Arcibiskup Aguer: Celibát nie je dôvodom nedostatku kňazských povolaní

Poznámka redaktora: Toto je druhá časť viacdielneho seriálu, ktorý sa zaoberá poklesom počtu katolíckych kňazov a seminaristov na celom svete. Ak ste nestihli 1. časť, kliknite sem.

Jedným z najškodlivejších výdobytkov takzvaného “ducha koncilu” bolo očierňovanie Cirkvi. Zabúdajúc na vyznanie viery, ktoré ju vyhlasuje za svätú, snažil sa ju obviniť z rozdelenia ľudstva. Táto svätosť sa neodráža len subjektívne vo svätosti mnohých jej členov, ale žiari aj objektívne, pretože je telom, ktorého hlavou je Ježiš Kristus, Bohočlovek, pretože neomylným a neporušiteľným spôsobom vlastní zjavenú pravdu a Eucharistiu, teda Najsvätejšiu a prameň všetkej svätosti, ktorá sa odovzdáva aj v ostatných sviatostiach.

Vychýlenia tých rokov odmietali absolútny charakter kresťanskej pravdy. Pluralistická ideológia ignorovala slová nášho Pána, že “kto nie je so mnou, je proti mne, a kto neshromažďuje so mnou, rozptyľuje” (Mt 12, 30). Útok na kresťanskú pravdu, ktorú Cirkev vlastní ako milosť a odovzdáva ju s láskou, je rúhaním sa proti Duchu Svätému (porov. Mt 12, 31 a nasl.).

Z “ducha koncilu” vyplýva, že každý kňaz, ktorý sa naň odvoláva, si môže robiť, čo chce, napr. v liturgii. Nielen jednotliví biskupi, ale aj celé biskupské konferencie mohli nesúhlasiť s Rímom, ako sa to stalo v prípade Humanae vitae. Texty “nekatolíckych” teológov – aby sme im dali meno – kolovali v seminároch a medzi teologickými fakultami, čo viedlo k veľkým škodám, ktoré sa dajú štatisticky dokázať: tisíce kňazov na celom svete opustili službu. Situácia analogická tej z prvých rokov 20. storočia nastala in sinu gremioque Ecclesiae, v hlbinách cirkevného života, ktorú svätý Pius X. opísal a odsúdil v Pascendi dominici gregis, encyklike proti hnutiu modernizmu.

Progresivizmus z rokov Druhého vatikánskeho koncilu, ktorého dôsledky pretrvávajú dodnes, má rovnaké korene. Biskup Gijsen z Roermondu, muž, ktorý zostal verný, zdôraznil, že Cirkev v Holandsku je odlišná od Rímskej cirkvi – inými slovami, existujú rôzne “typy” katolicizmu. Pavol VI. hovoril o samodeštrukcii Cirkvi, o Božom dome, do ktorého vstúpil dym satana, a o krutej zime, ktorá prišla namiesto očakávanej jari. Dogmatická, morálna, liturgická a duchovná kríza sa stala trvalým stavom. Už to nie je kríza; vhodnejšie je nazvať ju úpadkom. Dnes sa už nemusíme odvolávať na “ducha koncilu”, nie je to potrebné. Niektorí však obhajujú “ďalšiu” revolúciu v Cirkvi, pričom naznačujú, že dielo Druhého vatikánskeho koncilu už bolo revolúciou. Tento návrh nemôžem hodnotiť inak ako zločinné bláznovstvo. Začneme teraz hovoriť o “duchu synodality”?"

Niektoré sektory navrhujú dať Cirkvi “polyedrickú” identitu, aby sa prispôsobila rôznym prejavom, t. j. alternatívam ku katolíckej jednote a jej požiadavkám. Táto pretvárka robí z Katolíckej cirkvi politické hnutie, podobne ako peronistické hnutie, ktoré vydržalo v argentínskej politike 80 rokov a ktorého súčasným predsedom sa zdá byť rímsky pápež.

Niekoľkí autori bili na poplach rok po skončení koncilu. Bol medzi nimi aj Jacques Maritain (“posledný” Maritain, ktorý sa vrátil z niektorých svojich predchádzajúcich postojov) vo veľkolepej knihe Relník z Garonny: Starý laik sa pýta sám seba na súčasnosť. Mýty sa pravidelne vracajú a spolu s inými formuláciami nadobúdajú novú hodnotu. Tak by sa mala Cirkev v našich dňoch chvieť radosťou, že je “v pohybe”, že je protagonistkou “kultúry stretnutia” a že sa stavia na roveň ostatným náboženstvám, aby podporovala “všeobecné bratstvo”, aj keď, ako som už spomenul, “duch koncilu” sa už nespomína. Tieto falošné, mytologizované heslá zakrývajú opak a šíria medzi veriacimi zmätok.

