ranou v dnešnom Mystickom tele.
Tento zvrátený pohľad na autoritu a poslušnosť bol brilantnou, ale smrteľnou zbraňou padlých, pretože dokázali ovplyvniť ľudí v hierarchii Cirkvi, aby svoju sprievodnú “autoritu” použili na spôsobenie obrovskej škody dušiam. Tým, že hlásali, že poslušnosť stále prináleží tým, ktorí slúžia lži a ktorí stratili svoju autoritu danú Bohom, poslušnosť bola použitá ako zbraň a vynútila si toleranciu situácií, ako sú hrozné škandály sexuálneho zneužívania, ktoré tak zničili Cirkev a spôsobili škodu toľkým jednotlivcom, ktorí sa stali obeťami týchto mužov zneužívajúcich moc.
Jedna vec, ktorá sa v zmätku týkajúcom sa autority a poslušnosti stratila, je skutočnosť, že vždy, keď používanie autority spôsobuje ujmu Božej pravde, napríklad keď kňaz alebo biskup spochybňuje Depozit viery (ktorý zahŕňa nemenné dogmy a doktríny Cirkvi), potom má každý právo, vlastne dokonca svätú povinnosť, postaviť sa proti tomuto omylu—bez ohľadu na potenciálne negatívne dôsledky, ktorým môže čeliť. A namiesto toho, aby tento odpor voči zneužitiu autority porušoval katolícku zásadu poslušnosti, v skutočnosti upevňuje a posilňuje zásadu poslušnosti, pretože ide o poslušnosť voči najvyššej autorite—Ježišovi Kristovi.
PREČÍTAJTE SI: Významní katolíci vyzývajú biskupov, kardinálov, aby vyhlásili, že František ‘stratil pápežský úrad’, ak odmietne odstúpiť
Čosi iné, čo sa často nesprávne chápe v súvislosti s autoritou v Cirkvi, sa týka pápežskej neomylnosti a podriadenosti viery. Pápežská neomylnosť je prítomná len v prípade neomylného výroku týkajúceho sa viery a morálky, ktorý pochádza od pápeža alebo od doktrinálneho koncilu so súhlasom vládnuceho pontifika. Takýto neomylný výrok je vždy, zjednodušene povedané, potvrdením pravdy, ktorá je už súčasťou depozitu viery a ku ktorej nedošlo k žiadnym dodatkom alebo zmenám od ukončenia verejného zjavenia smrťou svätého Jána v prvom storočí n. l. Pri neomylnom výroku sa od veriacich vyžaduje podriadenie sa viere, t. j, veriaci sú uistení o pravdivosti takéhoto ohlásenia a sú povinní toto presvedčenie zastávať ako vec viery. Iné vyhlásenia pápeža, biskupov alebo iných autorít—hoci môžu byť pravdivé—nespadajú pod veľmi úzku charizmu pápežskej neomylnosti. Opatrnosť ako taká nám diktuje, že všetky výroky môžeme a musíme hodnotiť vo svetle Bohom zjavených právd obsiahnutých v Posvätnom depozite viery. Ak sa zdá, že vyhlásenie kohokoľvek je v rozpore s týmito nemennými pravdami, musíme sa najprv usilovať o ich objasnenie. Ak sa nám objasnenia nedostane, alebo ešte horšie, ak sa potvrdí omyl, musíme omyl vyvrátiť a pozrieť sa na Depozit viery ako na nášho spoľahlivého sprievodcu pravdou.
Pri riešení otázok autority a poslušnosti v dnešnej Cirkvi’musíme pamätať na to, že najvyšším zdrojom autority a pravdy je Boh. Dilemy, ktorým čelíme, vždy nájdu svoju odpoveď v pravde, ktorú nám zjavil Boh. Musíme sa neustále pýtať: “Je to autentické pre Krista?" ” a “Zodpovedá to tomu, čo On a Jeho Cirkev vždy učili?" ” Keď si na tieto otázky odpovieme kladne, potom sa dostaneme k pravde, ktorú musíme poslúchať. Ak však ten, kto má “autoritu”, nedostal svoju autoritu od Krista, potom sa poslušnosť nevyžaduje. Mali by sme si uvedomiť, že autoritu dáva Kristus tým, ktorí sú v hierarchii Cirkvi, kvôli dušiam, ktoré sú im zverené do starostlivosti. Nikdy sa nedáva kvôli samotnému človeku, ktorý je v autorite.
