- Vtelenie Božieho Syna prinieslo milosť na vnútornú premenu každého človeka.
- Aristotelova filozofia pred vtelením neuznáva možnosť zmeny k lepšiemu.
- Kristova smrť a zmŕtvychvstanie umožnili odpustenie hriechov a duchovné uzdravenie.
- Vianoce sú oslavou tejto zásadnej zmeny v dejinách ľudstva.
Aký konkrétny vplyv na ľudskú skúsenosť malo vtelenie Božieho Syna na ľudstvo? Niekedy môžeme byť v pokušení veriť, že to, čo je zaznamenané vo Svätom písme, je zbierka pekných príbehov, ktoré nám majú pomôcť zdravšie zvládať výzvy každodenného života, poskytnúť nám určitú úroveň psychologickej podpory a podobne.
Ale sú tieto príbehy pravdivé a ako by sme mohli dokázať zásadnú zmenu sveta v dôsledku narodenia bezmocného dieťaťa v betlehemskej jaskyni, ktoré ovplyvnilo dejiny do takej miery, že ich rozdelilo na dve časti: na obdobie pred svojím narodením a na nasledujúce storočia, po ktorých všetci datujeme svoje kalendáre.
Predtým som pracoval ako stredoškolský učiteľ na katolíckej akadémii klasického vzdelávania a mal som tú česť a potešenie podeliť sa so svojimi študentmi o základné texty západnej civilizácie, medzi ktoré patrila aj Aristotelova’Nikomachova etika.
Pohanský grécky filozof, ktorý žil v 4tom storočí pred Kristom, mnohé z Aristotelových’textov boli znovuobjavené v 13.tom storočí a poslúžili ako základ teológie najväčšieho katolíckeho teológa v dejinách, svätého Tomáša Akvinského. Vo svojej Summa Theologiæ sa svätec na Aristotela odvoláva len ako na “Filozofa” a cituje ho viac ako 2 000-krát.
Koncom času sa tieto koncepcie gréckej múdrosti stali pre Katolícku cirkev nástrojom na vyjadrenie podstaty človeka, harmónie medzi vierou a rozumom, vrátane určitého preukázateľného poznania Boha na základe rozumu, a spôsobov, ako ľudská osoba dosahuje šťastie prostredníctvom cnostného života.
Zážitok z prezerania týchto starovekých textov s mojimi študentmi bol zážitkom úžasu, keď sme rozbaľovali “Filozof’” formulácie o prirodzenosti ľudskej duše, o cnostiach, najmä o tom, čo nazývame primárnymi prirodzenými cnosťami, ako sú rozvážnosť, spravodlivosť, statočnosť a miernosť.
Zamerali sme sa aj na Aristotelov’opis toho, ako ľudský intelekt a vôľa trénujú vášne a city, aby ich správne usmerňovali k tomu, čo je dobré a cnostné, ako prostriedok budovania charakteru v nás samých, čo vedie k šťastiu.
Samozrejme, že jednotlivci si nie vždy vyberajú cnostné činy, ale môžu naopak pestovať neresti, ktoré vedú k tomu, čo Aristoteles nazýva inkontinentnými alebo necnostnými (sebapoškodzujúcimi) morálnymi stavmi charakteru.
Pri preberaní týchto pojmov so svojimi študentmi sme žasli nad tým, ako pohanský grécky filozof, žijúci niekoľko storočí pred Kristom, dokázal s takou presnosťou uchopiť a vyjadriť toľko aspektov pravdy, ktoré sa ako také neustále potvrdzujú životnou skúsenosťou jednotlivca.
Podobne ako pri svätom Tomášovi Akvinskom moji študenti opakovane zažívali, ako im Aristotelove spisy znejú v srdci a v duši, až kým sme sa nedostali k jednej pasáži, ktorá sa im zdala problematická.
