Kristovo prvé posolstvo pre nás je, že chce byť naším každodenným chlebom

Možno najkrajšia vec na scéne Narodenia Pána je vyjadrenie Kristovej túžby dať sa nám ako božský pokrm. Pamätám si, ako som sa s úžasom dozvedel, až po katolíckej škole, že jasle sú miestom, kde sa kŕmia zvieratá, a že Kristus si zámerne vybral toto miesto odpočinku, aby predpovedal Eucharistiu. 

Zjednodušene povedané, Kristus bol uložený do jaslí - slovo pochádza zo starofrancúzskeho “mangier,” čo znamená “jesť” - aby ukázal, že chce byť naším vlastným pokrmom v Eucharistii! 

Aby zdôraznil, že chcel byť naším “každodenným chlebom” po vtelení, Kristus sa rozhodol narodiť v Betleheme, čo znamená “dom chleba.”  

Už som inklinoval k tomu, že na Vianoce budem písať na túto tému a o dôležitosti častého prijímania Eucharistie, keď mi môj priateľ napísal z ničoho nič a poukázal na to, že Ježiš Kristus nám v modlitbe Otče náš povedal, aby sme denne prijímali sväté prijímanie. 

Všetci vieme, že v modlitbe Otče náš sa modlíme “Chlieb náš každodenný daj nám dnes”. Ale hoci si ľudia možno častejšie myslia, že to znamená “daj nám to, čo potrebujeme na fyzické prežitie” –, čo aj je –, má to hlbší a ešte dôležitejší význam.

“Ak chlieb = Eucharistia, a to podľa misála je, potom nám Ježiš povedal, aby sme boli každodennými komunikantmi,” zdôraznil môj priateľ.

Tu je to – nemôžeme mať autoritatívnejšiu radu, aby sme sa usilovali o každodenné sväté prijímanie, ako od samotného nášho Pána!" 

Môžeme to prijať najprv ako konsolingové potvrdenie od nášho Pána o jeho nesmiernej láske k nám. Lásky takej hlbokej, že prichádza k nám, úplne zraniteľným, pod podobou oblátky chleba, aby sa s nami fyzicky zjednotil, a to dokonca denne, napriek našej hriešnosti.

Táto skutočnosť sa po spracovaní stáva kotvou nášho pokoja a radosti. Ježiš chce byť tak blízko mne! Chce byť mojím najbližším priateľom a dôverníkom. Chce ma podporovať a živiť, a to v každom ohľade. A chce ma požehnať hojnými milosťami, ktoré posilnia moju dušu v čnostiach, aby som sa k nemu každým dňom približoval, aby nakoniec moja vôľa a duša boli s ním úplne zjednotené. 

Ak nám chýba túžba prijímať ho denne, môže to byť preto, že sme dovolili, aby naše svetské starosti zatienili Boha v našom živote. Už len samotný čin, že pôjdeme na svätú omšu a budeme prijímať nášho Pána, a tým prekonáme pripútanosť k nejakej inej činnosti, ktorej by sme sa inak venovali, nám môže pomôcť zmyť z duše barličky sveta a znovu v nás prebudiť túžbu po Bohu.

Keď dáme prednosť Bohu a všetko ostatné mu podriadime, naše srdce nás začne nasledovať. Zjednotenie s Ním vo svätom prijímaní a následné trávenie času s Ním sa stane najväčšou radosťou nášho života, ktorá sa nedá opísať slovami. 

Niektorí z vás, ktorí chodíte na latinskú omšu, si teraz možno pomyslíte: “Ale ja nemám v blízkosti žiadnu každodennú latinskú omšu.” Možno sa vám nechce ísť na Novus Ordo omšu, alebo si myslíte, že je neprípustné na ňu chodiť. Ak máte na výber medzi týmito dvoma, je jasné, že tradičná latinská omša je vhodnejšia, pretože je úctivejšia k Bohu, podáva dôrazné svedectvo o omšovej’ podstate ako Kristovej obete, správne formuje dispozície duše a získava viac milostí.

Ale je pravda, že by sme sa mali úplne vyhýbať Novus Ordo, aj keď nemáme iné možnosti? 