Čo by sa mali seminaristi naučiť?

V základnom zmysle by sa kandidáti na kňazstvo mali pripravovať na život v dôvernom kontakte s Trojjediným Bohom a nadviazať osobitné priateľstvo s Ježišom, ktorému budú jedného dňa pripodobnení v kňazstve. Ide o to, aby žili secundum formam Evangelii, podľa formy evanjelia. Zamyslime sa nad významom pojmu “forma” v zmysle hylomorfnej teórie: pojem označuje dušu; byť zakotvený vo viere, nádeji a láske, aby sme dosiahli ducha modlitby, živosť ostatných čností, horlivosť získať všetkých ľudí pre Krista a, samozrejme, so synovskou dôverou uctievať Pannu Máriu, ktorú nám Pán zanechal ako našu Matku. Duchovná formácia zahŕňa ambíciu úplnosti; nič nesmie zostať nedokončené. Totálne cvičenie lásky sa rozširuje od Krista k Cirkvi, ktorá je od neho neoddeliteľná. Ako učí svätý Augustín vo svojom Komentári k Jánovmu evanjeliu: “človek vlastní Ducha Svätého do tej miery, do akej miluje Kristovu Cirkev” (Tractatus XXXII.8).

Takisto tu platí, že ide o rast v plnejšej zrelosti spojenej s ovládaním tela a ducha, a v dôsledku toho o vnímanie a užívanie Evanjelii beatitudinem – šťastia či radosti, ktorú poskytuje evanjelium. Kňaz musí byť plnohodnotným človekom, pánom seba samého. Sebaovládanie a zrelosť sa rovnajú stabilite mysle pod vládou lásky, zmierneniu charakteru, ktoré umožní správne využívať slobodu a úprimnú, bezvýhradnú pastoračnú skúsenosť.

Dôležité je zdôrazniť, že pojmy zrelosti by sa nemali obmedzovať len na psychologický rozmer. Iste, ten musí byť zabezpečený, v prípade potreby s pomocou odborníkov, ale tu ide predovšetkým o duchovnú realizáciu osoby, o prirodzený a nadprirodzený poriadok, ktorý zahŕňa inteligenciu, afektivitu, vôľu a uzdravujúci dynamizmus milosti. Kto plne dosiahne túto zrelosť? Myslím si, že svätí áno. My ostatní – aspoň ja sám – sa k tomuto cieľu približujeme, niekedy namáhavo, stúpajúc na kopec a postupujúc postupne. Radosť, ktorá je vlastná nádeji, zmierňuje únavu (ktorej nie je nikto ušetrený) a podopiera nás vo chvíľach skľúčenosti.

Znám mladých ľudí, ktorí dozreli v mladom veku, ako aj starých ľudí, ktorí boli blázni. Psychologická redukcia pojmu zrelosti, ktorá je zbavená prirodzenej a nadprirodzenej šírky vlastnej kresťanskej antropológii, bola a stále je veľmi častá. Zrelosť nás vyzýva, aby sme premýšľali o slobode: znakom autentickej zrelosti je zdravé a rozvážne uplatňovanie slobody. Seminár musí byť miestom formácie v slobode a pre slobodu.

Disciplína – vonkajší poriadok – je v seminári nevyhnutná, ale musí sa stať vnútornou schopnosťou, vnútorným presvedčením prijať poriadok z nadprirodzených dôvodov. Nemalo by sa upustiť od disciplíny – ako sa to stalo na mnohých miestach v bláznivých pokoncilových rokoch – pretože je to nevyhnutný nástroj. Je umením, metódou a pravidlom života učeníka’ale treba dbať na to, aby sa neznížila len na vonkajšie, farizejské dodržiavanie. Dnes ju na niektorých miestach zneužívajú despotickí pokrokoví predstavení, aby umlčali alebo potlačili spontánne sklony mnohých seminaristov žiť v súlade s veľkou cirkevnou Tradíciou. Môže sa stať, že ich vylúčia, zrušia alebo odložia ich vysviacky na neurčito, pretože “sú štruktúrovaní a prísni, ” “nezodpovedajú profilu, ” alebo “nie sú dostatočne pastorační.” To sú neudržateľné argumenty, ktoré hovoria len o ideológii, čisto a jednoducho.