Mnohí svätí a doktori Cirkvi nám hovorili o čase, ktorý príde, keď bude potrebné, aby sa veriaci postavili proti tým, ktorí sa zdajú byť v “autorite” v hierarchii. Ak budeme spokojne pokračovať v poslušnosti bez toho, aby sme sa pýtali na zdroj autority, ocitneme sa na nebezpečnom mieste.
13. októbra 1973 sa naša blahoslavená Matka zjavila sestre Agnes Sasagawovej v japonskom meste Akita. Stalo sa tak v deň 56. výročia posledného zjavenia našej blahoslavenej Matky vo Fatime v Portugalsku v roku 1917. Naša blahoslavená Matka povedala sestre Sasagawovej tieto slová: “Diablovo dielo prenikne aj do Cirkvi takým spôsobom, že bude vidieť kardinálov proti kardinálom, biskupov proti biskupom. Kňazi, ktorí ma uctievajú, budú opovrhovaní a proti nim budú stáť ich spolubratia… kostoly a oltáre budú vyplienené; Cirkev bude plná tých, ktorí prijímajú kompromisy... “
Arcibiskup Fulton Sheen v roku 1948 povedal: “Zriadi proticirkev, ktorá bude opicou Cirkvi, pretože on, diabol, je opicou Boha. Bude mať všetky poznámky a vlastnosti Cirkvi, ale v opačnom garde a vyprázdnená od jej božského obsahu. Bude to mystické telo Antikrista, ktoré sa bude vo všetkých vonkajších znakoch podobať na mystické telo Kristovo...”
Pápež svätý Ján Pavol II. v roku 1976 povedal: “Teraz stojíme pred konečnou konfrontáciou medzi Cirkvou a anti-Cirkvou, evanjelia proti anti-evanjeliu.”
Tí, ktorí by si mohli myslieť, že k tomu môže dôjsť v súvislosti s hierarchiou Cirkvi, ale určite nikdy nie v súvislosti s pápežom, nám história pripomína pápeža Honória I., ktorý bol pápežom v rokoch 625 až 638. Konštantínopolský koncil ho posmrtne odsúdil a pápež Lev II. ho odsúdil s tým, že Honorius sa nepokúsil posvätiť túto apoštolskú Cirkev učením apoštolskej tradície, ale profánnou zradou dovolil, aby sa jej čistota poškvrnila.”
Takže je dôležité uvedomiť si, že je možné, že členovia cirkevnej’hierarchie”čo nevylučuje ani pápežov”môžu skutočne spôsobiť škodu Cirkvi a veriacim, aj keď neúmyselne. Okrem toho, keď sa pozeráme na slová svätých, učencov, a najmä na slová našej blahoslavenej Matky v mnohých cirkevne schválených zjaveniach, musíme si uvedomiť aj možnosť, že člen cirkevnej’hierarchie by sa mohol úmyselne snažiť zničiť vieru a Cirkev. Z tohto dôvodu NESMIEME zlenivieť ani poľaviť, pokiaľ ide o autoritu a poslušnosť, a to ani vtedy, keď ide o Svätého Otca.
František de Vittoria, dominikánsky mních, kanonista a teológ zo šestnásteho storočia, vyhlásil: “Ak by (pápež) chcel odovzdať pokladnicu Cirkvi . ... ak by chcel zničiť Cirkev alebo iné podobné veci, človek by mu nemal dovoliť konať takýmto spôsobom, ale mal by povinnosť postaviť sa mu na odpor. Dôvodom je, že nemá moc ničiť. Preto, keď je známe, že tak koná, je dovolené postaviť sa mu na odpor.”
Svätý Róbert Bellarmín napísal: “Tak ako je dovolené vzdorovať pontifikovi, ktorý útočí na telo, tak je dovolené vzdorovať tomu, kto útočí na duše alebo kto narúša občiansky poriadok, alebo ešte viac tomu, kto sa snaží zničiť Cirkev. Je dovolené klásť mu odpor tým, že nerobíme to, čo prikazuje, a bránime plneniu jeho vôle. Nie je však dovolené ho súdiť, trestať alebo ním disponovať, pretože takéto úkony patria nadriadenému. Katolícka poslušnosť voči nadriadenému by preto nikdy nemala byť tým, čo sa nazýva ‘slepá poslušnosť.’”
