- Diskusia o katolíckej identite a sekularizme je pre Francúzsko kľúčová.
- Demografické zmeny ohrozujú kresťanskú kultúru a identitu Francúzska.
- Obnova katolicizmu si vyžaduje dôraz na vieru a rodinný život.
- Politické opatrenia nemôžu nahradiť duchovnú obnovu a konverziu.
Široko sledovaná verejná diskusia, ktorá bola zverejnená 13. decembra, medzi francúzskym politickým predstaviteľom Éricom Zemmourom a katolíckym kňazom Abbé Matthieuom Raffrayom, vyniesla do popredia súperiace vízie budúcnosti Francúzska’.
Ak Francúzsko čelí existenčným politickým otázkam a neistému smerovaniu, pričom prezident Emmanuel Macron sa blíži ku koncu svojho posledného funkčného obdobia, obaja muži diskutovali o islame, sekularizme, imigrácii, katolíckej identite a kompetencii politickej činnosti pri obrane kresťanskej civilizácie - v krajine, ktorá zažíva demografické zmeny spôsobené imigráciou a kde sa katolíci stali menšinou.
Debaty, ktorú usporiadal konzervatívny portál Boulevard Voltaire a ktorá bola zverejnená na YouTube, kde len za niekoľko dní nazbierala viac ako 230 000 pozretí, sa zúčastnili Zemmour, predseda strany Reconquête, a Raffray, tradicionalistický kňaz z latinskej omši oddaného Inštitútu Bon Pasteur (alebo Inštitútu Dobrého pastiera), hviezda sociálnych médií a prednášateľ filozofie a teológie.
Čítajte: Katolícke školy vo Francúzsku podliehajú ‘abusive’vládnym inšpekciám: správa
V súvislosti s tým, že Zemmour, ktorý vo francúzskych prezidentských voľbách v roku 2022 získal takmer dva a pol milióna hlasov (skončil štvrtý), vydal svoju najnovšiu knihu La messe n’est pas dite: (Posledné slovo nebolo vyslovené: Za židovsko-kresťanskú obrodu ) – výmena názorov odhalila hlboké nezhody v otázke laïcité – alebo sekularizmu – a politického využitia kresťanskej identity. Obaja rečníci však ukázali zhodu v otázkach demografického úpadku, dedičstva Druhého vatikánskeho koncilu a toho, čo obaja muži označili za deštruktívne účinky globalistických, kozmopolitných, príliš univerzalistických tendencií v súčasnom myslení a katolíckom náboženstve.
Na začiatku diskusie Raffray spochybnil Zemmoura – ktorý je Žid, ale obhajuje nacionalistický druh politického katolicizmu – a jeho prístup ku kresťanstvu, pričom argumentoval, že vieru nemožno redukovať na kultúrny alebo politický nástroj. “Kresťanská viera nie je predovšetkým politický systém, sociálny systém alebo kultúrny systém, ktorý by sa dal dať do služieb politického projektu,” povedal Raffray.
Zemmour odmietol, že by náboženstvo inštrumentalizoval. “Nič neinštrumentalizujem,” povedal a zdôraznil, že katolicizmus je “viera” a nie sám osebe politická ideológia. Tvrdil, že hoci je viera osobná a mimo dosahu štátu, kresťanstvo predstavuje aj civilizačné dedičstvo, ktoré možno politicky brániť.
Výmena názorov prešla k otázke, či Francúzsko zostáva v podstate kresťanské. V tomto bode obaja muži vyjadrili jasnú zhodu. Zemmour uviedol, že Francúzsko nemá len kresťanské korene, ale je kresťanské vo svojej identite, pričom sa odvolal na formuláciu Charlesa de Gaulla, ktorý povedal, že “štát je sekulárny, ale Francúzsko je kresťanské.” Raffray súhlasil a priznal to, čo označil za spoločnú “viscerálnu náklonnosť” ku kresťanskej histórii a identite Francúzska.
Táto zhoda sa rozšírila na širšiu kritiku moderného univerzalizmu. Zemmour tvrdil, že kresťanský humanizmus bol oslabený svojou transformáciou na abstraktný humanizmus a globalizmus. Raffray odpovedal priamo: “Áno, súhlasím.” Dodal, že tieto tendencie dávno predchádzali Druhému vatikánskemu koncilu, pričom koncil označil skôr za symptóm než za pôvod hlbších modernistických prúdov v Cirkvi, pričom uznal, že Druhý vatikánsky koncil obsahoval aj pozitívne prvky.
Raffray potom predniesol jeden z najpozoruhodnejších výrokov’debaty, keď sa zaoberal súčasným dôrazom na toleranciu. “Slovo ‘tolerancia’ v evanjeliu neexistuje,” povedal.
“Snažíme sa oživiť katolicizmus, ktorý prijíma svoju vieru, ktorý je hrdý na históriu, ktorú nesie, na to, čo vybudoval, a tak ďalej,” vysvetlil Raffray.
Naďalej sa opäť objavovali nezhody ohľadom laïcité. Raffray tvrdil, že sekularizmus sa stal konkrétnou prekážkou katolíckeho života, najmä v oblasti vzdelávania. Uviedol dusivý vplyv, ktorý má na katolícke školy, kde sa podľa neho odstraňujú kríže, vyhýbajú sa modlitbám a katechézy sa nahrádzajú všeobecnými hodinami náboženstva, aby sa neurazili moslimskí študenti. “Takže nehovoríme o Bohu, nehovoríme o Kristovi,” povedal a opísal to, čo charakterizoval ako podriadenie sa namiesto slobody, ktorej sa teší neutrálny sekularizmus.