Práve teraz je v móde lyricky sa rozplývať nad radosťou, ale veľmi málo sa hovorí o kríži, pokání a umŕtvovaní – alebo skôr sa o nich nehovorí vôbec. Nákaza “sukcesionizmu” nás núti zabúdať na požiadavky evanjelia, hoci v skutočnosti len prijatím evanjelia môžeme dosiahnuť blaženosť, ktorú ponúka. Mnohí chcú Krista bez kríža. Nie je to prvýkrát v dejinách Cirkvi, čo ľudia využívajú toto prekrúcanie pravdy o kresťanskom živote, ktoré výslovne odporuje tomu, čo učí svätý Pavol vo svojich listoch a o čom svedčia životy svätých. V niektorých prípadoch sa znovu objavujú staré herézy gnosticizmus a mesianizmus.

Celibát a čistota

Dar celibátu, ktorý je zároveň trvalou úlohou, dáva kňaz Pánovi nerozdelené srdce, aby každého miloval tak, ako ho miluje on. Je potrebné o to pokorne a vždy prosiť. Tí, ktorí sú zodpovední za formáciu, by nemali mlčať o ťažkostiach, ktorým budú musieť kandidáti čeliť, ale nemali by sa zameriavať takmer výlučne ani na nebezpečenstvá. Zrieknutie sa manželstva sa robí pre väčšiu lásku a s ohľadom na nebeské kráľovstvo. Podľa koncilových dokumentov existujú riziká, ktoré ohrozujú kňazskú’čistotu “najmä v dnešnej’spoločnosti.” Toto bolo povedané pred 60 rokmi! Na čo by sme dnes, po desaťročiach “sexuálnej revolúcie,” upozorňovali spoločnosť, ktorá tak bezostyšne prejavuje prostredníctvom populárnych jednotlivcov svoju záľubu v smilstve a dokonca v tom, čo je úplne neprirodzené?"

Otázkou celibátu sa zaoberá Presbyterorum ordinis. V č. 16 nachádzame veľmi výstižné vyjadrenie hodnoty a výnimočnosti celibátu prostredníctvom použitia piatich komparatívov: facilius, liberius, expeditius, aptiore, latius – štyri príslovky, jedno prídavné meno. Celibát sa prijíma preto, aby sa človek ľahšie zjednotil s Kristom bez konkurencie; aby sa ľahšie zasvätil službe Bohu a ľuďom, pretože sa slobodnejšie odovzdáva Pánovi; a aby bol vhodnejší na prijatie širšieho otcovstva v Kristovi.

Ak tento argument nebol potrebný v kontexte kultúry silne poznačenej kresťanstvom, napriek tomu, že nechýbali odchýlky a hriechy, teraz sa stal nevyhnutným na posilnenie presvedčenia, prekonanie pochybností a odpoveď na kritiku. Teologické dôvody pre kňazský celibát odkazujú na hlbokú jednotu medzi poslaním kňaza a poslaním Krista: vzkriesiť nové ľudstvo pôsobením Ducha a dať život univerzálnej rodine Božích detí, ktoré sa nezrodili z tela a krvi, ale z božského Ducha (porov. Jn 1, 13).

V poslednom čase sa objavil nový útok proti tomu, čo Pius XI. nazval “najvzácnejším pokladom katolíckeho kňazstva” (Ad catholici sacerdotii, č. 34). Teraz vidíme mylný účel vysviacky ženatých mužov za kňazov, t. j. viri probati, ako iluzórne riešenie na zmiernenie nedostatku povolaní na mnohých miestach. Maskuje nedostatok viery a slúži ako výraz skazy spôsobenej tvrdohlavosťou progresivizmu. Jedným z nedávnych prípadov je prípad nemeckej “Synodálnej cesty,” ako aj početné hlasy “Synody o synodalite.” Hoci ide o otázky rôzneho rozsahu, dovoľte mi poukázať na paralelu medzi odmietaním celibátu duchovných a cirkevnej náuky o antikoncepcii. Progresivizmus relativizuje aj všetky pravdy viery vo všeobecnosti.

Ako učí encyklika Sacerdotalis caelibatus, kandidát na kňazstvo “má byť vedený tak, aby mu pomohla nadobudnúť pokojnú, presvedčenú a slobodnú voľbu” zodpovednosti, ktorú sa chystá prevziať. Bohužiaľ, ľudia neveria v celibát kňazov, tým menej teraz v našej hypersexualizovanej kultúre.