Takisto, ako by sme si mali byť vedomí varovaní, ktoré sme dostali o proticirkevnej cirkvi, ktorá bude vyprázdnená od svojho božského obsahu a ktorej bude predsedať Antikrist, musíme si byť vedomí aj možnosti, že v určitom okamihu Boh môže dovoliť, aby na Petrovu stolicu zasadol podvodník. Musíme byť vždy na stráži, aby sme v prípade, že k tomu dôjde, poslúchali jedine Ježiša Krista, ktorý je vtelenou Pravdou a ktorý nám zjavil svoju Pravdu v Posvätnom depozite viery, ktorý je nemenný. Autentická poslušnosť nám prikazuje, že nesmieme poslúchať nikoho, kto sa stavia proti Pravde a ktorého túžbou je zničiť Cirkev. Môžeme si však byť istí, že aj keby táto hrozná situácia nastala, pravá Cirkev zostane neporušená, hoci sa možno na istý čas vráti do katakomb.
Keď hovoríme o nebezpečenstve falošnej autority a nesprávnej poslušnosti, je dôležité poznamenať, že laici v Cirkvi neexistujú kvôli duchovenstvu v Cirkvi. Duchovenstvo existuje preto, aby laikom poskytovalo sviatosti potrebné na spásu. Prvoradou starosťou všetkých duchovných by vždy, VŽDY mala byť spása duší, ktoré sú im zverené.
Tiež by som chcel poznamenať, že biskupi sú Bohom povolaní byť pastiermi svojich stád, ako aj “otcami” kňazov. V hlbokom zneužití autority sme však v súčasnosti svedkami situácií, keď biskupi útočia a umlčujú kňazov, ktorí jednoducho hovoria pravdu a bránia posvätný depozit viery. V dôsledku toho mnohí kňazi radšej mlčia, než aby hlásali plnosť Kristovej&rddquo;pravdy, a mnohí majú nedôveru a dokonca strach zo svojich biskupov. Musíme mať stále na pamäti, že otec je povolaný viesť svoju rodinu láskou, a nie vládnuť nad ňou strachom.
V poslednom čase sme navyše svedkami situácií, keď rehoľné spoločenstvá na celom svete boli vystavené nátlaku zo strany svojich biskupov, čo niekedy dokonca pôsobí dojmom “záberu pôdy” alebo túžby po kontrole, a nie skutočnej starostlivosti o duše, ktoré majú v starostlivosti. Boli sme tiež svedkami situácií, keď sa biskupi, keď boli informovaní o údajných posolstvách a výjavoch z neba, ktoré boli dané na určitých miestach a v určitých spoločenstvách v ich diecézach, okamžite pokúsili tieto spoločenstvá zatvoriť a vyhlásiť posolstvá za falošné bez dôkladného a riadneho vyšetrenia. V mnohých z týchto prípadov nedostatočné vyšetrovanie vyvolalo otázky týkajúce sa autority a neposlušnosti. Musíme sa modliť, aby biskupi—s obozretnosťou a rozvahou, ale aj so srdcom nadprirodzenej viery—v modlitbe a povinne vykonávali dôkladné vyšetrovania, keď sa takéto situácie vyskytnú, aby veriaci mali isté vodítko a vedeli, že sa môžu s dôverou a istotou obrátiť na svojich pastierov.
Na záver sa bez prestania modlime za Cirkev, prelátov, ktorí ju vedú, a veriacich, ktorí patria do jej mystického tela. Nech sa usilujeme o autentickú poslušnosť autoritatívnej pravde, ktorú nám zjavil Ježiš Kristus, a nech rozpoznávame a odolávame každej autorite, ktorej zdrojom nie je Kristus, keď kráčame vždy v hlbokej poslušnosti nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi.
Biskup Joseph E. Strickland
Emeritný biskup, Tylerská diecéza
Tento list pôvodne vyšiel na stránke biskupa Stricklanda’Substack. Nájdete ho tade.