V tretej knihe, piatej kapitole Nikomachovej etiky, sa filozof vysvetľuje, ako majú jednotlivci vo svojej moci robiť zámerné opakované rozhodnutia ako prostriedok budovania cnosti, alebo naopak, ako si opakovanými skutkami nespravodlivosti či neporiadnosti vyformovať charakter neresti.
V súvislosti s druhým scenárom, keď človek robí opakované zámerné rozhodnutia budujúce charakter neresti, ktorý je poháňaný nižšími vášňami a chúťkami, prichádza bod, učí Aristoteles, keď sa takýto človek nikdy nemôže zmeniť.
Používajúc analógiu s človekom, ktorý hodí a pustí kameň, Aristoteles vysvetľuje, že ak sa kameň raz pustí z ruky, už sa nedá získať späť, a podobne si tento jedinec’vedomým konaním nespravodlivosti alebo inkontinencie vytvoril skazený charakter, ktorý mu zostane ako trvalé bremeno:
Podobne ako keď si pustil kameň, je už neskoro ho získať späť; ale predsa bolo v tvojej moci ho hodiť, keďže pohyblivý princíp bol v tebe. Tak aj nespravodlivému a samoľúbymu človeku bolo na začiatku otvorené, aby sa nestal človekom tohto druhu, a tak sú nespravodliví a samoľúbi dobrovoľne; ale teraz, keď sa takými stali, nie je možné, aby takými neboli.
V tomto bode by som sa opýtal svojich študentov, či, tak ako všetko ostatné, čo sme sa od Aristotela učili, súhlasili, že aj toto je pravda. Samozrejme, jednohlasne by tento opis odmietli s tým, že to nie je pravda, pretože aj tí najhorší z nás v ľudstve majú vždy možnosť zmeniť sa k lepšiemu.
Takáto zmena k lepšiemu je ich jasnou skúsenosťou, a preto dospeli k záveru, že Aristoteles sa v tomto bode zjavne mýli.
Potom by som sa spýtal, ako je možné, že má v mnohom presne pravdu a v tomto aspekte ľudskej skúsenosti, o ktorom boli jednohlasne presvedčení, sa v takej veľkej miere mýli.
Napokon dospeli k záveru, že Aristoteles mohol predstavovať iba stav ľudstva pred vtelením Božieho Syna v osobe Ježiša Krista, kde teraz môžeme dokonca považovať za samozrejmosť jeho milosť, ktorá môže neustále slúžiť na premenu nášho života, keď sa o jej prijatie aspoň skromne usilujeme.
A tak sa nám z tohto jediného starobylého prameňa naskytá pohľad na stav ľudstva pred životom, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, Božieho Syna.
Z týchto dôvodov Katechizmus Katolíckej cirkvi potvrdzuje, že milosť dostatočná na to, aby sa celému ľudstvu nielen odpustili hriechy, ale aby sa aj vnútorne premenilo zo života v nerestiach na život v čnostiach v službe Bohu, bola zaslúžená utrpením Ježiša Krista.
Táto milosť, bežne dostupná vo sviatostiach Cirkvi, obnovuje vnútro človeka, očisťuje jeho srdce od hriechu, uzdravuje ho a oslobodzuje z otroctva hriechu, dáva mu schopnosť nasledovať Kristov príklad.
“Liečením rán hriechu nás Duch Svätý vnútorne obnovuje prostredníctvom duchovnej premeny,” píše sa v Katechizme. “Osvecuje nás a posilňuje, aby sme žili ako ‘deti svetla’ prostredníctvom ‘všetkého, čo je dobré, správne a pravdivé’” (1695).
Takže tieto Vianoce, keď si môžeme vypočuť Matúšovo evanjelium’stvárnenie Narodenia Pána a anjelský príkaz sv. Jozefovi vo sne, aby dal synovi, ktorý sa narodil jeho manželke Márii, meno “Ježiš, lebo on spasí svoj ľud od jeho hriechov” (1, 21), možno lepšie oceníme obrovský vplyv tejto ústrednej udalosti svetových dejín a nekonečné dary, ktorými obdarovala každého z nás.