- Misijné poslanie Cirkvi je povinnosťou každého veriaceho, nie len kňazov.
- Rôznorodosť misií ukazuje, že evanjelizácia je univerzálna a pluralitná.
- Prítomnosť Cirkvi je nevyhnutná pre posilnenie viery v komunitách.
- Každý veriaci má zodpovednosť hlásať Božiu lásku a pravdu svetu.
Misijnú povinnosť Cirkvi zdieľa každý jednotlivec. Musíme však uznať, že existuje „rozmanitosť misijných chariziem a rôznorodosť okolností a národov“, ako potvrdil pápež svätý Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris Missio.
Rozmanitosť misijných chariziem jasne ilustruje príklad dvoch patrónov misií v Cirkvi, svätého Františka Xaverského a svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, ktorí sa od seba navzájom veľmi líšia. Táto skutočnosť sama osebe ponúka katechetickú lekciu: misia evanjelizácie – povolanie hlásať „prijatie pravdy zjavené jedným a trojjediným Bohom“ (vyhlásenie Dominus Iesus) – je pluralitná a univerzálna a je zverená všetkým veriacim.
Svätý František Xaverský, ktorý sa stal patrónom misií z vôle pápeža svätého Pia X., bol misionárom v krajinách vzdialených od svojho rodného kraja a medzi národmi, ktoré ešte nepoznali evanjelium. V rámci titanskej misijnej snahy za desať rokov evanjelizoval rozsiahle oblasti Ázie, ktoré sa tiahli od dnešnej Indie až po Japonsko. Pred piatimi storočiami tento obrátený španielsky kňaz – spoluzakladateľ jezuitov a známy ako apoštol Východu – opustil Európu, aby hlásal evanjelium s neohrozenou horlivosťou, ktorá ho viedla k hrdinským činom, medzi ktoré patrilo aj pokrstenie až 10 000 ľudí za jediný mesiac.
Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša, ktorú pápež Pius XI. vyhlásil za patrónku misií, vykonávala svoje misijné povolanie v rámci karmelitánskeho rádu. „Malá cesta“ Kvetu z Lisieux bola sama osebe misijná, lebo bola úplne zameraná na dobro druhých, a niet väčšieho dobra ako viera zjavená Kristom. Pápež František zhrnul misijný charakter Kvetu z Lisieux v apoštolskej exhortácii C'est La Confiance: „Stručne povedané, svoje zasvätenie Bohu nevnímala oddelene od úsilia o dobro svojich bratov a sestier. Zdieľala milosrdnú lásku Otca k jeho hriešnemu synovi a lásku Dobrého pastiera k ovciam, ktoré boli stratené, zblúdili a boli zranené. Z tohto dôvodu je Terézia patrónkou misií a vzorom evanjelizácie.“
Rôzne okolnosti a národy, na ktoré sa vzťahuje Kristovo misijné poslanie, sú podľa pápeža svätého Jána Pavla II. v Redemptoris Missio rozdelené do troch situácií:
V súlade s tou istou encyklikou Redemptoris Missio, ktorá uvádza, že „hranice medzi pastoráciou veriacich, novou evanjelizáciou a špecifickou misijnou činnosťou nie sú jasne definovateľné“. Existuje situácia, ktorá spája tieto tri, alebo možno vytvára štvrtú odlišnú situáciu: misia evanjelizovať tých, ktorí zostávajú verní, ale ktorí dlho žili bez duchovnej podpory a tak sa vzdialili od života Cirkvi. Ide o formu misie, ktorá je do určitej miery ad gentes, čiastočne aj misiou pestovania viery, pričom je najmä podobná reevanjelizácii. Uvažujme nad príkladom.