Mocným znamením, že by to nemal byť náš prístup, je pretrvávajúci fenomén eucharistických zázrakov, ktoré sa v drvivej väčšine odohrávajú na Novus Ordo omšiach. Náš Pán nám pripomína, že ide stále o Obetu svätej omše, že jeho Telo, Krv, Duša a Božstvo sú prítomné, aby sa im zúčastnení klaňali a prijímali ich. Je pravda, že viera v skutočnú prítomnosť je oveľa menej rozšírená na Novus Ordo omšiach ako na latinských omšiach. Možno aj preto tam Kristus sčasti fyzicky prejavuje realitu svojej skutočnej prítomnosti. Môžeme však tiež dôvodne usudzovať, že by sa nezjavoval v eucharistických zázrakoch na Novus Ordo omšiach, keby boli samy osebe pohoršením pre Boha!"

Kňazi Spoločnosti sv. Pia X. (SSPX) – ktorých siveľmi vážim a pevne verím, že zachovávajú plnosť katolíckej viery – budú niekedy tvrdiť, ako otec Paul Franks, že nová omša signalizuje “implicitné popretie katolíckej viery.”Toto je veľmi klzké a v konečnom dôsledku neudržateľné tvrdenie.

Môžeme oprávnene pochybovať o motívoch a zámeroch tých, ktorí sú za novú omšu zodpovední, ale novej omši sa nemožno vyhnúť, keď neexistujú alternatívy TLM len kvôli zámerom jej tvorcov. Ak jej tvorcovia mali v úmysle zatemniť pravdy viery, zatieniť obetný charakter omše’ a znížiť úctu voči Bohu, potom sú naozaj vinní z urážky voči nemu. 

Ale novú omšu, samú o sebe, treba objektívne posúdiť takú, aká je. A objektívne povedané, je to Obeta omše, Kristova obeta Bohu Otcovi, ktorá má nekonečne cennú hodnotu. A v skutočnosti výslovne vydáva svedectvo o svojej povahe ako obety.

Ako príklad možno uviesť napr: Orate Fratres je prakticky rovnaké . V novej omši sa kňaz modlí: “Modlite sa, bratia (bratia a sestry), aby moja a vaša obeta bola milá Bohu, všemohúcemu Otcovi. A veriaci odpovedajú: “Nech Pán prijme obetu z vašich rúk na chválu a slávu svojho mena, pre naše dobro a dobro celej jeho svätej Cirkvi.”

Nová omša tiež, čo je pozoruhodné, neobsahuje vo svojej podstate nič rúhavé, svätokrádežné alebo heretické (hoci kňaz ju môže takou urobiť, a to je iná otázka). To znamená, že je to stále katolícka omša, ktorá sama osebe nehanobí Boha. Zatiaľ sa mi nepodarilo nájsť kňaza SSPX, ktorý by mohol poukázať na nejakú “červenú čiaru” nakreslenú v Novus Ordo, ktorá z nej robí urážku Boha. Inými slovami, nedokážu vysvetliť, čo presne je potrebné do nej pridať alebo z nej ubrať, aby sa na nej dalo zúčastniť.

To ani neznamená, že by sa Novus Ordo nemala úplne nahradiť tradičnou latinskou omšou. Som presvedčený, že Cirkev naliehavo potrebuje úplný návrat k TLM. Chcem tým len povedať, že nedostatok tradičných omší v našej oblasti by nám nemal brániť v účasti na svätej omšovej obete a v prijímaní nášho Pána v Eucharistii. 

Existuje množstvo príbehov ľudí, vrátane tých, ktorých poznám osobne, ktorí dokonca prekonali ťažké hriechy tým, že sa zúčastňovali na Novus Ordo omši a prijímali v nej Eucharistiu tak často, ako to bolo možné. Ako povedal svätý Ignác z Loyoly:

Jedným z najobdivuhodnejších účinkov svätého prijímania je uchrániť dušu pred hriechom a pomôcť tým, ktorí padli slabosťou, aby opäť vstali. Je teda oveľa užitočnejšie pristupovať k tejto božskej sviatosti s láskou, úctou a dôverou, než sa držať bokom pre prehnaný strach a škrupulóznosť.

Na konci života, keď sa nám ukáže jej skutočná hodnota, budeme ľutovať, že sme niekedy nevyužili príležitosť prijať nášho Pána v Eucharistii. Je to také dôležité, Kristus hneď po svojom narodení ukázal, že chce byť naším každodenným Chlebom. Využime teda každú príležitosť na sväté prijímanie, ktorú od tejto chvíle máme. On nás očakáva s bohatými pokladmi, ktorými môže obdarovať našu dušu.