- Pápež Lev XIV. by mal riešiť chaos v náuke po Františkovi.
- Otvorenie témy umelej inteligencie je odklon od podstaty cirkevného poslania.
- Regulácia umelej inteligencie môže byť nebezpečná, ak ju riadia štátne subjekty.
- Technológia nesmie ovládnuť našu podstatu; kontemplatívne myslenie je kľúčové.
Švajčiarsky teológ otec Martin Grichting uviedol, že pápež Lev XIV. by sa mal zaoberať „chaotickým dedičstvom“ v oblasti náuky, ktoré zanechal pápež František, namiesto toho, aby sa sústredil na umelú inteligenciu.
Grichting, bývalý generálny vikár diecézy Chur vo Švajčiarsku, napísal 27. mája komentár do švajčiarskeho denníka NZZ. Uviedol, že „hlavnou kritikou“ v období pred zverejnením Leovej prvej encykliky Magnifica Humanitas bola „to, že tým, že pápež otvoril otázku umelej inteligencie, sa zapojil do populistickej verejnej komunikácie na tému, ktorá nepatrila do jeho hlavného poslania“.
František mu „zanechal, pokiaľ ide o samotnú doktrínu, chaotické dedičstvo“.
„Mal sa venovať predovšetkým tomuto zmätku,“ povedal Grichting. „Zdá sa však, že prevládla túžba riešiť to, čo je – hoci len vnímané ako – deficit modernosti v Cirkvi. Z encykliky je zrejmé, že Vatikán sa snažil pôsobiť ako súčasný.“ Preto sú citovaní Hannah Arendtová, Tolkien aj Viktor Frankl.“
„Z politického hľadiska môže byť voľba témy múdra,“ uviedol švajčiarsky kňaz. „Rímsky biskup sa totiž zapája do globálnej diskusie poznačenej neistotou. Nepochybne sa snaží obnoviť schopnosť Cirkvi zapájať sa do geopolitického diskurzu, ktorú jeho predchodca oslabil.“
„Zároveň sa môže zaradiť do tradície svojho menovca Leva XIII. (zomrel v roku 1903). Vplyvná sociálno-politická encyklika Leva XIII. Rerum novarum bola však v skutočnosti jeho 38. encyklikou. Či Lev XIV. svojím debutovým dielom slúži svojej vlastnej Cirkvi, je už úplne iná otázka.“
„Ako Boží služobník sa totiž púšťa do technicko-inštrumentálnej oblasti, ktorá je stále relatívne málo rozvinutá a kde nikto nedokáže predvídať, ako sa to bude vyvíjať,“ pokračoval. „Navyše ako pápež nemôže v oblasti sociálneho učenia Cirkvi – ani vo vlastnej Cirkvi – uplatňovať žiadnu autoritu, ktorá by presahovala filozofickú silu jeho argumentov.“
„Lebo [katolícke] sociálne učenie nie je doktrína, ale skôr teologická reflexia o pozemských skutočnostiach.“
„V tejto súvislosti platí pozorovanie pápeža Benedikta XVI.: „Postoje Cirkvi k dočasným záležitostiam, ktoré sa netýkajú podstaty náuky viery, sú nevyhnutne dočasnými odpoveďami, pretože sa vzťahujú na skutočnosti, ktoré sú samy osebe podliehajúce zmenám.“
Grichting považoval za pozitívne, že umelá inteligencia je „vnímaná s nuansami a nie je predčasne odsudzovaná“ pápežom Levom; varoval však, že výzvy na reguláciu umelej inteligencie môžu byť mylné, keďže štátne subjekty nemusia nevyhnutne lepšie zvládnuť riziká tejto technológie ako súkromné spoločnosti.
Kňaz uviedol, že v Magnifica Humanitas „presvitá globalisticko-intervencionistický pohľad“.
„Leo sa neuchyľuje k tvrdej rétorike svojho predchodcu, ktorý hovoril o ekonomike, ktorá zabíja. Jeho výrok, že umelá inteligencia musí byť ‚odzbrojená‘, však odhaľuje myslenie typu ‚priateľ alebo nepriateľ‘. Práve v tomto bode sa pápežská encyklika stáva zraniteľnou voči kritike.“
„Je totiž potrebné vymaniť umelú inteligenciu z ‚logiky ozbrojenej súťaže‘,“ pokračoval. „Súťaž o najvýkonnejší algoritmus a najväčšie množstvo údajov je škodlivá. Trh a konkurencia medzi poskytovateľmi umelej inteligencie sú tak vykresľované ako problematické. Hneď na to nasleduje výzva na zavedenie ‚regulačných nástrojov‘. Pápež do toho zapája dokonca aj OSN.“
„Je totiž potrebné skrotiť súkromné, často nadnárodné subjekty. Či je lepšia štátno-paternalistická alebo trhovo-liberálna pozícia, je pravdepodobne ťažké rozhodnúť, a to aj pri použití kritérií tohto sveta. Treba totiž zohľadniť aj to, že konkurencia medzi systémami umelej inteligencie môže pomôcť predchádzať monopolom a obmedziť zneužívanie.“
„V konečnom dôsledku sa pápež zaoberá aj otázkou interpretácie,“ povedal Grichting. „Nechcel by totiž, aby o tom, „čo je pravda o ľudstve a svete, o zmysle života, o rodine a dokonca o Bohu“, rozhodovala úzka skupina ľudí, ktorí disponujú obrovskými technickými a ekonomickými zdrojmi a sú tak schopní ovplyvňovať značný počet ľudí.“’”
“Koniec koncov, my [katolíci] sa tejto činnosti úspešne venujeme už 2 000 rokov,” uviedol.
Grichting uznal, že umelá inteligencia predstavuje hrozbu pre ľudstvo, pričom v tejto súvislosti citoval „skutočného proroka“ – filozofa Martina Heideggera.
Heidegger predpovedal, že „útok na ľudský život a ľudskú podstatu“ sa pripravuje „prostredníctvom technológie“.
Technológia by ľudí „spútala, očarila, oslnila a oslepila“, takže jedného dňa „by kalkulované myslenie zostalo jedinou formou myslenia v používaní a praxi“.
Ľudstvo by podľa Heideggera nemalo technológiu odsudzovať, ale musí zabrániť tomu, aby „nás výlučne ovládla a tým skresľovala, zmätila a nakoniec zničila našu podstatu“.
„Heidegger dospel k požiadavke, aby ‚kontemplatívne myslenie‘ musí mať prednosť pred ‚kalkulujúcim myslením‘ výlučne prostredníctvom prirodzeného rozumu,“ napísal Grichting.
„Pokiaľ ide o platnosť tohto postulátu, nič sa nezmenilo. Teologické úvahy pápeža Leva XIV. o počítačoch a algoritmoch to potvrdili o sedemdesiat rokov neskôr,“ uzavrel.