V Sacerdotalis caelibatus čítame:

Naozajstné osobné a spoločenské ťažkosti, ktoré ich voľba prinesie, by nemali zostať mladým mužom skryté, aby ich nadšenie nebolo povrchné a iluzórne. Zároveň bude správne aspoň s rovnakou pravdivosťou a jasnosťou vyzdvihnúť vznešenosť ich voľby, ktorá síce na jednej strane môže viesť k istej fyzickej a psychickej prázdnote, na druhej strane však so sebou prináša vnútorné bohatstvo schopné človeka čo najhlbšie povzniesť. (č. 69)

Toto je krásny odsek nadprirodzeného – katolíckeho – realizmu. Správny prístup k otázke kňazského celibátu si vyžaduje širší kontext: obhájenie plne ľudskej hodnoty a krásy čnosti čistoty, chránenej šiestym prikázaním (“nezosmilníš”), predpokladanej evanjeliovým posolstvom a objasnenej apoštolskými spismi Nového zákona. Súčasnou tendenciou v mnohých cirkevných prostrediach je zamlčovať Desatoro – tak dobre vyložené v Katechizme Katolíckej cirkvi – najmä ignorovať Šieste prikázanie v pastoračnej i katechetickej praxii. Je nepríjemné pripomínať si toto prikázanie v spoločnosti, ktorá naturalizovala zhýralosť.

V posledných rokoch prípad kňazov, ktorí sa previnili ohavným zločinom sexuálneho zneužívania maloletých, vyvolal nové útoky proti celibátu. Médiá sa snažia zovšeobecniť toto správanie duchovných, ale štatistiky ukazujú, že v drvivej väčšine prípadov – viac či menej 80 percent – sa táto zvrátenosť zaznamenáva v rodinnom prostredí. Ďalším problémom, ktorý sa nerieši, je rozšírenie homosexuality medzi duchovnými niektorých diecéz, pričom priťažujúcou okolnosťou je, že takíto ľudia sú navzájom prepojení a dôsledky sú ľahko predvídateľné. Pri všetkej úcte a jemnosti treba mladých mužov odstrániť z cesty ku kňazstvu, ak v nich možno vidieť nespornú prekážku. Celibát si vyžaduje plnú mužnosť, aby sa slobodne zriekli krásy a bohatstva kresťanského manželstva.

Už som hovoril o ďalšom útoku, tentoraz nepriamom, proti hodnote celibátu: o naliehaní na sponzorovanie svätenia ženatých mužov, viri probati, z ideologických, pseudoteologických alebo pragmatických dôvodov, ako je nedostatok povolaní. Tento nedostatok má ešte jeden dôvod: už naznačený nedostatok uznania pre čistotu. Tento problém sa rozširuje aj na rodinný poriadok, na zanedbávanie vštepovania manželskej čistoty kresťanským manželom. Martin Luther, nech je kdekoľvek, si bude mädliť ruky.

Pri agitácii za potrebu alebo možnosť svätiť ženatých mužov za kňazov na základe domnelej tradície prvotnej Cirkvi sa často opomína jeden veľmi dôležitý rozmer pôvodnej situácie, či už z neznalosti alebo ideologickej manipulácie. Apoštoli opustili všetko, aby nasledovali Ježiša; nie je rozumné si myslieť, že tí, ktorí boli ženatí, si so sebou vzali aj svoje manželky. Apoštolská tradícia naznačuje, že ženatí muži, ktorí prijali kňazskú službu, žili v kontinuite, aj keď žili so svojimi manželkami pod jednou strechou. Táto tradícia nadobudla kanonický charakter na konciloch začiatkom štvrtého storočia, počnúc tým Elvírskym, ktorý sa slávil medzi rokmi 300 a 303, presný dátum nie je istý. Kánon 33 predpisoval, aby sa biskupi, kňazi a diakoni alebo všetci klerici prijatí do služby zdržiavali manželského života a plodenia detí. Kto tak neurobil, mal byť zbavený klerickej cti (porov. Denzinger, 119).

Tejto konkrétnej otázke som sa venoval veľmi dlho, pretože odhaľuje najvážnejší problém dnešnej Cirkvi: zánik a stratu viery, ktorú nahradili len immanentistické postoje a sociálne aktivity. Táto pohroma úplne odporuje poslaniu, ktoré Zmŕtvychvstalý Pán zveril apoštolom, ako čítame v záverečných veršoch Matúšovho’evanjelia a v dodatku Markovho’evanjelia. Je prekvapujúce, že si neuvedomujeme, ako skrytý pokus zmeniť toto základné poslanie Cirkvi vedie k jej zániku. Je to zjavné v národoch starého kresťanstva a dokázané štatistikami.

Pokračovanie v 3. časti…