- Pápežská postupnosť je dôkazom pôsobenia Ducha Svätého v Cirkvi.
- Legitimita pápežov je neoddeliteľná od poslania Cirkvi ako nevesty Krista.
- Osobné chyby pápežov nemôžu ovplyvniť Božiu autoritu nad Cirkvou.
- Viera veriacich zostáva silná, aj keď čelí škandálom a nástrahám.
Pápežská postupnosť je jednou z hlavných skutočností, v ktorej sa prejavuje pôsobenie Ducha Svätého od prvého dňa jeho zostúpenia na našu zem. Legitimita pápežov ako Petrových nástupcov je totiž úzko spätá s legitimitou samotnej Cirkvi v jej charaktere nevesty Človeka-Boha, a preto, keďže Jeho poslaním je viesť nevestu k Snúbencovi, Duch Svätý nemôže dopustiť, aby putovala v stopách votrelcov.
Nevyhnutná hra ľudských vášní, zasahujúcich do voľby Kristovho vikára, môže síce na chvíľu spôsobiť neistotu v odovzdávaní duchovnej moci, ale keď sa preukáže, že Cirkev, ktorá si ešte stále udržiava, alebo sa opäť dostáva do vlastníctva svojej slobody, uznáva v osobe istého pápeža, dovtedy pochybného, pravého zvrchovaného pontifika, toto jej samotné uznanie je dôkazom, že prinajmenšom od tohto okamihu je nositeľ Apoštolského stolca ako taký ustanovený samotným Bohom. Toto učenie Duch Svätý potvrdzuje tým, že mu v_pápežovi, ktorého dnes oslavujeme, udelil mučenícku vysviacku.
Svätý Agapitus I. zomrel v Konštantínopole do ktorého ho Theodorat Gót presvedčil, aby odišiel, aby upokojil Justiniánov hnev vyvolaný proti tomuto kráľovi pre jeho zradu. Sotva sa správa o tejto smrti dostala k ariánskemu kniežaťu, v strachu, že možno uvidí niekoho nepriaznivého pre svoje nároky, vyzdvihnutého na pontifikát, imperatívne určil za nástupcu zosnulého pápeža diakona Silveria.
O dva mesiace neskôr zasiahla tyrana Božia spravodlivosť a Cirkev bola oslobodená. Nepochybne by Rím bol len využil svoje náležité právo, keby bol odmietol hlavu, ktorá mu bola takto vnútená hlavnou silou, pretože nie pozemským kniežatám zveril Pán voľbu svojho námestníka na zemi. Ale Silverius, ktorému bolo násilie použité na jeho osobný účet úplne cudzie, bol v skutočnosti mužom v každom ohľade vhodným na najvyšší pontifikát. Preto, keď sa rímsky klérus stal slobodným v konaní, nemal chuť od neho odvolať svoju adhéziu, dovtedy určite spornú.
Od tejto chvíle nepochybne Silverius nemohol nebyť hlavou Cirkvi, skutočným nástupcom Agapita, Pánovho’vyvoleného. Uprostred obdobia preplneného nástrahami dokázal, ako dobre chápe naliehavosť povinností vo svojom vznešenom úrade, a uprednostnil vyhnanstvo, ktoré by ho nakoniec stálo život, pred opustením postu, na ktorý ho Duch Svätý skutočne postavil. Svätá Cirkev o tom vďačne svedčí v svojom krátkom chválospeve na jeho osobu; a armáda narcisov otvorila svoje rady, aby ho prijala, keď pápeža v jeho krajine vyhnanstva napokon zasiahla smrť.
Silverius pochádzal z Kampánie a na pápežskom stolci vystriedal Agapita. Jeho učenie a svätosť zažiarili v prenasledovaní heretikov; a sila jeho duše v pevnosti, pokiaľ ide o zachovanie rozsudku, ktorý vyniesol Agapitus. Agapitus zosadil Anthima z konštantínopolského patriarchátu za to, že obhajoval Eutychovu herézu; a Silverius nikdy nedovolil jeho obnovenie, hoci ho o to cisárovná Teodora opakovane žiadala.
Tá sa na neho z tohto dôvodu rozhnevala a nariadila Belisariovi, aby Silveria poslal do vyhnanstva. Bol preto vyhnaný na ostrov Ponza, odkiaľ, ako sa traduje, napísal biskupovi Amatorovi tieto slová: “Sýtim sa chlebom súženia a vodou utrpenia, ale napriek tomu som sa nevzdal a nevzdám sa plnenia svojich povinností.” Onedlho skutočne, vyčerpaný zármutkom a utrpením, dvanásteho kalendu júla zaspal v Pánovi: Jeho telo bolo prevezené do Ríma, uložené vo vatikánskej bazilike a preslávilo sa mnohými zázrakmi. Vládol Cirkvi viac ako tri roky a v mesiaci decembri vysvätil trinásť kňazov, päť diakonov a devätnásť biskupov pre rozličné stolice.
Vody súženia prešli vskutku cez tvoju dušu, svätý pontife. Tvojimi prenasledovateľmi neboli pohanskí cisári: dokonca to nebolo (ako v prípade Jána I., ktorý ťa tak krátko predišiel na pápežskom stolci a v aréne mučeníctva) ani kacírske knieža, ktoré ťa premohlo sektárskou nenávisťou. Nie, bezcenná žena, ktorá mala vo svojich službách zradu vychádzajúcu zo samotnej svätyne, bola tvojím utláčateľom.
Až predtým, ako v tebe smrť vykonala svoje dielo, našiel sa tvoj syn, ktorý túžil po tvojom panstve, hoci takéto bremeno bolo ťažké. Ako však mohol človek pretrhnúť nerozlučné puto, ktoré ťa spájalo so svätou Cirkvou? Uzurpátor mohol byť votrelcom len dovtedy, kým všemocné zásluhy tvojej slávnej smrti nedosiahli premenu nájomníka na legitímneho pastiera a neurobili z tohto Vigilia dediča tvojej vlastnej odvahy.
Takto neviditeľná hlava Cirkvi dovolila pekelnému zmätku, aby ctižiadosť vniesla pohoršenie aj do samotnej svätyne. Neochvejná viera národov v dobe, v ktorej si žil, tým všetkým nijako neutrpela a svetlo vyplývajúce z týchto poľutovaniahodných skutočností by len o to lepšie poslúžilo na poučenie budúcich vekov, že osobný charakter pápeža, nie, dokonca ani jeho chyby, nemôžu nijako ovplyvniť nebeskú výsadu, ktorú Boh zabezpečil vikárovi svojho Krista.
Pochovávaj v nás, drahý svätec, ovocie tohto učenia. Ak budú veriaci len dobre preniknutí pravými zásadami, nikdy v nich nezanikne úcta, ktorá prináleží Bohu v jeho predstaviteľoch, nech už sú ktokoľvek alebo čokoľvek, a škandál, nech už prichádza odkiaľkoľvek, bude bezmocný, aby pošramotil ich vieru.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za to, že toto klasické dielo je ľahko dostupné online.