Brazília je domovom približne 13 percent svetových katolíkov, čo z nej robí krajinu s najsilnejšou katolíckou prítomnosťou na svete. Jedným z najkatolíckejších regiónov v krajine je štát Minas Gerais, kde sa podľa sčítania ľudu z roku 2022, ktoré zverejnil Brazílsky inštitút geografie a štatistiky (IBGE), 63,5 percent obyvateľov hlási ku katolíckej viere a takmer 85 percent k kresťanstvu ako celku. Napriek tomuto zdanlivo pevne zakorenenému katolíckemu prostrediu sa však v diecéze Luz nachádza malé mestečko Pimenta, kde menej ako 9 000 obyvateľov obýva rozsiahlu, prevažne vidiecku oblasť o niečo väčšiu ako Denver v Colorade, ktorú obsluhuje jediná farnosť. --> 
Otec Patriky Batista, farár mesta, na začiatku roka 2025 zistil, že na území jeho farnosti sa nachádza komunita ležiaca na hranici so susednými obcami. Bola to komunita Cruz, pozostávajúca z 14 rodín a situovaná viac ako 31 míľ od farského kostola, ku ktorému je prístup po poľných cestách počas obdobia silných dažďov takmer nemožný. V marci toho roku navštívil komunitu, aby slávil prvú svätú omšu. Kňaz tam našiel niečo, čo by sme mohli nazvať otupenou vierou: existujúcu, ale zatvrdnutú a apatickú. Nebolo to prísne prípad reevangelizácie, t. j. skupina pokrstených, ktorí stratili zmysel viery alebo sa už ani nepovažovali za členov Cirkvi, ale veriaci, ktorí nemali duchovnú pomoc – prirodzene to viedlo k oslabeniu viery, ale tá tam bola. Najstarší vedeli modlitby, ale najmladší už boli v otázkach viery neznalí. Svedčil: „Niektorí z najmladších ani nevedeli, ako sa krížia!“; zároveň „niektorí cestujú pešo alebo na koni do najbližšieho mesta, aby tam dali pokrstiť svoje deti“. Omše, ktoré sa tam začali sláviť každé štyri alebo viac týždňov, sa konajú v domoch ľudí. Prítomnosť kňaza a slávenie omše prebudili vieru tých, ktorí boli v určitom momente evanjelizovaní, ale nemali prítomnosť Cirkvi.„Potom, čo sme tam začali sláviť omše, niektorí ľudia, ktorí žili spolu, ale neboli zosobášení, vyjadrili napríklad želanie zosobášiť sa v kostole. Jeden muž mi hneď ponúkol časť svojho majetku na výstavbu kaplnky, ale ja som mu povedal, že to nie je také jednoduché (z finančných a byrokratických dôvodov),“ povedal otec Batista.
Komunita Cruz predstavuje situáciu, ktorá je síce v komunitách zriedkavá, ale nie je neobvyklá v individuálnych životoch ľudí, ktorí sa s evanjeliom stretli v detstve – možno v katolíckej škole alebo neskôr v živote prostredníctvom duchovných cvičení alebo dôverného rozhovoru s priateľom –ale ktorých viera nie je dostatočne posilňovaná a ktorí sa preto od Cirkvi vzdialili v dôsledku zvykov a okolností. Sú to ľudia, ktorí túžia po viere, ale nakoniec nachádzajú väčšiu oporu v iných kresťanských denomináciách alebo v iných sociálnych skupinách. Od Cirkvi sa vzdialili skôr v dôsledku okolností ako z vlastného rozhodnutia, ako lode bez kotiev unášané prúdom, ktoré sa pomaly vzdiaľujú, ale nepotopia ich búrlivé vlny.
Nie je zaujímavé zamyslieť sa nad tým, koľko jednotlivcov – a možno aj celých komunít –, ktorí už počuli o našom Pánovi, je len jednu návštevu kňaza alebo jedno odvážne slovo od priateľa vzdialených od toho, aby definitívne prijali pravú vieru? Cirkvi je potrebné byť prítomnou a my sme Cirkev: biskupi, kňazi, zasvätení a všetci laici. Všetci sme Cirkev. Spomeňme si spolu so svätým Jánom Pavlom II.: „Počet tých, ktorí čakajú na Krista, je stále obrovský: ľudské a kultúrne skupiny, ktoré ešte neboli oslovené evanjeliom alebo v ktorých je Cirkev sotva prítomná, sú tak rozšírené, že si vyžadujú zjednotenie všetkých zdrojov Cirkvi. ...“ Nemôžeme byť spokojní, keď uvažujeme o miliónoch našich bratov a sestier, ktorí boli ako my vykúpení Kristovou krvou, ale žijú v nevedomosti o Božej láske. Pre každého veriaceho, ako aj pre celú Cirkev, musí misijná úloha zostať na prvom mieste, lebo sa týka večného osudu ľudstva a zodpovedá tajomnému a milosrdnému Božiemu plánu.“