- Pápež Lev XIV. vyzýva na rešpektovanie dôstojnosti migrantov, čo je pozitívne.
- Ignorovanie útokov migrantov je negatívne a ohrozuje bezpečnosť Európy.
- Cirkev by mala aktívne pomáhať migrantom, nie ich zveriť len dobrovoľníkom.
- Utrpenie migrantov vyžaduje sebareflexiu a zodpovednosť krajín pôvodu a tranzitu.
Pápež Lev XIV. vo svojom štvrtkovom prejave pochválil migrantov prichádzajúcich do Európy, a to len niekoľko dní po tom, čo migrant zo Sudánu, kde prevláda moslimské obyvateľstvo, zaútočil na muža v Severnom Írsku a pokúsil sa ho sťať.
Vo svojom prejave z 11. júna adresovanom humanitárnym pracovníkom pomáhajúcim migrantom pápež Lev vyzval európske národy, aby rešpektovali „ľudskú dôstojnosť“ migrantov, a uviedol, že pomoc migrantom nesmie byť pre Cirkev „vedľajšou záležitosťou“ pre Cirkev.
Americký pápež, ktorý od začiatku svojho pontifikátu bagatelizuje nelegálnu imigráciu a vplyv masovej migrácie na domáce obyvateľstvo, výrazne vynechal akúkoľvek zmienku o strašnom útoku a pokuse o sťatie hlavy 40-ročného muža zo strany sudánskeho imigranta s platným vízom, ku ktorému došlo len o dva dni skôr, ako aj o akýchkoľvek nedávnych útokoch spáchaných migrantmi po celej Európe.
„Drahí migranti: Než vám poviem čokoľvek ďalšie, chcem sa pokloniť pred vašou dôstojnosťou. Nie ste čísla ani spisy! Ste ľudia s rodinou a domovom, ktorý ste zanechali, so snami, ktoré nikto nemá právo pohŕdať,“ povedal Leo. „Chcem vám však tiež povedať, že váš život musí byť chránený. Nevzdávajte sa svojej existencie tým, ktorí o ňu vyjednávajú. Neverte nikomu, kto sľubuje ľahké útočisko výmenou za vaše telo, peniaze, mlčanie alebo slobodu. Tieto falošné sľuby sú ‚spev sirén‘, sú to priemyselné odvetvia smrti.“
„Vaše utrpenie sa musí stať príležitosťou na sebareflexiu: pre krajiny pôvodu, ktoré musia vytvoriť podmienky mieru, spravodlivosti a rozvoja; pre tranzitné krajiny, ktoré sú povolané chrániť a nenechať slabých v rukách zločineckých sietí; pre Európu, ktorá nemôže hlásať ľudskú dôstojnosť a zároveň si zvykať na to, že Stredozemné more a Atlantický oceán sú náhrobkami bez náhrobných kameňov; pre medzinárodné spoločenstvo, ktoré je vyzvané k účinnej a vytrvalej spolupráci,“ pokračoval Leo.
„Cirkev sa tiež musí nechať spochybňovať. Prijímanie migrantov nemôže byť ničou druhoradým, ani nemôže byť zverené len niekoľkým dobrovoľníkom. Kľaňame sa pred oltárom, aby sme uctili Krista prítomného v Eucharistii, od ktorého čerpáme silu a motiváciu žiť lásku: z tohto dôvodu nemôžeme potom ‚prejsť bez povšimnutia‘ pred cayucami a paterami, lebo z modlitby pramení každá služba a k nej sa vracia všetko úsilie.“
Tento príbeh sa vyvíja...