Čítajte: Pápež Lev vymenoval biskupa, ktorý slávil ‘LGBT omšu’s drag queen rečníkom
Zemmour reagoval, že tento vývoj nemožno pripisovať výlučne laïcité. “Poznal som Francúzsko, ktoré bolo sekulárne a kde ľudia hovorili ‘Veselé Vianoce’ a ‘Šťastnú Veľkú noc,’” povedal a dodal, že takéto praktiky nevyvolávali spoločenské napätie ani vtedy, keď on sám nebol katolík. Tvrdil, že problém nespočíva ani tak v sekulárnom práve, ako skôr v tom, čo označil za ideologické zmýšľanie.
Napriek tomuto rozdielu sa obaja muži zhodli na historickom pôvode laïcité. “Revolučným a republikánskym projektom bolo odstránenie katolicizmu a sekularizmus bol vojnovou zbraňou proti katolicizmu,” povedal Zemmour s odkazom na násilné vyháňanie rehoľných rádov na začiatku 20. storočia. Raffray odpovedal, že s týmto hodnotením súhlasí.
Zemmour však tvrdil, že republika teraz musí “zmeniť svoj softvér.” Navrhol jednak obnoviť verejné zviditeľnenie katolicizmu, jednak použiť laïcité proti islamu, ktorý označil za dominantnú súčasnú hrozbu. “Katolicizmu treba dať kultúrne privilégium, pretože je identitou Francúzska,” povedal, pričom trval na tom, že menšinové náboženstvá by mali byť obmedzené na súkromnú sféru.
Zemmour opakovane charakterizoval islam ako viac než len súkromné náboženstvo. “Islam je národ,” povedal a tvrdil, že funguje súčasne ako náboženstvo, právny kódex a kolektívna identita. Vyzval na zákaz islamských závojov na verejných priestranstvách, modlitební na univerzitách a pracoviskách a iných viditeľných prejavov islamu, nie však kvôli samotným skutkom, ale kvôli ich náboženskej povahe.
Raffray spochybnil, či je možné takéto opatrenia ospravedlniť bez toho, aby boli podložené kresťanskou pravdou. Tvrdil, že uprednostňovanie katolíckej kultúry a zároveň odsúvanie viery na vedľajšiu koľaj predstavuje riziko nesúladu. “Ak neexistuje obhajoba pravdy kresťanskej viery, nechápem, ako môže tento princíp zostať platný,” povedal a upozornil, že politická nerovnosť medzi náboženstvami si vyžaduje teologický základ.
Imigrácia a demografia tvorili ďalšiu os zhody a nezhody. Zemmour zdôraznil populačné trendy ako rozhodujúce. “Demografia je osud,” povedal a varoval, že bez radikálnych politických opatrení hrozí, že Európa v priebehu desaťročí prestane byť európskou. Zopakoval výzvy na zastavenie prisťahovalectva z moslimských krajín a pokračovanie v rozsiahlych deportáciách.
Raffray súhlasil s demografickou diagnózou, ale zdôraznil odlišnú reakciu. Poukázal na početné katolícke rodiny a konverzie dospelých ako na znaky obnovy a tvrdil, že dlhodobé prežitie závisí od evanjelizácie a kresťanského rodinného života. “Pre mňa je východiskovým bodom to, že všetci títo mladí ľudia, ktorí konvertujú, musia založiť rodiny a vychovávať svoje deti vo viere,” povedal.
Debata sa skončila tým, že obaja muži uznali, že katolicizmus vo Francúzsku vstúpil do menšinovej fázy, ktorá nemá obdobu od raného stredoveku.
Čítajte: Biskup z Minnesoty odporúča požehnanú soľ, aby sa zbavil imigračného úradu ICE
Aj keď to nepriznali, štúdia, ktorú zverejnil La Croix 8. decembra, odhalila, že len približne 5,5 percenta francúzskej populácie, teda 3 milióny dospelých, sa aspoň raz mesačne zúčastňuje na omši. Ďalších 3,5 milióna, teda 6,5 percenta, sa jej zúčastňuje len pri zriedkavých príležitostiach.
Zemmour tvrdil, že politická a kultúrna obrana je nevyhnutnou podmienkou akejkoľvek náboženskej obnovy, zatiaľ čo Raffray zastával názor, že samotnú vieru nemožno nahradiť len identitou alebo štátnymi opatreniami.
Na začiatku rozhovoru sa Charles Maurras odvolával na kompetentné úsmevy na tvárach oboch rečníkov. Maurras bol vodcom populárneho hnutia Action Française, ktoré spájalo nacionalizmus s politickou katolíckou identitou. Maurras však bol rovnako ako Zemmour agnostik a nie katolík. Jeho hnutie sa rozplynulo po tom, čo ho z tohto dôvodu odsúdila Svätá stolica.
Aj keď napriek dohodám nevznikol žiadny široký vizionársky konsenzus, výmena názorov objasnila zlomovú líniu medzi dvoma prístupmi ku kríze Francúzska’: jeden uprednostňuje politické opatrenia na zachovanie kresťanskej civilizácie, druhý trvá na tom, že obnova sa musí začať doktrinálnou jasnosťou, konverziou a sviatostným životom, a nie štátnou mašinériou.